Posledné tabu vo vzťahoch?

napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala BESSA

Krátky playlist/soundtrack k článku nájdete tu.

Diamantová svadba pre mojich starých rodičov neznamenala žiadne veľké oslavy a špeciálne dary. Pokračovali v zabehnutom systéme ich dlhoročného manželstva – aj čo sa financií týka. Po všelijakých skúsenostiach – napríklad s dedovými nákupmi predražených dečiek a hrncov na organizovaných výletoch (ktorý bol, prekvapivo, pre šmejdov jednoduchšia obeť) – mala dlhodobo na starosti domácu kasu výlučne babka. Oba skromné dôchodky išli automaticky do jej rúk, ihneď vyplatila účty a zostatok odložila na bežné nákupy (a prekvapivo jej zvýšilo aj na sviatočné výslužky pre vnúčatá). Dedo od babky dostával raz mesačne vreckové, ktoré míňal v krčme na kávu (Nesku 3 v 1) a na obrazovku (Športku, ktorú pravidelne a neúspešne podával po svojej poslednej výhre v roku 1959. Vtedy si ňou zarobil na svadbu.) 

„Kde sa šetrí na dvojo, tam sa prd ušetrí!“ oznámila mi raz so svojím typickým jemnocitom príslušníčky robotníckej triedy babka. Komentovala tým jednak vzťah mojich rodičov, no neúmyselne tak otvorila tému, ktorá ma donútila zamyslieť sa aj nad svojimi doterajšími skúsenosťami. Iste, je rozdiel medzi dlhoročným manželským, úradne potvrdeným a cirkevne požehnaným zväzkom a dvojročným partnerstvom bez oficiálnych záväzkov. Niektoré veci sú však rovnaké. Menšie či väčšie rozhodnutia a dynamiku okolo narábania so zárobkom, s výdavkami a úsporami vo vzťahu preskúmame pomerne skoro a organicky tak či tak – či už pri (ne)delení účtu v kaviarni alebo pri rozhodnutí, kto zaplatí dovolenku. Občas však pred správaním čerstvého milého/milej privierame oči alebo s otvorením témy financií čakáme na utuženie vzťahu. Ďalším stupňom či skúškou je potom spoločné bývanie, prípadne spoločný účet. 

Zaujímalo ma, ako otvorene dokážu dnešné ženy hovoriť so svojimi partnermi o tom, čo býva označované ako posledné tabu vo vzťahoch – o peniazoch. Nakoľko sa im darí odkomunikovať svoje potreby a frustrácie a čo sa vo svojich vzťahoch naučili. Zabudla som sa ich nakoniec spýtať, či pre nich bolo jednoduchšie zodpovedať zvedavé otázky anonymného dotazníka, alebo sa o nich porozprávať s partnerom/partnerkou, no šípim možnú prevládajúcu odpoveď. 

V každom vzťahu sa otázka financií rieši inak, ako píše Jana (31): „Vždy som mala rozdelené financie a vždy som bola v pozícii, že som tá, čo zarába menej, čo bolo iste spôsobené aj vyšším vekovým rozdielom. O peniazoch sme v niektorých vzťahoch hovorili málo aj preto, lebo sme v spoločnej domácnosti často nežili, v tom súčasnom je to otvorená téma. Jednak človek dospel a nepokladá ju za ničiteľa romantiky, ale taktiež na ňu už v spoločnej domácnosti neustále naráža.“ Ďalšie vyjadrenie Jany mi ponúka príležitosť uviesť ideálnu situáciu, zdravý východiskový bod akéhokoľvek vzťahu: „Peniaze by v zdravom vzťahu nemali znamenať moc. Kto zarába viac, nemal by druhého ovládať, manipulovať či psychicky vydierať.“ Realita má však viacero odtieňov a úskalí, keď prípady finančného násilia nie sú výnimkou.

Elenina* (31) domácnosť vyzerá vzorovo v zmysle otvoreného dialógu o finančnej situácii oboch partnerov: „S mužom o peniazoch hovoríme otvorene. Vieme, koľko ten druhý zarába, máme jeden účet, máme dohodu, že môžeme mať výdavky, ktoré neboli s tým druhým prebrané, a fungujeme.“ V jej prípade však zďaleka nejde o tradičný model rozdelenia úloh muž ako živiteľ a žena v domácnosti, ako ďalej píše: „Zarábam aktuálne zhruba dvojnásobok a obaja sme spokojní, lebo vieme, že je to zásluha nás oboch. Ten čas, ktorý ja strávim navyše v práci, musí niekto iný odpracovať doma.“ Žijeme v časoch, keď je čoraz viac žien schopných finančne sa zabezpečiť a nemusia si hľadať partnera primárne na základe statusu. Tomu sa prispôsobuje nielen ich delenie výdavkov, rolí a úloh, ale napríklad aj delenie domácich prác. Problémy môžu nastať pre biologickú úlohu ženy ako matky, ktorá sa na istý čas jednoducho nedá odignorovať, a žena sa stáva zraniteľnejšou (aj z ekonomického hľadiska). Dôvodom je často nielen finančná mizéria samotnej materskej dovolenky, ale aj prerušenie dobre rozbehnutej kariéry vo všeobecnosti.

Viacero žien tak pociťuje napätie pre nepomer v zárobkoch (väčšinou ako tá, ktorá zarába menej) a pre nároky na rovné delenie výdavkov fifty fifty. Niektoré by si želali vyrovnať skóre, iné skôr prehodnotenie takéhoto modelu v rámci náročnosti starostlivosti o deti, ktorej sa venujú primárne ony. Julianna (32): „Ideálne by bolo, kebyže donesiem rovnako do rodinného rozpočtu ako manžel. Ale on pracuje na manažérskej, ja na referentskej pozícii, celkom nemožné.“ Alexandru prenasleduje rovnosť nerovnosti každodenne: „Cítim obrovský tlak, pretože zarábam menej, no očakáva sa odo mňa 50:50 plus starostlivosť o domácnosť a dieťa. Je to veľmi nepríjemné.“

Problémom je aj prílišné puntičkárstvo vo vyrovnávaní účtov hraničiace s vyúčtovaním pre štátne kontrolné úrady. Klára (37): „Vyslovene neznášam, keď niekto prerátava všetko na centy, aby to bola naozaj presná polovica. Momentálne to mám s frajerom tak, že raz zaplatí potraviny, večeru a podobne on, raz ja a veľké výdavky, ako napríklad spotrebiče, si delíme napoly. U partnera ocením rovnakú veľkorysosť, akú mám v sebe ja – napríklad keď má práve jeden z nás „suchoty“, je pre mňa v poriadku, ak to ten druhý na chvíľu zatiahne (ak teda môže). Ak je veľkorysosť obojstranná a partneri sa na sebe „nepriživujú“, tak to funguje dobre.“ Aplikácie na sledovanie výdavkov domácnosti môžu takisto vyústiť do obsesívneho kontrolovania každého centu. Mne osobne dochádzala trpezlivosť, keď som medzi položkami v takejto aplikácii našla zľavnený pätnásťminútový lístok na bratislavskú mestskú hromadnú dopravu. Svoj dlh 35 centov som však vtedajšiemu priateľovi vyrovnala a dnes som rada, že som bez neho i bez spomínanej aplikácie.

Tŕňom v oku, päte a prípadne v iných častiach tela sa stáva, aj keď jednoducho nevieme, koľko naša polovička vlastne zarába. Alebo naopak, keď vieme, že nám niečo zatajuje alebo zahmlieva, predstiera sebestačnosť či menšie prostriedky, než ktorými v skutočnosti disponuje. Miriam* (28): „Serie ma, že sa tvári, že nemá trinásty plat a nedotuje ho aj otec.“ Dôvodom roztržiek môže byť aj udržiavanie toho druhého v šachu tým, komu spoločný majetok vlastne oficiálne patrí. Pre Kristínu (39), ktorej dnes už bývalý partner nechal napísať všetko na seba, to bolo nakoniec jedným z dôvodov ich rozchodu. Z osobnej skúsenosti viem povedať, že hoci takéto problémy nie sú každodennou témou, prichádzajú opulentne naservírované práve v časoch skutočnej krízy vo vzťahu, keď nami prebublú emócie o všetkých neprávostiach sveta.

Na druhý extrém – zatajované dlhy – upozorňuje Jessica* (31): „Pokiaľ ste vo vzťahu, kde vám jeden tvrdí, že vlastne nič nie je problém, nadobudnete dojem, že to tak je. Neviete sa zariadiť a keď narazíte na realitu, že sa vlastne nedá vôbec nič, lebo ten človek nemá, čo tvrdil, nemôžete sa nikam pohnúť s plánmi v živote…“ Práve dlhy sú téma, ktorá rezonuje u mnohých veľmi málo alebo iba vzdialene – ako z reportáže o nezodpovedných gambleroch, milovníkoch spotrebiteľských pôžičiek alebo amerických a britských študentoch zaťažených dlhmi za univerzitné vzdelanie. Exekútor však nezvoní vždy dvakrát a iba málokedy je priateľský ako v prípade návštevy bytu jedného môjho bývalého, kde sa neúspešne poinformoval o tom, či vlastní niečo cenné (hierarchia auto – motorka – počítač), a odišiel. Ako uzatvára Jessica: „Rada vyvarovať sa záhaľčivých klamárov je useless, pretože to človek nevie dopredu. Ale určite si treba dávať pozor na znaky, ktoré to prezradia.“ V mojom prípade to bolo napríklad schovávanie počítača pod vankúš pred odchodom z domu. 

Ak sme však pripravení a otvorení deliť sa o to dobré aj o to zlé, dôležitá je podpora bez zbytočných výčitiek, ako to formuluje Julianna (32): „Je ťažké pripustiť si, že zarábam menej a nie som v tomto konkurencieschopná. Ale sme jedna rodina, mne to teraz ide s prácou horšie a on má tú možnosť podporovať ma bez veľkej námahy. Nespôsobí nám to ťažkosti, nevyčíta mi to, nepripomína.“ Aj v tomto prípade platí, že k vzorom, ktoré sme videli u našich rodičov v detstve, sa môžeme postaviť dvojako: buď ich viac či menej vedome replikovať, alebo sa poučiť z ich nedostatkov. Rebeka* (28): „Ja som prišla z prostredia s veľmi zodpovednými finančnými návykmi, priateľ z rodiny, ktorú peniaze rozvrátili, čo malo veľký vplyv na jeho život – takže obaja máme jasno v tom, že je to téma, o ktorej sa treba vážne baviť a v ktorej treba mať neustály prehľad.“

Najlepšie je však neotáľať so spätnou väzbou ohľadom témy, ktorej sa nevyhnete a ktorá dokáže rozhodnúť o spoločnej budúcnosti. Miriam* (28) to nerobí problém spôsobom typickým pre generáciu Y: „Raz som vyghostovala fešáka, čo mi kúpil detskú zubnú kefku, keď som si ju zabudla na víkendový výlet, a namiesto lanovkou sme šli dve hodiny v daždi.“ 

*vymyslené meno skutočnej osoby

editovala EVA MÉSZÁROSOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Jedna myšlienka na “Posledné tabu vo vzťahoch?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *