Povedz mi, ako nevládzeš

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. júna 2022.

Občas si čítam príbehy ľudí, ktorí vyhoreli, rôzne workoholické skúsenosti. Asi je ťažké hovoriť o tom inak, ale ich osobné krízy sú zvyčajne zarážajúco kvantifikované. Počet odpracovaných hodín verzus osobného voľna, suma projektov, e-mailov, callovappiek, úspechov a cien, štatistika (ne)prespaných hodín, liekov, káv, kíl, plaču, fyzických neduhov, mesiacov (rokov) popierania a sebaklamu… Vzniká z toho sugestívny odstrašujúci obraz a verím, že mnohým môže pomôcť s pochopením hroziaceho nebezpečenstva. Mohla by však prevencia vyhorenia vyzerať aj inak?

O nezdravom vzťahu k práci zvykneme v oblasti mentálne pracujúcich ľudí stále najčastejšie hovoriť spôsobom, ktorý je jednou z príčin jeho vzniku. Nebezpečenstvo prepálenia a vyhorenia totiž opisujeme tiež najmä cez merateľné výkony a „zlyhania“, maximy a extrémy. Pomenúvame všetko, čo sme robili, ale nie, ako sa sme sa cítili. Ostatných varujeme svojím osobným príbehom a tieto výpovede ​​„z druhého brehu“ o tom, kam to fakt netreba nechať zájsť, opisujú problematické konanie a jeho neslávne vyústenie. Zároveň však vytvárajú úrodnú pôdu pre ďalšie tlaky a pocity zlyhania. V rámci osvety sa ako vedľajší produkt formujú nepísané normy toho, odkedy až „môžeme“ nevládať. 

Menovanie konkrétnych pracovných extrémov predstavuje to isté uvažovanie, ktoré často prispieva ku vzniku neudržateľnej pracovnej situácie. Živí našu kolektívnu obsesiu výkonom, perfekcionistické tendencie, súťaživosť či pocit ohrozenia. Svoje preťaženie ľudia isto opisujú s dobrým úmyslom osvety, ale zároveň tak môžu prispievať k tlaku, ktorý zažívame. Pomedzi slzy už nedovidíme na klávesnicu, ale ešte sme neboli na infúzke, tak čo. Máme desiatky neotvorených e-mailov, nie tisícky, takže proste treba zatnúť zuby a pustiť sa do toho. Zatiaľ nám stresom nepadajú vlasy a namiesto obeda bude večera, nič sa nedeje. Ostatní to zvládli, vydržali to. Iná musela riešiť vlastnú firmu, henten mal psychopatického šéfa. Nedýcha nám na krk investor ani opatrovateľka. Bez práce nie sú koláče predsa.

Keď hovoríme o skúsenostiach s workholizmom prostredníctvom konkrétnych udalostí, zvyčajne sú to veľmi silné príbehy. Môžu nami otriasť a pomôcť nám uvedomiť si, kde sú naše vlastné hranice a priority. Zároveň však prinášajú potenciál prehliadania a bagatelizovania iných skúseností. Pokiaľ naša vlastná situácia nedosahuje rovnaké parametre ako príbehy, o ktorých v kontexte vyhorenia počúvame, môže to vyvolať falošný pocit, že sa teda nič problematické nedeje. Naopak, informácie o tom, koľko toho zvládli ostatní pred tým, než sa zrútili, sa môžu stať ďalším motorom, ktorý nás napriek varovným signálom ženie ďalej. Nie sme na tom predsa tak zle, ako písali vo Forbse… A v snahe oslobodiť sa navzájom tak ešte prilievame olej do ohňa. Konkrétne opísaný workholizmus priživuje tzv. hustle porn, teda zvrátenú fetišizáciu extrémneho pracovného nasadenia. V latentnej miere to zažívame všetci pri small talkoch, počas ktorých si so známymi pyšne vymieňame floskuly o tom, ako nič nestíhame. V niektorých komunitách sa zdá, akoby ujmy na psychickom a fyzickom zdraví boli pracovnou náplňou, v lepšom prípade určitým vyznamenaním. Kto sa ešte nezrútil, určite sa fláka! 

Otvorenosť, s ktorou sa často veľmi úspešní ľudia delia o svoje krízy a slabé chvíle, je chvályhodná. Priznať odvrátenú stranu úspechu rozhodne nie je jednoduché. Táto normalizácia má však aj svoje negatívne dopady. Zastiera, že súčasťou pracovného naplnenia nemusí byť utrpenie a potláčanie svojich potrieb. Rozhodne nemajú byť profesionálnym štandardom. Permanentná prepracovanosť ani vyhorenie nie sú normálne a splnenie pracovných snov by nemalo byť podmienené zdecimovaním ostatných oblastí nášho života. Potrebujeme pri tom vnímať nuansy medzi narúšaním idealizovaného obrazu o budovaní kariéry a predstavou sebapopierania ako štandardnej výbavy úspešného človeka. Výpovede o hraničných situáciách, v ktorých sa ocitáme v mene potreby výkonu, nemusia slúžiť na prehlbovanie toxického porovnávania sa. Využime radšej potenciál toho, ako odhaľujú problematické miesta systému. Pointou totiž nie je to, kto zvládne vybaviť koľko e-mailov. Konštruktívnejšie môže byť hľadanie odpovede, prečo vôbec cítime nutkanie na všetky odpovedať. Nikto z nás nie je horším človekom len preto, že má v inboxe iné tempo ako kolegyňa. 

Skutočný progres nastane, ak sa naučíme tému workoholizmu prinášať cez svoje zážitky a pocity, nie merateľné kvality. Diskutujme o tom, ako sa cítime, nevyrátavajme, čo všetko sme stihli, kým sme sa dostali na hranicu svojich síl. Neposúvajme ostatným informáciu o dosiahnutých míľnikoch, ale o varovných signáloch, ktoré ich sprevádzali. O pocitoch vyčerpania, beznádeje, únavy, o strate motivácie a schopnosti sústrediť sa, o izolácii a emočnom sploštení… Neposilňujme tlak na výkon, ale prinášajme do debaty o práci svoje skúsenosti s tým, ako ovplyvňuje ostatné oblasti nášho života. Nikomu neprospeje informácia o tom, po koľkých dňoch bez spánku nastalo psychické zrútenie, koľký videocall bol tou poslednou kvapkou. Zato vo chvíli, keď úprimne popíšeme, čo takéto situácie robia s naším telom, duševným zdravím či so vzťahmi, môže to zarezonovať v iných ľuďoch bez ohľadu na to, či majú porovnateľný rozvrh alebo pracovnú funkciu. 

Hranicu, keď nás pracovné nasadenie neprimerane zaťažuje, máme všetci inde a je to v poriadku. Je normálne, ak je pre nás neudržateľné niečo iné ako pre ostatných. Ak si to čo len trochu môžeme dovoliť, povoľme. Nepridávajme si ďalšie tlaky ešte navzájom. Skúsme sa viac rozprávať o tom, ako ten nátlak prežívame – čo vnímame, keď sa ocitáme na hranici svojich síl, a nie čo všetko sme ne/zvládli, kým sme sa na ňu dostali. Aký je to pocit? Povedzme si navzájom, aké signály nám ukazujú, že je čas spomaliť. Aspoň chvíľu nemerajme, ale počúvajme.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.