Komu slúži moja práca

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 29. septembra 2022.

Počúvam Luciu Molnár Satinskú ako rozvážne s Barborou Marekovou uvažuje nad slovenčinou, ktorá ráta s pestrosťou a komplexnosťou našich životov. Moderátorka nadšene reaguje na mimovoľný návrh jazykovedkyne používať namiesto oxymoronu materská dovolenka pojem materská služba. Toto slovné spojenie mi uviazne v mysli na niekoľko nasledujúcich dní.

Viac ako tri mesiace som nepracovala, teda nerobila som nič, čo by mi zarábalo peniaze. Po rôznych oddychových zážitkoch však v posledné týždne vnímam, že niečo vlastne robím stále. Hoci „nepracujem“.

Kým sa mi v útrobách roztáča ďalší hormonálny výbuch, vracia sa mi na myseľ aj text Elišky Koldovej, v ktorom navrhuje zahŕňať menštruáciu do kategórie reproduktívnej práce a zohľadňovať menštruovanie ako pracovný výkon.

Zdá sa mi nemožné uniknúť pred prácou.

Obzvlášť nevoľno mi je pri predstave, že stále som – aj ako práve nepracujúca a bezdetná – len otáčajúcim sa kolieskom v súkolí reproduktívnej práce. Tento pojem je presnejším pomenovaním toho, čo mnohé popularizačné články cielené na ženy nazývajú emocionálnou prácou. (Tá podľa Arlie Hochschild predstavuje požiadavku vytvoriť alebo potlačiť svoje pocity tak, aby sme v druhých vyvolali len to správne rozpoloženie.) Všetky tie činnosti spojené s rodením a výchovou detí a so starostlivosťou o domácnosť, chorých, starých či iné závislé osoby – vrátane pripomínania narodenín, krúžkov a preventívnych prehliadok – predstavujú reproduktívnu prácu. Teda prácu neplatenú či nedocenenú, zväčša neviditeľnú a považovanú za ženskú prirodzenosť. Niečo, čo predsa robíme z lásky.

Prvé zmienky o reproduktívnej práci sa objavujú v 19. storočí, keď ju marxistická filozofia definuje ako činnosť nevyhnutnú na udržanie a zvyšovanie pracovnej sily (keď žena plne zabezpečí chod domácnosti, umožňuje prácu mužovi a kapitalizmus sa raduje…). Neskôr v 70. rokoch 20. storočia uvažovanie o práci v domácnosti rozvíjajú feministické teoretičky v rámci hnutia Wages for Housework. A hoci plat za domáce práce môže znieť lákavo, požiadavkou zástupkýň hnutia, ako sú napríklad Silvia Federici a Mariarosa Dalla Costa, bolo predovšetkým narušiť vnímanie týchto prác ako prirodzenej súčasti žien a ich roly v spoločnosti. Titulné platy sú nástrojom, ako upozorniť na to, že všetka tá starostlivosť nie je samozrejmá a už vôbec nie je produktom nejakej špeciálnej záľuby alebo vrodenej danosti žien. Považovať servisnú rolu žien za prirodzenú jednak umožňuje ich vykorisťovanie (nejde predsa o prácu-prácu, rady sa postaráme!) a zároveň obmedzuje naše možnosti na stereotypné roly ženy gazdinky a muža živiteľa. 

Eliška Koldová zas v podobnom duchu argumentuje, že proces menštruácie sa tiež podieľa na produkcii novej pracovnej sily – naše reprodukčné orgány v sebe predsa nesú potenciál stále nových a nových malých robotníkov a robotníčok. Túto skutočnosť využíva k apelu na zlepšenie našich „pracovných“ podmienok – dostupnosť menštruačných potrieb, zavedenie menštruačného voľna či zintenzívnenie zdravotníckeho bádania v tejto oblasti. Všetko chvályhodné a potrebné veci. A predsa!

Je mi úzko z pocitu, že musíme o všetkom hovoriť v kontexte práce a výkonu, aby to malo nejakú hodnotu. Akoby sa dalo brať vážne iba to, čo je zaplatené. Vieme sa obhájiť a brániť len pomocou kapitalistických rámcov?

Nemôže za to Koldová ani Federici či Marx, viem, že len odkrývajú pozadie toho, čo sa v tom každodennom zhone povinností úmyselne stráca. No práve teraz, v čase, keď sa chystám opäť sa zapojiť do pracovného procesu, nad tým túžim uvažovať inak. A pretože mi to moje životné podmienky zatiaľ ešte stále umožňujú, chcem sa o to aj pokúsiť, akokoľvek kostrbato.

Mám totiž ten luxus, že môžem robiť prácu, ktorú mám rada. A práve uplynulé voľné dni mi opäť ukázali, koľko vecí milujem robiť – tvoriť a písať a premýšľať, zlepšovať, prepájať, podporovať a pomáhať. Táto láska ma však v pracovných vzťahoch už viackrát priviedla k nervovému zrúteniu. Možno aj preto ma zaplavuje úzkosť z predstavy, že ešte aj moje biologické procesy možno zaradiť do kategórie práca. Žalúdok sa mi prevracia, keď myslím na výkon.

Popri tom, ako som teraz oddychovala, som písala (za symbolické sumy) o veciach, ktoré by podľa mňa malo poznať viac ľudí, delila som sa o svoje vedomosti o súčasnom umení aj feminizme (za limonádu), prepojila nekonečno ľudí (bez provízií). A aj ja zároveň neustále kohosi prosím o službičku. Z lásky (k osobe, projektu, miestu, hodnotám…).

Nie je náhoda, že Molnár Satinská v podcaste pri slove služba spomína práve pomáhajúce profesie. Aj tie dokazujú, ako hlboko sú rodové stereotypy zakorenené v našom chápaní starostlivosti (pozdravy všetkým zdravotným bratom, učiteľom a stewardom!). Nechcem popierať realitu a považujem za dôležité, aby sme mali jasno v tom, do akých nezdravých dynamík nás tlačí systém, v ktorom žijeme. Napokon aj domáce práce namiesto spravodlivejšej deľby opäť len delegujeme na tie, ktoré nemajú naše privilégiá. Aj keď však službu oslobodíme z kontextu poddanstva a chápeme ju ako láskavosť, nie je imúnna voči stereotypom, vykorisťovaniu a neprimeraným očakávaniam, naopak. 

Mojím malým vzdorom je rozhodnutie, že si nechcem nechať zobrať lásku k tomu, čo robím. A koncept služby sa mi preto v uvažovaní o práci zdá najvhodnejší. Je to len slovo, náhodne zachytené z rozhovoru s jazykovedkyňou. Hranice sa však formujú tak, že ich jasne pomenujeme. Áno, potrebujem si zarobiť na živobytie, ale chcem svoju prácu vnímať ako službu. Investíciu môjho času, námahy a energie to neredukuje na čosi vrodené, prirodzené, samozrejmé môjmu rodu či povolaniu. Urobiť službu je moje slobodné rozhodnutie, vedomé delenie sa o to, čím disponujem. Nezbavuje ma povinností, ale v súlade s tým, čo je prioritou pre mňa, ponecháva mieru angažovania sa v mojich rukách, menej vystavenú očakávaniam okolia. Je to voľba, ktorú robím motivovaná predovšetkým pocitom priazne. Pretože už dlho, nekonečne dlho premýšľam nad tým, ako fungovať bez pocitu nedostatku, perfekcionistických tlakov, súťaživosti, potreby neustáleho prekonávania (sa). Ako vstupovať do okolitého sveta z pozitívneho miesta. 

Do práce sa teraz vraciam, lebo potrebujem zarábať. Pri zarábaní si však všetci zaslúžime dôstojné podmienky a žiadny rebranding v tomto smere neprináša záruky. Uvedomujem si, že služba nás tiež vystavuje zneužívaniu. Na rozdiel od konceptu prirodzenosti (či už v materstve, milovanom zamestnaní alebo kdekoľvek inde) je však pre mňa symbolom vedomej voľby. Ja sama rozhodujem, ako poslúžim. Pre mňa, ako privilegovaného človeka, ktorý má problém so zamieňaním svojej identity s pracovným výkonom, to prináša nápomocný myšlienkový posun. Nie som stroj, neprichádzam so zárukou dokonalosti a 110-percentného výkonu. Sú však veci, na ktorých mi záleží, a som ochotná im slúžiť. Z lásky a spolupatričnosti, pre svet, v ktorom chcem žiť. S radosťou, ktorú si chcem zachovať aj pod tlakom, ako také tajomstvo, ktoré sa môj zamestnávateľ nikdy nedozvie.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.