V práci po materskej

napísala EVA MÉSZÁROSZOVÁ ilustrovala KATARÍNA HUTNÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 29. októbra 2020.

Stojím ráno pred zrkadlom s mierne bojovným výrazom v tvári a dávam si na pery svoj najvýraznejší rúž. Tmavoružový. Cítim, a vlastne v odraze zrkadla jedným okom aj vidím, ako tento počin fascinuje moje dve malé deti. Aj ony chcú rúž. Viem, že akýkoľvek odpor by ma stál priveľa času, a tak sa rúžom symbolicky dotknem ich pier. Následne ich s takmer posvätnou úctou zovrú viackrát za sebou presne ako ja, keď chcem, aby sa mi rúž všade rovnomerne rozotrel. Dcéra s obdivným pohľadom hltá moje šaty. Konečne ma vidí aj v niečom inom ako v teplákoch či džínsoch. Začnú ma teraz brať vážnejšie dokonca aj moje deti?, preblesne mi hlavou, ako si na oči dávam ceruzku. Jeden rýchly pohľad do zrkadla… Je to ako za starých čias. Dokonca lepšie! Je to lepšie. 

Na prvý deň späť v práci som sa vnútorne pripravovala dlho. Bola som presvedčená, že prechod do full-time pracovného režimu po takmer piatich rokoch na materskej a rodičovskej dovolenke bude pre mňa devastujúci zážitok, ktorý ustojím len vďaka veľkej podpore od partnera a ešte väčšej osobnej sile a odhodlaniu.

V momente, ako si sadám za svoj nový počítač v open space, vyľudnenom po prvej vlne korony, sa moje obavy začínajú potvrdzovať – cítim sa ako v sci-fi. Akoby ma zamrazili na päť rokov a zrazu zobudili. Žasnem, koľko nových tlačív, systémov, skratiek a procesov sa medzičasom stihlo vymyslieť. Som presvedčená, že ma do mesiaca vyhodia, a v hlave sa neviem zbaviť obrazu Mauglího v New Yorku. Procesy a systémy sa menia, no ľudia ostávajú stále rovnakí, snažím sa utešiť, a v tomto som mala pravdu.

Prvé týždne v novej korporácii boli rozhodne iné, než som si predstavovala, než by si vedel predstaviť ktokoľvek takto pred rokom. Korona nás zatvorila do domácich pracovní, rozohrala veľkú hru s video-meetingmi a chatmi a výsledkom je, že jednu kolegyňu z tímu som za dva mesiace osobne nestretla ani raz. O osadenstve zvyšku firmy ani nehovorím. Mletie mojej kávy v prázdnej kuchynke je často jediný zvuk, ktorý ma sprevádza tichým officom, a ja pri tom myslím na svoje obľúbené apokalyptické filmy.

Napriek novým podmienkam, umocneným o radikálne zmenenú pracovnú aj spoločenskú atmosféru, zostávam absolútne nadšená, že znova pracujem. Že po takmer piatich rokoch strávených v domácnosti s deťmi robím konečne niečo iné. Priam si vychutnávam, čo všetko si stále pamätám zo svojej praxe, a neviem sa prestať tešiť z toho, že reálne ešte stále VIEM aj niečo iné než (len?!) starať sa o deti. Nesmierne si vážim, že moju prácu niekto berie (konečne?!) vážne. Že som (konečne?!) užitočná.

K lepšiemu sa mení aj náš vzťah s partnerom – začínam mať znova porozumenie pre jeho pracovné problémy (aj keď, žiaľ, rovnaký jav z jeho strany k mojim materským problémom nikdy nenastal v takej podobe, ako by som si predstavovala). Keďže teraz často obaja robíme z domu a máme spoločnú pracovňu, cítim sa, pracujúc takto pri ňom, konečne rovnocenná. 

A predtým som nebola? Hučí mi v hlave vždy, keď mi to napadne. Aj keď môj partner by mi to takto priamo nikdy nepovedal (len vtipom na túto tému, príznačným pre jeho zmysel pre humor, sa občas nevyhne), mám pocit, že až moja práca je pre neho konečne ozajstným a možno aj jediným legitímnym dôvodom na to, aby napríklad začal chodievať s deťmi poobede von aj on. Krivdila by som mu, ak by som tvrdila, že sa deťom pred mojím nástupom do práce dostatočne nevenoval. Napriek tomu som sa často nemohla zbaviť pocitu, že od niektorých poobedných aktivít s deťmi bol akosi zvláštne „oslobodený” a mal akýsi vyšší nárok na oddych po práci než ja. Pretože on robil tie dôležitejšie veci. Zarábal reálne peniaze. Naozaj pracoval. Naozaj pracoval len on? 

Občas mi napadne, že ešte aj vo svetle dnešného nastavenia spoločnosti to tak bolo – aj keď nie všetci si to myslia, a taktiež nie všetci sa to už odvážia povedať nahlas. Pracoval len on. A to aj keď som presvedčená, že spoločnosť sa mýli. Že práca na materskej dovolenke je absolútne rovnocenná práci peniaze zarábajúcich polovičiek a nemá a nemôže byť meraná na základe tých istých faktorov, aké používame pri iných pracovných náplniach, čiže na základe príjmu či výsledkov. Výsledky našej práce na materskej „dovolenke“ uvidíme o tridsať rokov.

Prečo mám taktiež pocit, že, paradoxne, ozajstnú slobodu a kontrolu nad vlastným životom som po tom, čo som sa stala matkou, prvýkrát získala, až keď som sa znova zamestnala? Je to naozaj aj tým, že konečne zarábam slušné peniaze aj ja? Som až taká materialistka? Alebo je to len ten pocit väčšej nezávislosti, ktorý som tak veľmi potrebovala a ktorý mi práca a peniaze znova dávajú? Nie je to určite len to. Je to aj možnosť prepnúť na úplne inú vlnu, realizovať sa niekde inde a nejako inak. Byť užitočná nielen pri deťoch…

Keď som pár ostatným matkám v škôlke nadšene rozprávala, akú pre mňa práca predstavuje pozitívnu životnú zmenu, nemohla som sa vyhnúť pocitu, že viaceré mali na tvári neskrývané obavy. Či si prácu po materskej dovolenke nájdu aj ony. A akú. Vezmú ich späť do pôvodného zamestnania? Nebudú sa u nich v práci báť, ako zvládnu prípadnú ďalšiu karanténu s deťmi doma? Všetky otázky dôverne poznám, prenasledovali ma celé roky (až na tú poslednú).

Nie všetky ženy to vnímajú takto. Mnohé určite našli svoje naplnenie práve ako full-timematky a ženy v domácnosti, čo je podľa mňa skvelé. Takisto ako nájsť sa v čomkoľvek inom. Ja som sa v tom nenašla. Svoje deti milujem a ak by sa ma niekto spýtal, ako by som sa rozhodla, keby som to celé mohla vrátiť späť, moja odpoveď by bola, že určite by som im presne toľko času venovala aj znova. Ale obzvlášť posledné dva roky na materskej dovolenke boli pre mňa stále väčším sebazaprením. Mala som pocit, že rola full-time matky mi jednoducho nešla prirodzene ani ľahko. Stereotyp ma ubíjal, nedostatok intelektuálnych a spoločenských podnetov otupoval. A to aj keď som vedela a viem, že čas, ktorý som s deťmi strávila, pre ne znamenal veľmi veľa. Som však presvedčená, že veľa pozitívneho mojim deťom priniesol a prinesie aj môj návrat do práce.

Už teraz pozorujem, ako sa v mnohom môj vzťah k nim od nástupu do práce paradoxne prehĺbil. Na deti sa každý deň teším. Konečne mám (mentálnu) energiu čítať im večer pred spaním rozprávky namiesto púšťania Včielky Máje z YouTube (pričom mi často padal mobil z ruky, keď som zaspala). Začala som sa s nimi znova hrávať tak, že to baví aj mňa. Náš spoločný čas sa stal kvalitnejším. Stavy vyhorenia z tých nekonečných hodín strávených len s deťmi sú preč. Dokonca som prvýkrát dostala chuť písať detské rozprávky.

Prečo píšem tieto svoje osobné dojmy?

Možno len pre akési skromné pridanie ďalšieho polienka do stále silnejšie tlejúceho ohniska hlasov žien, ktoré chcú – aj napriek zatiaľ nie veľmi prajným podmienkam na Slovensku – priestor zvládať naplno oboje, deti aj prácu. Ktoré sa chcú vrátiť späť. Nech už to bolo kdekoľvek. Naše životy, sny, túžby, kariéra či iná dráha sa nekončia s narodením detí a ani s niekoľkoročnou starostlivosťou o ne. To jediné, čo mnohokrát potrebujeme, je len šanca. Šanca ukázať, že sa vieme pozbierať späť.

Často teraz myslím na to, ako som pred niekoľkými rokmi prvýkrát zahliadla kolegyňu čakajúcu na pracovný pohovor po štyroch rokoch na materskej dovolenke. Vo firme, kde predtým pracovala, medzičasom zrušili jej miesto, a tak musela začať od nuly, v novej firme. Takmer presne ako ja teraz.

Bola úplne bledá, dokonca sa mi zdalo, že sa takmer triasla, a mala na sebe kostým, ktorý som vedela časovo zaradiť presne do roku, keď sa jej narodilo prvé dieťa. Pozdravila som ju a usmiala sa na ňu, no vnútorne som sa nemohla vyhnúť istej dávke pohŕdania. A to aj napriek tomu, že moje podvedomie mi pri tom niekde vzadu šepkalo, že raz to budeš možno ty.

Prijali ju. Aj keď som sa snažila, veľmi sa mi nedarilo vcítiť sa do jej situácie. Liezla mi na nervy. Strašne sa snažila. Všetko robila perfektne, bez chýb. Vždy, keď o pol štvrtej nekompromisne vypla počítač a odišla po svoje deti do škôlok, vyžaroval z nej pokoj. Napriek častým stresovým situáciám v práci bolo zjavné, že akosi vedela, že dôležitejšie veci sú niekde inde. 

Dnes som to ja. Roky strávené s deťmi mi nikto nevezme a práve tieto skúsenosti mi otvárajú pohľady na riešenia problémov či na medziľudské vzťahy v dimenziách, o ktorých sa mi predtým ani nesnívalo. Som empatickejšia, citlivejšia. Nederiem sa už vpred hlava-nehlava. Nie je to moja priorita. Chcem spraviť svoju prácu dobre a budovať si dobré vzťahy. Naozaj dobré vzťahy. 

Iste, nadhľad a vnútorný pokoj vieme získať aj bez toho, aby sme strávili štyri roky života staraním sa o deti, a naopak, nie vždy musia takéto skúsenosti priniesť podobný výsledok (a aj o mojich pokrokoch v tejto sfére by sa dalo dlho diskutovať). 

Jedno je však isté. Sme tu a je nás veľa. Pracujúce matky. Naša energia a čas sú vzácne. Vieme, kde ich chceme využiť a kde nie. No zároveň si svoju prácu naozaj vážime. Mám akúsi potrebu napísať to aj takto priamo, aj keď viem, že to môže znieť veľmi zovšeobecňujúco. Podobné prirovnania sa určite hodia nielen pracujúcim matkám a taktiež by sa tu dalo spýtať aj – čo na to pracujúci otcovia? Neplatí to pre nich v dnešnej dobe čoraz väčšieho delenia si rodičovských povinností medzi oboch partnerov rovnako?

Taktiež mnohí z otcov (podľa najnovšieho prieskumu každý štvrtý) si dnes už aj u nás sami zažijú návrat späť do práce po materskej dovolenke, takže sa nemôžeme viac tváriť, že otcovia o tom nič netušia. Puto, ktoré si počas tohto času vytvoria so svojimi deťmi, môže neskôr prispieť aj u nich k väčšiemu pocitu zodpovednosti za starostlivosť o ne a tým k snahe o efektívnejšie využívanie pracovného času. Ťažko však povedať, koľkí z nich sa svojim deťom počas materskej dovolenky naozaj venujú, keďže štatistiky uvádzajú, že takmer tretina otcov počas nej pracuje. Faktom tiež naďalej ostáva, že ženy sa (minimálne u nás na Slovensku) zvyknú vracať späť do práce po omnoho dlhšom čase než muži, ktorí tak robia po šiestich mesiacoch. Zdá sa mi preto pravdepodobné, že otcovia takto prichádzajú späť skôr príjemne oddýchnutí od pracovných povinností a plní nových podnetov, kým matky si so svojím návratom späť do práce nesú omnoho pestrejšiu škálu pocitov a výziev.   

Pracujúca matka. Priznám sa, že aj napriek tomu, že ako dieťa som pracujúce matky pokladala za absolútne prirodzený jav – bola som nimi obklopená –, som pri tomto výraze začala mať v posledných rokoch rozporuplné pocity. Možno je to všetkými tými tlakmi, ktoré sa v súčasnosti na matky kladú. Dnes vieme viac, než keď som bola malá. Všetky tie nové výskumy, ktoré jasne naznačujú, aká dôležitá je pre vývoj malého dieťaťa čo najdlhšia prítomnosť matky v jeho živote. Všetky ďalšie výskumy, ktoré rovnako jasne naznačujú, aké dôležité pre dieťa je mať v matke ten správny vzor a ako má byť matka v prvom rade spokojná s tým, čo robí. 

Pri výraze pracujúca matka som sa nemohla ubrániť tomu trápnemu obrazu sedenia na dvoch stoličkách. Občas som sa nevyhla ani pochmúrnejším myšlienkam: 

Tak sa rozhodni a priznaj si to  oboje dlhodobo nezvládneš.

Nečuduj sa, že ti budú chcieť zaplatiť menej za tú polovičnú prácu, ktorú stihneš popri deťoch spraviť.

Zatiaľ ale vnímam, že sa to naozaj dá a že si zaslúžime presne toľko, čo ostatní kolegovia či kolegyne na rovnakých pracovných pozíciách. 

Veď počkaj o dva roky!, predstavujem si už teraz poznámky na tento môj text. Súhlasím. Počkám. 

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *