Pracovať lepšie: Empatia, rešpekt a čas

napísala MICHAELA KUČOVÁ editovala EVA MÉSZÁROSOVÁ ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Máme plné emaily, diáre a to do listy. A obzvlášť v istej generácii máme tiež plné ústa rečí a knižnicu aj hlavu prekypujúcu návodmi, ako to všetko spomaliť, vypnúť, stíšiť. Na vlastnej koži cítime, ako prihorieva a že sa nám modla práce môže stať osudnou. Nie je sa preto čomu čudovať, že sa celkom prirodzene artikulujú potreby robiť (to) inak. Skúšame odtrhnúť zrak od hypnotizujúcich odmien kapitalizmu a hľadať alternatívu k zbesilému výkonu. Presmerovať svoje ambície z úspechu a hromadenia na šťastie, zdravie, spokojnosť. Chceme pracovať lepšie, tentokrát však nie v zmysle výkonu, ale hodnoty. Ak to však myslíme úprimne, nebude stačiť lepší časový manažment, dodržiavať limity pri obrazovkách či venovať sa nemonetizovaným koníčkom. Potrebujeme lepšie pracovať spolu.

Zmena nie je nič nové

Samozrejme, mnohé príčiny súčasnej situácie môžeme nájsť v pokrivených základoch našej spoločnosti. Zmena musí prebehnúť na všetkých úrovniach a rozhodne nespočíva v tom, že ľudia brodiaci sa najtemnejšou stokou internetu si počas pracovného času môžu zahrať stolný futbal alebo schrupnúť v dizajnových odpočivárňach. Nemyslím si ani, že zodpovednosť za zmenu treba individualizovať. Pri svojich pracovných skúsenostiach však často narážam na rozpor medzi tým, čo hlásame a ako sa k sebe navzájom správame. Viac ako desať rokov pracujem v neziskovom prostredí, na projektoch, ktoré robíme srdcom, ktorým veríme a chceme nimi celkom pateticky zlepšiť svet. Ostatné roky navyše na voľnej nohe a hranica medzi pracovnými povinnosťami a mojím osobným životom sa tak stala ešte priepustnejšou. Súčasťou mojej práce je často snaha spoločnosť scitlivovať, no všímam si, že podobne empatický prístup často nevieme prejaviť sebe navzájom. Teoretizujeme o rovnosti, spravodlivosti, duševnom zdraví, work-life balance, o rešpektovaní hraníc a potrieb v celom spektre ľudskej rôznorodosti, v praxi však pokrivkávame. Kriticky reflektujeme spoločenské nastavenia, na individuálnej úrovni ich však ďalej potvrdzujeme. 

Nevnímam to nevyhnutne ako pokrytectvo, uvedomujem si, že je ťažké meniť zabehaný systém. Nazdávam sa však, že to môže byť inak a že – áno – všetci naozaj môžeme začať od seba. Nemyslím si, že sme len obete systému, my všetci ho aktívne udržiavame pri živote. Mnohé z toho, čo nás omína, si napriek najlepším úmyslom robíme sami navzájom. A tým pádom si to môžeme urobiť aj lepšie!

Sú to veci zdanlivo banálne a na ceste do (doslova) horúcich kapitalistických pekiel nás nezastavia. No sú to drobné posuny s potenciálom zmeniť smer, ktorým sa vlečú naše každodenné povinnosti. Neprinášajú revolúciu, ale snáď aspoň malé narušenie, hoc len v päťsekundovom zamyslení sa pred stlačením Odoslať. Nasledujúce riadky preto ponúkam ako výsledok svojho vlastného hľadania, ako sa vymaniť z nevyhovujúceho nastavenia. Predstavujú návrhy, ktoré sa mi na základe mojej vlastnej skúsenosti zdajú prínosné a vo väčšine prípadov zatiaľ stále predstavujú najmä snahu o ich aplikovanie. Ak získate pocit, že tieto sedliacke rozumy ste už počuli, nebudete sa mýliť, nič objavné neprinášam. Skúsili ste ich však už nielen počuť a čítať, ale každý jeden deň realizovať?

E-maily po desiatej hodine

Čas je pochopiteľne najväčšia téma. Najbanálnejšia. Nakoniec, pre drvivú väčšinu ľudí je pevne daný klasickým 9 to 5. Človek však nemusí byť SZČO na to, aby poznal nepríjemné stiahnutie žalúdka pri každej invázii notifikácií do večerného programu či víkendového oddychu. Sama som dlho patrila k ľuďom, ktorí po krátkej popoludňajšej pauze začínajú druhú, večernú až nočnú šichtu. V tme sa mi lepšie píše a rozmýšľa, po večeroch ľahšie rozlúskavam problémy, po roztekanom dni prechádzam nazbierané otázky. Veď každý si to prečíta, keď bude môcť. Sama však držím telefón v ruke takmer neustále a zväčša tak – s prúdom článkov, videí, mémov a rozhovorov s blízkymi – takmer nepretržite prijímam aj upozornenia na pracovné povinnosti. Nemyslím si, že v tom som sama a na vlastnom príklade viem, že mi je omnoho príjemnejšie dostávať správy v čase, ktorý mám vyhradený na prácu. Odosielať správy tak, aby nezasahovali do súkromného času svojich adresátov, je pritom úplná maličkosť. Stačí na to napríklad zázračná funkcia nastavenia odoslania správy na konkrétny (štandardne pracovný) čas. Chatovacie appky používať mimo pracovného času iba ak naozaj horí, žiadne: „Čauko, len….“ Neuľaviť vlastnej mysli tým, že hodím epický zoznam úloh či otázok na niekoho ďalšieho v piatok popoludní. A tak ďalej, a tak podobne, v rámci komunikácie vám isto napadne milión ďalších situácií, ktoré nie sú vyslovene priestupkom voči slušnosti a predsa vás akosi nepríjemne popchli – stačí si ich zapamätať a v obrátených rolách nezopakovať.

Let me google it for you

Internet je plný možností a taktiež odpovedí. Takmer so stopercentnou istotou sa otázkou, ktorá nás trápi, pred nami už zaoberal niekto iný. A isteže, nemyslím si, že by sa z pracovného procesu mal vytratiť medziľudský kontakt. Až príliš často však nechávame ostatných riešiť veci, ktoré sa nám nechcú. Vo väčšine prípadov sa naozaj stačí opýtať nášho obľúbeného vyhľadávača a netreba banálnosťami oberať o čas živého človeka. Špeciálnou kategóriou sú otázky či požiadavky, ktorými nonšalantne prehadzujeme námahu na druhú stranu. Namiesto toho, aby sme si otvorili vlastný priečinok či e-mailovú schránku a vyhľadali potrebný dokument, dohodnutý termín či podobnú informáciu, necháme identické kroky urobiť druhého človeka. Posielame v zdieľaných úložiskách a emailových vláknach loviť ostatných, veď kto by na to mal čas, všakže. Prístup k nim síce máme aj my, ale komu by sa chcelo merať tú cestu. Ak dotyčný nie je platený ako náš asistent či asistentka, nemal by ani doplácať na nespratnosť našich vlastných priečinkov a schránok. Jedným z mojich predsavzatí je preto vždy urobiť maximum v rámci vlastných zdrojov a až po vlastnom neúspešnom pátraní žiadať, aby sa mu venoval niekto iný.

Kto neskoro chodí…

Meškanie je večná a kontroverzná téma. Skrátim to – patrím k ľuďom, ktorí si myslia, že dodržiavaním dohodnutých časov prejavujeme základný rešpekt. Keď na mňa niekto čaká, tak trochu akoby som mu hovorila, že môj čas má väčšiu hodnotu ako jeho, že mám na práci dôležitejšie veci a tie jeho predsa počkajú. To naozaj nie je niečo, čo chcem druhým odkázať. Vieme však, že life happens a shit niekedy tiež. To najmenej, čo môžem urobiť, je vyslať o tom signál. Ideálne nie päť minút pred termínom, ale v čase, kedy má druhá strana ešte reálnu šancu upraviť si program a nájsť alternatívy. Ak sedím so slovnými suchotami pred dokumentom blikajúcim prázdnotou, môžem dopoludnia avizovať, že ho odošlem až večer a adresát nestrávi deň refreshovaním prijatých správ. Ak mi ušla električka, môžem niekomu dať 20 minút k dobru na vybavenie nákupu či návštevu pošty. Keď na seba vieme brať ohľad, otvára sa nám toľko nových možností!

Proste to tak vyšlo

V tomto texte si snáď nemusíme vysvetľovať potrebu zastúpenia rôznorodých ľudí naprieč pracovnými odvetviami a pozíciami – nejde len o symbolické gesto rovnosti, ale aj otázku lepších výsledkov. Prax diverzity je však v našom prostredí stále work in progress a ako ukazuje napríklad projekt Najdi ženu, občas to naberá naozaj absurdné rozmery. „Proste to tak vyšlo” však už dávno nie je relevantný argument. Samozrejme, v niektorých oblastiach je to komplikovanejšie, mená bielych mužov nám pri brainstormingu naskakujú akosi samé od seba, na rozdiel od mien žien, queer ľudí či iných menšín. Tento historicky podmienený jav však zmeníme len vedomou snahou – piatimi bolestivými minútami rozmýšľania navyše či napríklad crowdsourcovaním odporúčaní. A áno, v mnohých prípadoch aj nadprácou presviedčania marginalizovaných ľudí, že vaša ponuka je zaslúžená a ich pozícia oprávnená. Dobrá správa je, že minimálne v oblasti rodovej rovnosti už možno nájsť viacero ťahákov či návodov.

Pozri, kto (ne)hovorí

Participácia však nemá byť len formálna a to je často opomínaný rozmer aj v inak osvietených prostrediach. Môžeme mať dobrý pocit z vyskladania učebnicovej ukážky diverzity vo svojich projektoch, naplnenie akýchkoľvek kvót však nezaručuje skutočnú účasť marginalizovaných členov a členiek. Ak chceme, aby sa na aktivitách v našom pracovnom prostredí podieľali ľudia s rôznymi skúsenosťami a danosťami, je nevyhnutné zohľadniť to aj v nastavení možností práce. Nemusí ísť hneď o extrémne prípady sociálne vylúčených, mentálne odlišných či traumatizovaných ľudí. Možno najmainstreamovejším problémom je situácia rodičov malých detí, respektíve zapájanie žien počas či po materskej dovolenke. Nie vždy si môžeme dovoliť vytvárať ideálne pracovné podmienky pre všetkých. Rozdiel je však už len v tom, či sa pri práci zamyslíme nad tým, kto má aké možnosti vyjadrenia a podieľania sa. Zoberme si celkom bežný prípad – introvertní ľudia. Stačiť môže naozaj málo – okrem možnosti spontánneho vykrikovania nápadov vytvoriť priestor aj pre rozhovory medzi štyrmi očami či písomné príspevky. Po stretnutí vyhľadať kolegu, ktorý na spoločných poradách zásadne mlčí a v ústraní sa ho opýtať, ako situáciu vníma on… Je množstvo stratégií či manažérskych techník, ako vytvárať priestor pre rôznorodosť, tým úplne najzákladnejším sa mi však zdá obyčajné načúvanie a pozorovanie. Vďaka nemu môžeme citlivejšie vnímať druhých ľudí a ich potreby a následne pracovať na tom, aby boli naplnené. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *