O matkách a príťažlivosti

napísala EVA MESZÁROSOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 16. marca 2023.

Keď som bola dieťa, matku som si predstavovala ako večne sa niekam ponáhľajúcu ženu s čiernou kabelkou v jednej ruke a igelitkou v druhej, s krátkymi vlasmi s trvalou a unavenými očami. Matka sa už nemala čas zabávať, väčšinu času trávila buď s rodinou, alebo v práci. Občas som sa obávala predstavy, že by som sa takouto matkou mala raz stať aj ja. Nechcem sa týmto opisom dotknúť matiek, ktoré ma v detstve obklopovali. Moje vtedajšie predstavy by sa dali vysvetliť jednoduchým, aj keď trochu smutným faktom – taká bola Petržalka v deväťdesiatych rokoch. No nemohla to byť len Petržalka. Tak sme to videli aj vo vtedajších filmoch, seriáloch, knihách. Všetka zábava a lesk patrili mladým slobodným ženám. Matky vždy hrali roly akýchsi neviditeľných obetavých víl, ktorých vnútorný svet aj problémy podľa všetkého nikoho (už) veľmi nezaujímal. Podstatné bolo, že vždy nakoniec vyčarovali šťastný koniec všetkým problémom celej rodiny. Predstavovali väčšinou vedľajšie postavy a v podstate slúžili len ako akýsi podporný element na plnenie snov hlavných postáv. Ak aj boli výnimky (vedela som o matkách herečkách, modelkách), neboli prítomné priamo v mojom okolí, a tak sa im nepodarilo ovplyvniť moju detskú predstavu matky. 

Predstavy vs. realita

Pamätám si, ako som s miernou fascináciou v puberte počúvala spievať Meredith Brooks: I’m a bitch, I’m a lover, I’m a child, I’m a mother, I’m a sinner, I’m a saint, I do not feel ashamed. Zo všetkých prívlastkov, ktoré si v piesni Meredith uštedrila, ma najviac vždy fascinovalo to I´m a mother. Takže týmto všetkým môžem (ešte stále) byť, aj keď som už matkou? To asi chcem! A to aj napriek tomu, že ma takáto predstava matky trochu desila. Asi najmä preto, že som sa s ňou ešte nikdy nestretla.

Ďalšia otázka, ktorá ma neskôr začala kmásať, bola otázka príťažlivosti matiek. Môžu byť ešte sexi, aj keď sú matkami? Vždy som trochu neveriacky a pochybovačne počúvala vtipy kamarátov o MILF-kách – asi to nemyslia vážne. Ako sa im môžu zdať sexi zadané ženy s deťmi? Zaujímavé pritom je, že keby som si (už vtedy) otázku položila naopak – ako môžu ženám pripadať sexi zadaní muži s deťmi –, odpoveď by bola okamžitá: veľmi jednoducho. Ďalej tu bola otázka – chcú matky ešte byť sexi, alebo nie? 

A potom som sa matkou stala. Odhodlaná robiť väčšinu vecí inak, ideálne presne naopak ako moja mama, som sa prvé roky prebíjala stereotypnými dňami a postupne si priznávala, že mnohým z mojich detských obáv o materstve neuniknem ani ja. Zároveň som si však začala uvedomovať, že tou matkou, akou som si myslela, že by som mala byť, byť jednoducho ďalej nemôžem. Nemôžem po večeroch len vyrábať montessori hračky a pritom si čítať dvadsiatu knihu o rešpektujúcej výchove. Venovať sa len deťom, programu pre ne a matkám okolo týchto detí, obliekať sa už len do nepremokavej sivej softshellovej bundy a riflí z roku 2010. Nemôžem už ďalej byť… vlastne presne ako matky z môjho detstva (len s modernejšími výchovnými prístupmi). Niekde tu sa vo mne znovuobjavila aj moja stará otázka týkajúca sa príťažlivosti matiek.

(Opäť) bez kočíka

Svoju novú príťažlivosť som ako matka začala skúmať najprv takmer až nedobrovoľne, a to v čase, keď som už občas mohla odložiť kočík a deti. Začala som sa takto po viac než troch rokoch opäť dostávať do priamej konfrontácie s mužmi – bez štítu detí a kočíka. Tie totiž boli pre mužov jasným signálom, že o žiadny flirt nepôjde, čo som si veľakrát užívala. Často som sa totiž takto vedela s mužmi dopracovať k omnoho hodnotnejším rozhovorom než kedysi, keď vo vzduchu visela skôr otázka, či niečo medzi nami bude, alebo nie. Chvíľu som bola presvedčená, že flirt s mužmi mi nechýba a chýbať už nebude – veď také veci majú matky predsa už za sebou. Až kým so mnou muži nezačali znova flirtovať. Znovuzrodenie tejto mnou zdanlivo pochovanej interakcie s mužmi vo mne spôsobilo zemetrasenie. Nevedela som zrazu reagovať, nevedela som v tom chodiť a moje protirečenia nemali konca kraja. Tieto veci by ma predsa už vôbec nemali zaujímať – prikazovala som si. Zároveň ma však začalo zaujímať, či som naozaj ešte príťažlivá. A ak áno, tak pre koho? Aj pre neho, alebo len pre hentoho? Začala som sa o tom rozprávať s pár kamarátkami, ktoré tiež mali deti. Všetky okamžite chápali, mnohé priam až súzneli s mojimi úvahami. O tom, ako môže byť naplňujúce cítiť sa občas sexi a žiadaná – aj alebo obzvlášť vo vzťahu, v ktorom sú malé deti.

Právo byť žiadaná

Ako z toho v pozícii matky vyjsť tak, aby sme si svoju ženskú príťažlivosť vedeli užívať stále rovnako ako predtým, a zároveň nikoho nezranili či nezanedbávali (vrátane seba)? Má nám na to všetko naozaj stačiť len náš partnerský vzťah? Samozrejme, podobná otázka sa nám podkladá v každom dlhodobejšom vzťahu bez ohľadu na to, či v ňom sú aj deti. Práve prítomnosť detí a titulu matka však podľa mňa dodáva celej situácii trochu iné očakávania. Pri matke sa najmä vždy viac predpokladá, že je vo vážnom vzťahu, prípadne v manželstve, a o to viac sa od nej tak nejak nepísane očakáva väčšia „striedmosť“. Byť (už konečne trochu – veď tak sme to mnohé počúvali od vlastných matiek) serióznejšou, viac dámou, „prestať už provokovať mužov“, mať „vycibrenejší“ vkus aj slovník. A nehovorí sa to úplne nahlas, ale tá otázka mi v našej spoločnosti aj tak dosť rezonuje – má matka ešte „právo“ flirtovať? Môže sa ešte stále cítiť komfortne, ak bude žiadaná mimo svojho prípadného vzťahu? Bez toho, aby vo vzduchu visela otázka, akou je teda asi matkou alebo manželkou? (Visela by rovnaká pochybnosť v tejto situácii pri otcoch?)

Tu sa nám asi automaticky naskytne otázka, prečo by mala chcieť byť žiadaná inými ľuďmi – nestačí jej byť žiadaná otcom jej detí? Odpovedí na túto otázku môže byť toľko, koľko je žien a vzťahov, ktoré majú, ale v zásade môžu byť dve základné možnosti. Buď jej to stačí, alebo nie. Ak jej to nestačí, môže to byť buď preto, že ním žiadaná už nie je, preto, že sa tak len necíti, alebo preto, že jednoducho tento pocit potrebuje viac. Narodenie dieťaťa má pre mnoho žien veľký vplyv na ich telo a tým aj na vnímanie vlastnej príťažlivosti. Z mojich skúseností aj pozorovaní mnoho žien na istý čas po narodení dieťaťa na svoju príťažlivosť v podstate zabudne – táto téma nám vtedy už aj kokteilom hormónov, ktoré v sebe máme, pripadá veľmi vzdialená a okrem toho, že na riešenie vlastných potrieb máme minimálny priestor, nejaký čas nám môže byť úprimne jedno aj to, ako vyzeráme. Je však omyl nazdávať sa, že tento stav sa nemôže zmeniť. Viem, že sú aj ženy, ktoré v ňom šťastne ostanú, a to je skvelé. A potom sú matky, v ktorých sa otázka vlastnej príťažlivosti po čase začne znova prebúdzať. Nie je vždy ľahké vysporiadať sa so svojím novým telom a nájsť si v ňom nové cesty k pocitu vlastnej atraktívnosti. Jednou z možností, ako ju v sebe znovu objaviť, však určite sú aj povzbudivé impulzy od iných ľudí – o ktorých hranici a vhodnosti by sa, samozrejme, dal napísať samostatný text.

Matka, ktorá vyrušuje

Na oslobodenie sa zo vzorca matiek môjho detstva však pre mňa nestačí len zahodiť trvalú, kúpiť si krajšiu kabelku a sexi oblečenie. Netýka sa to len akéhosi uisťovania sa, že ešte môžeme byť príťažlivé pre svoje okolie. Stále tu ostáva ten zvyšok: „Nemala čas sa zabávať, väčšinu času trávila buď s rodinou, alebo v práci.“ Ide mi o naše celkové vyžarovanie, našu chuť a schopnosť vedieť sa nadchnúť, vedieť si aj dopriať, ostať otvorené novým impulzom, ľuďom, svetu.

Matka je u nás ešte stále vnímaná ako tá zodpovedná, rozvážna, trpezlivá, obetavá. Všetko atribúty, ktoré – povedzme si úprimne – nie sú veľmi sexi. Akýkoľvek opak spomínaných vlastností však zároveň môže vyvolávať stereotypné podozrenie, že dotyčná možno nie je až takou dobrou matkou. Matka vykračujúca si o tretej v noci zo žúrky? Matka, ktorá sa vyberie na viacdňový horolezecký výlet? Matka, ktorá si platí upratovanie, aby mala viac času na písanie básní? Matka, ktorá si ide radšej večer zabehať/ku kaderníčke/na víno, než byť doma s deťmi a variť im večeru? Pôsobia takéto príklady na nás rušivo? A pôsobili by na nás rovnako rušivo, keby sme slovo matka vymenili za otec?

Samozrejme, aj mne tu rezonuje otázka – kde je hranica? Kedy by som aj ja zdvihla ten pomyselný súdiaci prst a obočie, že toto by poriadna matka robiť nemala? Hlavou mi teraz behajú všetky seriály a filmy, ktoré som začala vnímať až ako dospelá a ktoré začali radikálne meniť pohľady na roly aj očakávania od žien matiek. Čím ma napríklad tak iritoval seriál Workin’ Moms? Bolo to len preto, že tak trúfalo trhá moje detské vzory matiek na franforce, alebo sú niektoré skutky a prístupy matiek v seriáli naozaj za hranicami môjho vkusu aj presvedčenia o tom, aká by tá správna matka mala byť? Myslím aj na Neapolskú ságu od Eleny Ferrante či na relatívne čerstvú knihu od Ivany Dobrakovovej Pod slnkom Turína, kde sa autorky vôbec nekašlú s akýmikoľvek spoločenskými očakávaniami a vyfľusnú na nás celú realitu materstva aj ženstva presne tak, ako je. Ani toto čítanie nebolo pre mňa vždy komfortné a tvrdo skúšalo a občas aj prekročilo moje hranice tolerancie k niektorým skutkom matiek, hlavných hrdiniek týchto románov.

Byť veľkorysou – aj k sebe

Všeobecne sa však snažím stále viac veriť nám matkám, že každá robíme najlepšie, ako vieme. Nemám prečo posudzovať psychické či fyzické kapacity matiek a ich vlastné hranice, ktoré si stanovia, ako ani karty, ktoré mali do života rozdané. Viem však, že jedine keď si samy doprajeme slobodu byť presne také, akými byť naozaj chceme, vieme prijať aj ostatných a dopriať im rovnakú voľnosť v čomkoľvek, čo ich robí šťastnými. 

Posledná veta sa mi písala ľahko, avšak k jej naplneniu pre mňa vedie dlhá a náročná cesta, z ktorej sa stále len učím neodbáčať späť k svojim zabehaným materským chodníčkom. Veľakrát sa musím doslova prinútiť vyjsť z komfortnej zóny (ktorá paradoxne niekde medzi tými hrncami a kričiacimi deťmi navonok ani nemusí vyzerať veľmi komfortne) a jednoducho niekam ísť. Narušiť svoje zabehané fňukanie, ako nič nerobím, chytiť kalendár a nájsť si v ňom termín a čas – na výlet bez detí, na žúr, na víno, nový účes… A áno, aj mňa po všetkých koronových obdobiach gauč v obývačke niekedy láka viac ako akýkoľvek iný program. Vábi ma, nech radšej nejdem. Veď načo. Ostaň tu radšej s nami (, mami). Fakt je ten, že vždy, keď sa z neho nakoniec zdvihnem, po návrate sa viem rodine venovať výrazne kvalitnejšie. 

Je veľmi ťažké vedieť nastaviť tie správne hranice sebe aj ostatným, byť k sebe naozaj úprimná a poriadne vnímať, ktoré podoby mňa ako matky aj ženy sú ozaj tie moje a ktoré sú len odrazom rôznych očakávaní či zle pochopených ideálov, do ktorých sa snažím vtesnať. Všetko sa to ešte len učím, aj týmto písaním sa v podstate len sama povzbudzujem v pokračovaní. A taktiež verím, že ním snáď povzbudím aj ďalšie matky, ktoré by možno tiež rady vystúpili z tieňa vlastných aj cudzích očakávaní a nahradili ho skutočne vlastnou podobou matky a ženy.

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *