Mať či nemať

napísala MARTA KRÁLIKOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. novembra 2020.

Vždy ma udivovala samozrejmosť, s akou ľudia hovoria o tom, že chcú mať deti. S akou sa pýtajú, „kedy to už plánujete“ a „kedy bude ďalšie“.

A to napriek tomu, že som z veľkej rodiny, čo znamenalo zaručenú srandu, ale aj podporu. Keď staršie sestry mali prvé deti, všetci sme sa tešili. Veď áno, dieťa je darom do života a obohatením rodiny.

A tiež napriek tomu, že som len párkrát zacítila necitlivosť otázok, o ktorých tak veľa žien vie svoje. Aj skryté očakávania a narážky však vedia pekne rozhojdať vnútorné (ne)istoty.

Sama som zistila, že v tom nemám tak jasno, až v období pred svadbou, keď som si uvedomila, že túžbu po vlastných deťoch necítim (pôvodne som tu mala napísané, že som sa pri tom „pristihla“ – akoby to bolo niečo nelegálne, nesprávne). Nemala som potrebu rozmnožovať sa, niečo tu po sebe zanechať, posunúť svoje gény ďalej. Deti mi nechýbali a materské city sa vo mne neozývali. Nevedela som sa nadchnúť pre voňavé bábätká ani predstavu džavotajúceho batoľaťa. Začala som hľadať, ako sa vlastne ľudia rozhodujú mať či nemať deti. Keď som sa pýtala ľudí vo svojom okolí, dostávala som odpovede typu „aby sa mal o teba kto postarať, keď budeš stará“, „a to chceš zostať celý život sama?“, „uvidíš, že časom ti to bude ľúto“, „veď deti sú naplnením ženy a manželstva“. Výčitka, že nemať deti je sebecké, sa mi zdala zvláštna, keďže som v mnohých odpovediach vnímala, že ľudia často chcú mať deti najmä kvôli sebe. A často tiež len na základe vnútorného pocitu (zaujímavé je, že motiváciu mať deti iba preto, že to tak žena „cíti“, nikto nespochybňuje – ale jej opak áno). Navyše mnohé motivácie mali rovnaký základ ako rozhodnutie deti nemať – odrážali predstavu vlastnej sebarealizácie a naplneného, šťastného života. Odpovede, ktoré som počúvala, neboli pre mňa dostačujúce. Hľadala som tú svoju, ktorá by uspokojila existenciálnu váhu mojej otázky, ktorá by stála za to, aby som radikálne zmenila svoj život a bola s tým spokojná.

Áno, zrejme to bolo aj tým, že som mala čerstvých dvadsaťpäť rokov a bola som z generácie žien, u ktorej prestávalo byť automatické vydať sa a založiť si rodinu hneď po vysokej škole. Cestovanie, kariéra, stáže v zahraničí, to všetko obiehalo veľmi blízko môjho vesmíru a… lákalo. Omnoho viac ako predstava usadiť sa, fixovať sa na jedno miesto, obetovať jednému malému človeku väčšinu svojho času a energie. Keď ich navyše môžem tak rôznorodo využiť, byť osožná mnohým ďalším.

Samozrejmosť a nedotknuteľná „prirodzenosť“, s ktorou som sa pri tejto téme stretávala vo svojom okolí, vo mne ešte viac burcovali pocit, že to „takto“ nemám. Niekedy to bolo zraňujúce, inokedy revolučne oslobodzujúce. Nie že by som možnosť mať deti celkom vylučovala. Ale v tom čase vo mne predstava, že by som otehotnela, vyvolávala úzkosť. A neutíchajúce otázky o tom, v akom postavení sú ženy, čo sa od nich v spoločnosti a vo vzťahoch očakáva a aké vie byť desivé nemať kontrolu nad svojou reprodukciou (aspoň do tej miery, ako sa dá).

Keď som sa krátko po svadbe prihlásila na trojmesačnú dobrovoľnícku stáž do zahraničia, vyslúžila som si nechápavé pohľady príbuzných, ktorým bolo ľúto môjho muža, „slameného vdovca“. O pár rokov neskôr som sa prihlásila na výskumný pobyt do Belgicka a na osobnom pohovore som si na svojej prihláške všimla veľkými písmenami dopísané „VYDATÁ!“ (nové diskvalifikačné kritérium?). Moje doktorandské štúdium bolo v rodine akceptované s tým, že „nech už dokončím tú školu, aby som sa mohla usadiť“ (rozumej mať deti – akoby náš vzťah s manželom ani nebol plnohodnotný, kým nemáme dieťa).

No teraz spätne vnímam, že už moje prvé rozhodnutie odísť na stáž, odvaha ísť za svojím bola prelomová aj v rámci ďalších rozhodnutí. Naštartovala vo mne túžbu viac sa venovať tomu, v čom som videla zmysel – prihlásila som sa na doktorandské štúdium, mala som napĺňajúcu prácu, veľa som cestovala. A mala som z toho radosť – cítila som, že profesionálne aj ľudsky rastiem, som užitočná a uznaná, spoznávam skvelých ľudí a rozširujem si obzory. Aj keď pracovná vyťaženosť a odlúčenie boli pre naše manželstvo miestami náročné, teraz vidím, že posilnili v našom vzťahu pochopenie a podporu pre mojetúžby. A oceňujem to dodnes, najmä keď pozorujem, ako sú mužská práca a záľuby vo vzťahoch často uprednostňované, obzvlášť keď do nich prídu deti.

To, že sme pár rokov boli „bezdetní manželia“, nám poskytovalo priestor budovať náš vzťah „len“ preto, že sme ho považovali za dôležitý. Spoločne strávený čas nám umožnil spoznať sa lepšie, zžiť sa aj v krízových situáciách. S ľahkosťou som pozorovala, ako sa páry okolo nás usádzali a začínali mať deti. Priala som im to, a zároveň som vnímala, že to ešte nie je pre mňa. Necítila som sa sama. Žiť život pre druhých som mohla aj bez detí. Vzťah s manželom a veľká rodina mi úplne stačili pre pocit, že niekam patrím. A zároveň som vnímala, že ak by som v tomto čase dieťa mala, o mnohé z toho, čo mi prináša radosť a zmysel, by som prišla. Že chcem na to rozhodnutie dozrieť, byť si v ňom istá, nájsť v ňom zmysel.

Samozrejme, že sme s manželom otázky „či“ a „kedy“ riešili. On, otvorený deťom kedykoľvek a zrejme aj v akomkoľvek počte, je mojím hrdinom tohto príbehu. Lebo neodmietal moje dilemy, počúval moje vnútorné rozhovory a doprial mi slobodu rozhodnúť sa pre dieťa, ak budem na to pripravená a keď ho budem chcieť (viem, luxus). Vedomie tejto podpory a slobody, ako aj uistenia, že sme v tom spolu, prispelo veľkou mierou k tomu, že som po rokoch o dieťati začala uvažovať aj ja. Postupne som koketovala s myšlienkou, aké by to bolo a bola som aj trochu zvedavá. (Podarí sa nám to vôbec? A aké to bude, mať dieťa? Zvládneme to?) Svoju otázku „prečo mať deti“ som stále nemala jasne zodpovedanú. No dozrela vo mne odvaha ísť do tejto „neznámej“.

Neviem, ako by som pohľad na dva prúžky na tehotenskom teste zvládla pred pár rokmi (zvykla som si myslieť, že nezvládla). Keď som však otehotnela, vedela som, že… to bude ok. Boli tam zimomriavky, studený pot, ale aj malá radosť. A plno ambivalentných pocitov („najkrajšie obdobie“ v živote ženy je totiž mýtus, môže byť plné neistoty, strachu aj času stráveného objímaním záchodovej misy).

Moje dilemy ohľadom materstva sa však neskončili – počas tehotenstva som si odžila pár breakdownov, že nebudem mať svoje dieťa rada, aj akési popieranie, že som tehotná (všetku prácu zvládnem!), aj chýbajúcu radosť z toho, že sa to vôbec stalo a že mám byť matkou. Takéto myšlienky a nevoľnosť som zaháňala slanými tyčinkami a dokončovaním doktorátu. Aj teraz, keď som matkou, zažívam mnoho protichodných pocitov. Stále a znova si hľadám svoje miesto v tejto novej úlohe, lebo samozrejmé predstavy šťastnej a naplnenej matky majú v realite svoje limity (o tom možno nabudúce).

Až spätne vidím, koľko ma to stálo síl, vybojovať si túto cestu po svojom. Ignorovať dotieravé otázky, s ľahkosťou prehliadnuť sugestívne narážky. Nemala som vždy odvahu pred druhými otvorene pomenovať, ako som otázku vlastného materstva vnímala a ako som s ňou pre spoločenský tlak a očakávania rodiny bojovala. Bolo v tom veľa vlastnej neistoty a tá sa komunikuje ťažšie ako odpovede, ktoré zapadajú do klasického príbehu o žene = matke. 

A vždy keď vidím, ako niekto projektuje svoje predstavy o tom, kedy, koľkokrát a akou byť matkou, na inej žene, stúpa vo mne hnev. A pocit nespravodlivosti nad tým, ako hovoríme o materstve. Ako je ten jazyk plný očakávaní a poučovania, že pre ženu je „prirodzené“ mať deti, že nemať deti je „sebecké“ a mať len jedno dieťa vlastne tiež. Materstvo dokáže byť v takom prostredí úžasnou školou sexizmu v praxi, ukážkou toho, aké silné sú naše rodové predstavy (žena = matka, vzťah = dieťa) a ako ľahko ich vyvyšujeme nad unikátne prežívanie a príbehy mnohých žien a mužov. A to je veľakrát zraňujúce a ponižujúce. Obmedzuje to pestrosť našich životných ciest, ktoré môžu byť zmysluplné a naplnené práve tým, že sú slobodné.

Na záver nebudem citovať príbehy žien, ktoré deti nemali, a napriek tomu boli v živote šťastné. Nebudem racionalizovať dôvody, pre ktoré sa ženy a páry rozhodnú deti mať neskôr alebo nemať deti vôbec. Na záver nám všetkým chcem zaželať, aby sme si dopriali slobodu „mať to inak“. Aby sme dokázali uznať oprávnenosť vlastných pocitov, túžob, ale aj neistôt a rozhodnutí. Predovšetkým pred sebou. Aby sme s láskavou zvedavosťou dokázali skúmať svoju „inakosť“ a nezľakli sa jej. Dopriali si čas porozumieť svojim obavám a neodmietli ich. Aby sme ustáli svoje rozhodnutia a boli v nich slobodné/í.

Doprajme to sebe aj iným.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.