Malé dievčatá s veľkými ambíciami

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala JANA LEŇOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 19. októbra 2017.

Niekto by povedal, že veľa pracujem, že som workholička. Som jedna z tých, pri ktorých okolie stráca prehľad o rozbehnutých projektoch, večne online a rušiaca stretnutia, ktoré nie sú pracovné. Vo Forbse o mne síce ešte nepočuli, ale občas ma niekto spomenie ako tú, čo je akčná, schopná (a ešte nemám tridsať). Občas sa ma niekto spýta, ako to všetko zvládam. A občas, občas každý odoslaný email prekladám mikroprestávkami na hysterický plač. S pozdravom Michaela, Send, buhuhúúúú, smrk, Compose a tak dokola.

Neviem si predstaviť život bez práce, potrebujem ju. Myslím, že to má rovnako väčšina ľudí v mojom okolí, skôr kreatívne typy, ktoré sa tak či onak pohybujú okolo kultúry, médií, záchrany sveta. To, čo robíme, nás napĺňa, a veríme, že aj vytvára dobro. Sme to, čo robíme. Nie je to len o budovaní brandovej bubliny dokonalého života. Iste, uvedomujeme si, že žijeme vo svete, kde sa musíme sami definovať a predávať. Či už zábermi z ďalekých ciest, na neprečítané knižky a nezjedené koláče, ostrovtipnými statusmi alebo blogmi s precízne nadávkovaným odhalením súkromia. Ale práca nie je našou identitou len v kontexte selfíčok a hashtagov. Veríme tomu, čo robíme, a na oplátku sa dá veriť v nás. Ponorená do práce viem, kto som. Obklopená obdivuhodnými viem, kým byť chcem. Svoj čas nemusím deliť medzi deti, partnera, v práci som celá. V súkolí úloh a deadlinov nie je čas na pochybnosti, jednoducho vykonávam a tak sa aj stávam, som. V tom veľkom chaose bytia mám zrazu svoje jasné miesto. (Občas aj zabudnem na to prázdne vedľa mňa.)

Užívame si to. Je to taká nepísaná súťaž o notifikácie, neprečítané správy, počet pracovných obedov. Víkendy, ktoré sme online, dáta, ktoré prečerpáme na dovolenke, noci, ktoré prebdieme. Obedujú len slabosi, to vieme všetci, a infúzie sa pomaly stávajú bežnou prípravnou fázou dobrého projektu. Svedčí nám to, dychčiac dobehnúť na stretko a namiesto prepáč zafrflať čosi o absolútnej vyťaženosti. S chuťou sa posťažovať ako nič, ale vôbec nič nestíhame, a na dôkaz zamávať kamoške pred očami neodlakovanými nechtami. Porovnať si, aký máme dlhý nadčas. Všetko to hovorí o našej nepostrádateľnosti, o význame, ktorému sa tešíme. Dokazuje naše schopnosti, ako veľmi a ako dobre vieme robiť. Humblebrag sa pod rúškou stresu kamufluje ešte o čosi lepšie, všakáno. Výkon ako nová forma sebadeštrukcie, je to také romantické zhynúť na úspech, hotové utrpenie mladého Werthera, vydanie pre 21. storočie.

Aby som nezavádzala – nikdy som nerobila nič také, bez čoho by sa svet zrútil, a nepatrím ani k žiadnej hyperakčnej skupinke nádejných startupistov, youtuberov alebo iných influencerov. Neviem ani, ako sa tým digitálnym povolaniam nadáva, taký ten ozajstný stres si predstavujem v reklamkách a médiách v scénach ako Mad Men. Ale napriek tomu, že som nikdy neviedla žiadnu celonárodnú kampaň ani vlastnú firmu, poznám tie pocity. Trúfnem si predpokladať, že moja hladina kortizolu v krvi je rovnako vysoká ako priemernej startupistky s tromi pôžičkami. A keď Pavlína (ktorá neviem čo vlastne robí, ale zdá sa, že veľmi úspešne) rozpráva o vyhorení, len súhlasne prikyvujem. Pracovný úspech prichádza výmenou za tvrdú menu. Naháňať ambície je zábava, ale nemôžeme to mať všetko, nikdy. Pred tridsiatkou sa čosi láme a zrazu sa práca, ktorú milujeme, obracia proti nám. Telo nás zastavuje.

V rozhovore Pavlína hovorí, že ako manažérka myslela na všetkých okrem seba. Nemyslím si však, že je to výlučne manažérsky symptóm. Skôr mám dojem, že keď tak ide predovšetkým o dominantne ženskú charakteristiku. Trvalo mi to až takto kúsok od tej tridsiatky, kým som pochopila, že sa stále správam ako malé dievča, ktoré chce byť predovšetkým dobrou dcérou. Nie, nie som kariéristka, len chcem, aby ma všetci mali radi a boli spokojní. Čo to robí so mnou, nie je podstatné. Vydržím, musím vydržať. Ostatní sa na mňa spoliehajú a ja ich nesmiem sklamať. Zvládnem to, ako som zvládla už toľko vecí, vecí, ktoré boli skvelé, úspešné, obdivované. Nesklamem, nepohnevám si, neodmietnem. Neurobím chybu, nezlyhám, všetko dodržím a ešte pridám. Nebudem sa hádať, brániť sa, všetko prehltnem. Poslúchnem, každého okrem seba počúvnem.

Treba povedať, že všetky tieto príkazy a tlaky zvyčajne pochádzali predovšetkým odo mňa. Sama od seba čakám nemožné, absolútne. Všetko zvládnem, urobím bezodkladne a najlepšie sama, bez pomoci. Akýkoľvek pocit diskomfortu som až donedávna pokladala za výzvu. Dnes už viem, že aj prekračovanie komfortnej zóny má svoje hranice. Brzdu zatiahlo moje telo a úprimne obdivujem každého, kto dokáže rozoznať hranice bez toho, že by k nim musel padnúť na hubu. Našťastie je moje telo múdrejšie ako hlava a vie mi ukázať aj to, čo sa snažím nevidieť. Tentokrát stačil jeden dôkladný panický záchvat, aby som si uvedomila, ako zle sa cítim vo vlastných očakávaniach, ktoré pripisujem ostatným. Že byť v niečom dobrá neznamená byť dokonalá, že môžem povedať nie, že moja ľudská hodnota sa neodvíja od to do listu a nikto iný nestojí za to, aby som sa cítila nanič. Že je načase zaradiť sa medzi obyčajných ľudí, ktorí jednoducho podávajú najlepší osobný výkon bez toho, aby naň išli umrieť. Také tie základné veci, ktoré môžete tisíckrát počuť, ale skutočne si ich uvedomiť vôbec nie je také samozrejmé.

Zhodou okolností moja aj Pavlínina terapeutka ako stratégiu (spokojného) prežitia spomínajú teóriu viacerých nôh. Na jednej sa rovnováha jednoducho nedá udržať, nech je akokoľvek skvelá. K práci potrebujeme koníčky, vzťahy, zážitky celkom iného druhu. Nie aby sme sa mohli pochváliť na Instagrame, že máme všetko (aj lenivé soboty, aj akčné víkendy, rodinný kruh a #girlsnight, nové šatičky aj zero waste domácnosť, homemade pečivá a autentické rameny,…). Pretože nič z toho nebude dokonalé, vždy perfektne fungujúce. Ale práve preto je dôležité mať výber, ktorý ponúka možnosti preladenia a načerpania sily. Nemusíme sa hnať za tým, aby sme mali všetko. Ale každý z nás potrebuje aj dve-tri veci, ktorým sa budeme venovať rovnako vášnivo ako práci, pre pestrosť a rovnováhu. Vypnúť zvonenie a napríklad upiecť ten kváskový chlieb, prečítať hĺbkovú analýzu vzťahov v Gilmore Girls alebo hoc aj natrieť lavičku na zastávke. Stačí stáť na viacerých nohách a zrazu sa pod žiadnym nákladom nepodlomia. Dve terapeutky sa predsa nemôžu mýliť!

Keď sa ma niekto spýta, čo s tým ďalej, odpovedám, že teraz hľadám nenáročnú a dobre platenú prácu. Zasmejú sa, ja tiež, to predsa my všetci. Nenáročná práca však pre mňa neznamená robotu, kde stačí fyzická prítomnosť od deviatej do piatej, preložiť kôpku papiera z jedného zakladača do druhého, kde sa zodpovednosť končí odhlásením sa z emailu alebo pozametaním prevádzky. Túto ďalšiu, tentoraz nenáročnú prácu chcem robiť predovšetkým bez nárokov, ktoré na seba kladiem ja sama. Teraz sa nebudem hnať na prvé miesto – pomaly si zvykám, že na ňom už som, sama pre seba. Ja a moje štyri nohy pred všetkým ostatným, čo (očakávam že) je odo mňa očakávané.

Jedna myšlienka na “Malé dievčatá s veľkými ambíciami

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *