O strachu

napísala JANA H. HOFFSTÄDTER
ilustrovala han

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 31. augusta 2017.

Neviem, či existuje na svete väčší bojko, ako som ja. Som posraná z toľkých vecí, že si niekedy nahováram, aká som vlastne silná žena. Dokážem čeliť toľkým strachom a neumrieť pri tom.

V skutočnosti im ale čeliť nedokážem. To by totiž znamenalo, že sa ich viem zbaviť, že sa nimi nenechám ovládať, že pokojne zaspávam. A to sa nie úplne deje. Moje strachy tu so mnou neustále sú, nikam nemiznú, naopak, množia sa a ja som neumrela len preto, lebo si to nemôžem dovoliť. Ešte chvíľu totiž musím žiť.

Bojím sa rôzne, v rôznych oblastiach a s rôznou intenzitou. Väčšinou vždy je do toho zapojený aj môj žalúdok alebo mám iné fyzické príznaky.

Keď som sama doma a som schopná prejsť pred spaním celý byt a kuknúť sa prípadne aj pod posteľ, to je nič. V tom sa už totiž zlepšujem. Celkom mi pomohlo pracovať s takzvanou paradoxnou intenciou. Základom je predstaviť si to najhoršie, čo sa mi môže v danej situácii stať. Rozumej od momentu, keď zaspím v zamknutom byte v bezpečnej štvrti za zamknutou bránou vo vlastnej posteli.
Vtedy niekto s hrmotom vojde dnu a rozstrieľa ma kalašnikovom na mraky.
To si predstavím ako najhorší scenár, poviem si, že s tým už teda fakt nič nenarobím a skúsim zaspať. Vysvetľovala som však psychologičke, že ja sa menej bojím toho, ako ma niekto odprace zo sveta, viac sa bojím toho momentu, keď sa zľaknem. Tej sekundy, v ktorej zbadám osobu s kalašnikovom v rukách a srdce mi vyskočí do krku.

Ľakám sa neustále. Raz som sa zľakla samej seba, keď som v Antverpách v jednom obchode narazila do zrkadla. Aj som sa samej sebe ospravedlnila, že prepáčte. Až o moment neskôr som zistila, že som to ja a nie niekto cudzí.

Pravidelne sa zľaknem revízora, aj keď mám lístok.

Úľak je prirodzený reflex. Už na malých novorodencov sa tlieska, aby sa vedelo, či sa zľaknú. Je to inštinktívna obrana pred nebezpečenstvom a je vrodená. Väčšina zvyšných strachov je však naučená. Tož, ak som sa niečo v živote naučila, tak báť sa!

Bojím sa odmalička. Keď som bola chorá a sama doma, mala som pod vankúšom v obývačke dýku a vchodové dvere som vždy zabarikádovala nábytkom.
Náš dom nebol zrovna na prvý pohľad safe. Stál na konečnej autobusov, mal 13 poschodí, na každom šesť bytov a všelijaké chodbičky, odľahlé schodisko (rozumej za troma dverami mimo bytov, niečo, kde by Müllerova pesnička nikdy nevznikla), a okrem toho sa nikdy nedala zamknúť brána. Svetlá fungovali len občas a vstup do pivníc bol na konci čiernej chodby hneď vedľa výťahu.

Dnes je už v baráku mojej mamy všetko inak, ale vtedy to bolo takto. A ja som mala asi dvanásť rokov, keď sme išli po škole k spolužiačke kukať S tebou mně baví svět. Keď sme dorazili, pozerala jej staršia sestra ešte iný film. Zahlásila, že sa to už-už končí, že si môžeme prisadnúť. Akurát, že sa len ledva končili úvodné titulky a my sme vzápätí videli celé Mlčanie jahniat. Odvtedy som sa do nášho domu bála vojsť sama. Krúžila som zakaždým dookola, až kým nešiel nejaký známy sused, s ktorým by som sa zviezla výťahom. Nočnú moru z Elm Street som ani nemusela pozerať. Stačilo, že sa o nej rozprávali deti v letnom tábore a Freddy Kruger ma už neopustil. Bála som sa aj kúpať vo vani.

Na chalupe musela stará mama vždy najprv povymetať kadibúdku od pavúkov, než som sa odvážila vojsť. Fóbiu z pavúkov mám dodnes, ale mierne sa zlepšujem.

Husí sa bojím stále rovnako, odkedy ma asi päťročnú naháňal jeden kŕdeľ po celej dedine.

Naďalej sa bojím aj búrky. Ale iba vonku. Párkrát som počas nej šľahla o zem bicykel a utekala kade ľahšie. A keď som nosila taký ten kovový fixný strojček na zuby a zahrmelo, ani som neutvorila ústa. Lebo čo ak!

Strach z výšok neviem, či je naučený, alebo kde sa berie. Má ho veľa ľudí a tí zvyšní to väčšinou nechápu. Ale niet sa čo diviť. Kým nezažijete, ako sa vám pod nohami stráca pevná pôda, všetko sa kýve, žalúdok na vode už len pri pohľade na niekoho na okraji útesu, tak sa to ozaj ťažko chápe. Je to čisto fyzické a neovládateľné.

Na niektorých miestach sa bojím tmy. Na iných ma tma až tak nestraší.

To sú strachy, ktoré odborne povedané majú svoj predmet. Teda viem, čoho sa bojím. Lietania, hmyzu alebo sprostých ľudí.

Horšie je to však so strachom, keď si nie som istá, čo ho spôsobuje. Taký, ktorý vie prerásť do paniky alebo úzkosti. Keď majú všetky situácie v mojej hlave najhorší koniec. Keď sa bojím, že nad sebou strácam kontrolu. Srdce mi skáče, dych zrýchľuje, brucho sa krúti. Niekedy sa fakt pekelne bojím, že sa definitívne zbláznim.

Úzkosť chytám aj z budúcnosti aj z minulosti. Riešim, či pekne žijeme, aby mal môj syn pekný život. Či ho vychovávam správne, aby z neho bol dobrý človek. Čo všetko som už určite (neodvrátiteľne) urobila zle, čo bude ako dospelý na terapii riešiť on.

Welcome to my world!

Niekedy mávam pocit, že som už taká zvyknutá báť sa, že je hádam aj zbytočné vydávať energiu na zmenu status quo. Lenže čo mi potom ostane zo života? Zavriem sa doma (samozrejme s dákym súcim bodyguardom) a bude?

Hlava, tá ma jasno, brucho to je iná story. Blbá situácia, lebo strach je v mojom prípade jednoducho iracionálna záležitosť a neviem ju dobre uchopiť.

A na bodyguarda nemám prachy.

Ale zaujímavé je zistenie, ako môj strach poľavuje, keď sa niekto iný bojí viac ako ja. Keď treba ratovať druhého.

Zároveň ma často zaráža, ako strach podporuje fantáziu. Keď sa bojím, mám ju nekonečnú. Keď ale skutočne treba, nevymyslím nič.

Bojím sa tiež strachu zo strachu. Najmä v lietadle. Ten moment, keď už viete, že je zle, ale chvíľu trvá, kým to tresne. Kvôli tej chvíli nerada lietam.

A niekedy len mávam obavy. Obyčajné obavy, ako dopadnú voľby, obavy, že ľuďom namôjveru prepína, obavy, že bude pršať, keby práve nemuselo… Také bežné.

Zato strachy existenciálneho charakteru nemávam. Akože nebojím sa priveľmi, že zomriem. Skôr sa bojím toho, že už nebudem vedieť, čo sa deje. Control lost. A ešte toho, že skôr, ako zomriem, budem odkázaná na druhých. Nesvojprávna, imobilná, niekomu na krku. Keď si toto raz za čas predstavím (pozerajúc napríklad film Still Alice), tak ma to fakt straší. Nočná mora o bezmocnosti.

Smrť iných ľudí než moja vlastná, to je zase iné. Tá ma straší enormne, ale zas len tak z diaľky, bližšie ju nepúšťam. Na také sa aj tak nedá pripraviť.

A potom mám ešte také sezónne desy. Za chvíľu sa napríklad začnem desiť toho, že sa skončí leto a mňa čaká len zima, tma a opadané stromy.

Ale nebojím sa permanentne, nebojte!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *