Generácie ticha

napísala KATARÍNA POLIAČIKOVÁ ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. októbra 2023.

Aké najdlhšie ticho zažila slovenská rodina? Boli to mesiace, roky, alebo storočia? 
Otec mojej mamy sa s ňou nerozprával sedem mesiacov. Presne tak dlho, odkedy sa dozvedel, že je tehotná, až po moment, kým ma porodila. Jednoducho nesúhlasil s jej rozhodnutím stať sa slobodnou matkou. Svoju nevôľu nevedel vyjadriť inak ako urazeným mlčaním. Neviem si predstaviť, aké ťažké to pre ňu bolo. Obzvlášť keď žila s rodičmi v jednej domácnosti. Ako veľmi jej vlastné pocity, stres z tohto radikálneho odmietnutia najbližšej osoby prenikli do môjho, ešte len vznikajúceho tela, v období, ktoré si v racionálnej rovine nemôžem pamätať? Keď ma mama nakoniec priniesla z pôrodnice domov a položila na kuchynský stôl, môj dedo pri pohľade na mňa úplne „roztál“ a potom ma už len ľúbil. Našťastie.

Pokračovať v čítaní: “Generácie ticha”

Vážená pani generálna riaditeľka,

napísala DEBORA PASTIRČÁKOVÁ
ilustrovala TENGER WORKS

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. decembra 2018.

je o Vás známe, že sa neustále zaujímate o spokojnosť svojich zamestnancov, s ktorou úzko súvisí prosperita a progres Vašej firmy. Jedno od druhého nejde oddeliť, tak ako nejde oddeliť formu od obsahu. Pravdaže, Vy ako žena nepristupujete k výkonu svojej funkcie s úmyslom zviditeľniť si ego a za každých okolností viesť firmu ku konštantnému zisku. Vy ako žena ste si vedomá aj iných hodnôt, tých humánnych, vnímate svojich zamestnancov s empatiou a ako komplexné ľudské bytosti, nielen ako stroje na napĺňanie krátkodobých a dlhodobých vízií. Práve Vy v rámci zlepšenia a zmodernizovania pracovných podmienok ste nedávno vydali rozhodnutie presťahovať celú firmu do open space-u. Zamestnanci nadšene a s prísľubom lepších zajtrajškov zbalili šanóny. Pokračovať v čítaní: “Vážená pani generálna riaditeľka,”

Večne bez frajera

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 13. októbra 2016.

A vydávať sa nebudeš?, spýtala sa ma babkina suseda, keď sme na seba po dlhom čase opäť natrafili. Teraz je niečo ako ten správny vek, päť rokov po škole, čo-to odpracované i zarobené, aj dieťa do tridsiatky by sa ešte dalo stihnúť. Konajú sa svadby, rodia sa deti, je to skvelé, a nikoho to nezaujíma. Niežeby sa mi takýto život protivil, to ani náhodou, len sa ma (momentálne) netýka. A keď sa ma týkať bude, vždy sa snáď nájdu aj iné témy na rozhovor ako to najväčšmi súkromné.

Nie, vydávať sa nebudem. Pokračovať v čítaní: “Večne bez frajera”