Nebáť sa aktívne (nezo)starnúť

napísala IRČA HANULOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. augusta 2019.

Je známe konštatovanie senioriek a seniorov, že majú málo času. Iný už býva dôvod – raz preto, že umývanie, raňajkovanie a cvičenie napríklad u mojej 96-ročnej mamy trvá dve hodiny a pomaly je hneď obed, inokedy preto, že máme priveľa aktivít, vrátane pasívneho vysedávania pri televízii, počítači, mobile, ale dôvodom môže byť aj to, že máme dom, chatu, záhradu a všetko sa naozaj nedá za 24 hodín stihnúť! Treba si určiť priority, hovoríme si večer s mužom, ustatí na smrť, lebo sme boli vyniesť dosky na chatu a vyvenčiť našu retrieverku Lindu, kosili sme v záhrade a vypleli hriadky. Ale ako sme hovorili zamladi, nevadí, že je dieťa špinavé a zablatené, hlavne že je šťastné!

A tak sa občas aj nám podarí v nedeľu doobeda naštartovať našu veteránku Yamahu (ročník 1985; je to chopper, má dva valce), patrične sa zaodieť, nasadiť prilby a hybaj brázdiť relatívne prázdne nedeľné cesty. Krajina zo sedla spolujazdca na motorke je nádherná a nedá sa s ničím porovnať – ani na pešo, ani autom, ani bicyklom. Jediné, čo ma štve, že mám krátke vlasy a spod helmy nevejú vo vetre, čo sa mi zdá veľmi sexi. Ale rozhodla som sa, že si kúpim blond vlasový príčesok (keď už, tak už) a dosiahnem rovnaký efekt… Len dúfam, že mi ho neodveje. Upozorňujem, že motorka je pre odvážnych, ale adrenalín preváži počiatočný strach. A zároveň, podľa môjho muža, je to absolútna dôvera vodičovi, čiže veľký prejav mojej-našej lásky.

Ale vráťme sa k prioritám. Motorkári majú pekný zvyk zdraviť sa dvoma prstami na ľavej ruke, to som ani netušila, že existuje taký pekný rituál, pocit spolupatričnosti v sedle aj na ceste. Ahoj, aj ja som tu, aj mňa ohrozujú autá a ak budeme potrebovať, pomôžeme si navzájom. Minule sme stretli v cukrárni v Slovenskom Pravne pána, vášnivého motorkára, a môj muž namiesto toho, aby pochválil dobrú kávu a zákusky, s majiteľom kecal o motokrose. Dokonca sme získali kontakt na istého pána v Príbovciach, ktorý je macher a za dobrú cenu vie všetko na motorke opraviť. Tak tomu sa hovorí skvelá káva s full servisom!

Keď som pred rokom odchádzala do tzv. predčasného dôchodku, ani som netušila, čo ma čaká. Presťahovala som sa z veľkého do malého mesta, z panelákového bytu som prišla bývať do chátrajúcej rodinnej vily so záhradou s hlavnou ideou – dôstojne doopatrovať svoju mamu. A k tomu tá záhrada a chata tri kilometre za mestom. Stihla som sa prihlásiť na jogu, stať sa členkou miestnej knižnice, s partiou mladých žien založiť knižný klub, občas zájsť na koncert a do divadla. A potom vraj nestíham!

Pri prvom uvažovaní, že odídem z práce, som si povedala, že chcem odísť dôstojne a psychicky dobre naladená (nezhumpľovaná), čo sa mi aj podarilo. Mnohí priatelia a priateľky v mojom veku ma obdivujú, že som odišla v prvý možný termín, preč „od hlučného davu“, lebo sami akoby nemajú odvahu to spraviť. Posledných 20 rokov som pracovala v kolektíve prevažne mladých ľudí, ktorí by mi mohli byť „deťmi“ a až pri nich som pochopila, aké je to dôležité – napájať sa a prijímať od nich „energiu mladosti“, veľa sa naučiť a ako bonus pri nich aj omladnúť. Viacerí sa chytali za hlavu, no zároveň s otvorenými ústami počúvali, keď som sa im priznala, že som si sadla na tú motorku! S mladými žijem stále, odmietam rozprávať sa s rovesníkmi o chorobách, nemienim preberať od nich často negatívnu energiu a počúvať, ako nadávajú, že sa nič nedá. Dá sa! Ja sa momentálne najviac učím od našej pani opatrovateľky – posadí moju mamu na vozík a vyberú sa, kde im napadne; najbližšie majú naplánovanú návštevu u maminej spolužiačky z gymnázia, ktorá je po tretej porážke, ale stále sa zaujíma, čo sa deje vôkol nej. Niekedy si urobia „kozmetickú údržbu pleti“, každé ráno cvičia a koľko sa pri tom nasmejú, až im niekedy závidím, ako im je spolu fajn a užívajú si to.

Veľa ľudí mi hovorí, ako dobre vyzerám, možno je to trochu aj kompliment, ale ja verím, že spokojnosť zo mňa vyžaruje zvnútra. Však za každú vrásku po štyridsiatke si môžeme sami… Zbavila som sa pracovného stresu, nemusím vstávať ráno do práce, deň sa snažím rozložiť tak, aby to vyhovovalo mne, čo sa síce nie vždy podarí, ale snahu mám. V záhrade a v prírode, či chceme, alebo nie, každý splynie s ročným obdobím, riadi sa ich pravidlami, mentálne sa nastaví napríklad teraz na leto. Viem, že musím polievať záhradu aj kvety na cintoríne, kosiť, ale aj zbierať práve kvitnúci repík nad Bystričkou, ísť si na „strawberry fields“ natrhať jahody a s mužom ich vlastnoručne zavariť, večer po zotmení zájsť do „amfiku“ na dobrý český film.

A ešte na niečo dôležité som zabudla – exempla trahunt, čiže príklady priťahujú. Moja mama, ktorú som už viackrát spomenula, urobila svoju najväčšiu kariéru ako 67-ročná seniorka. Hneď v januári 1990 ľudia rovnakej krvnej skupiny založili Klub priateľov TGM a MRŠ a 20 rokov v ňom aktívne pracovali, za čo dokonca získali vyznamenanie od prezidenta Václava Havla. Bola som s ňou na Pražskom hrade a bol to jeden z našich najväčších spoločných zážitkov. Na prednášky pozývali najväčšie kapacity z českej aj zo slovenskej historickej scény, sprítomňovali naše spoločné dejiny a ja jej ďakujem, že som ako blízka pozorovateľka mohla vnímať jej činorodosť. A že absolvovala dva cykly univerzity tretieho veku bolo úplne samozrejmé.

Mamina sestra bola pre mňa ďalším príkladom ohromnej činorodosti. Veľká turistka, s partiou kamarátok absolvovali mnohé pobyty v horách na celom Slovensku, až si v časopise Krásy Slovenska vyslúžili prezývku „učené panie“. Tiež bola literárne činná a ako jedna z prvých žien napísala svoje spomienky na SNP, do ktorého sa aktívne zapojila. Jej zážitky boli také dramatické, že keď som bola dieťa, nechcela som, aby mi čítala Dobšinského, ale rozprávala o Povstaní. Až neskôr som sa dozvedela, že podpísala Chartu 77. V našej rodine sa to silnými ženami len tak hemží, ale nechcem si prihrievať polievočku.

Som dcéra aj matka a tak skončím príhodou, keď ma asi pred piatimi rokmi vtedy moja 30-ročná dcéra upozornila, že mám starnúť dôstojne. Prvá vec, čo som urobila – kúpila som si conversky a dodnes je to moja najmilšia obuv.

Takže, príklady tiahnu a za všetko ostatné si môžem jedine ja sama.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *