napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala KRISTÍNA SOBOŇ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 30. marca 2023.
Odnepamäti som obklopená návodmi na chudnutie. Pocitom, že by ma malo byť menej, inak. Tlakmi a návodmi, ako im vzdorovať, a hneď za tým recept na ľahký obed, chutný šalátik. Už ako malé dievčatá s kamoškami riešime plochosť svojho brucha, zhnusene opisujeme svoje domnelé šunky. Rokmi sa k nim už snažíme správať láskavejšie. Chvíľami sa mi to aj darilo, cítiť sa v mäkkom, hrboľatom tele dobre. Hlavne, aby sme boli zdravé a šťastné. Aj tak sa dodnes v rozhovoroch zarážajúco často dostávame k tomu, koľko ktorá vážime a čo s tým chceme robiť.
Aj preto si to chcem zapamätať. Aký to je v skutočnosti pocit, zrazu sa do všetkého zmestiť. Byť náhle chudá a plochá a prsia len tak do dlane. Pokojne sa z normálnej hmotnosti zaradiť do trendu heroin chic aj triezva. Schudnúť až tam, kde bola moja mama pred svadbou a ja vlastne po puberte už nikdy.
Na to, koľko času trávime debatami o tom, ako nie je vôbec jednoduché schudnúť, totiž príliš málo počuť aj druhú stranu – jednoduché nie je ani chudou byť.
Samozrejme, vnímam benefity spojené s nízkou hmotnosťou, mám z nich občas aj zvrhlé potešenie. Pravda je taká, že som príliš odchovaná toxickými štandardmi krásy, aby som si chvíľami zaľúbene neprechádzala po vytŕčajúcich kostiach a neužívala si nový pocit krehkej kvetinky, ktorú na rukách unesie aj ľubovoľný nešportovec. Nehovoriac o tom, ako pár kíl jedným alebo druhým smerom ovplyvňuje vnímanie človeka v romantických vzťahoch, pracovných perspektívach aj medicínskych postupoch. A hoci niektorí ľudia vidia, že niečo nie je v poriadku, pre iných som jednoducho len viditeľnejšia.
Zvýhodnenie, ktoré v našej spoločnosti prináša štíhle telo, je jedným z dôvodov, pre ktoré sa o prežívaní chudosti rozpráva podstatne menej. Alebo teda aspoň s jemným opovrhnutím, pardon, so zľahčovaním. Stačí sa predsa poriadne najesť. Nevymýšľať. A vôbec, čo by som ja za takú postavu dala!
Schudnúť je predsa správne. Je to úspech, víťazstvo, dosiahnutie chvályhodného cieľa. Znak dobrej kondície, zdravia, pevnej vôle a vytrvalosti. Predstavuje pohotovú odpoveď v momentoch nízkeho sebavedomia, vracia nám pocit zaslúženej hodnoty, keď o sebe pochybujeme – aj prostredníctvom schvaľujúcich reakcií okolia. Je nekriticky univerzálnym znakom zdravého životného štýlu, respektíve diétneho priemyslu skrytého pod wellness eufemizmy.
Schudnúť bývala aj moja ambícia, akokoľvek pasívna alebo nepriznávaná. Väčšinu svojho života som bola aspoň o pár kíl nespokojná a závidela som iným, ktoré lepšie napĺňali moju (?) predstavu o krehkej ženskosti.
Píšem to teda pre seba a pre všetkých, ktorým sa zdá, že chudnutie nám prinesie odpovede. Chcem si pamätať, aký je to nepohodlný pocit, a chcem, aby s vedomím tohto nepohodlia rástla aj empatia okolia. K ľuďom, ktorí majú nízku hmostnosť, totiž vieme občas pristupovať podobne kruto ako k tým, o ktorých si myslíme, že vážia priveľa. Tí, ktorých prirodzenú fyzickú podobu spoločnosť vyhodnocuje ako nechutne chudú, sa stretávajú so špecifickým typom ťažkostí. Okrem ich perspektívy mi však chýba aj úprimné pomenovanie toho, čo znamená schudnutie pre ľudí, ktorých prirodzená telesná konštitúcia ráta aj s istým množstvom tuku. V skutočnosti to totiž nie je taká jednoznačne pozitívna skúsenosť, ako sa nás snaží presvedčiť dominantný spoločenský naratív.
Moje súčasné chudé telo je výsledkom zdravotných problémov, nijako som oň neusilovala. A teraz zrazu mám nekonečno možností pri nákupoch, pozornosť doposiaľ nedostupných ľudí, pocit, že spĺňam svoje aj cudzie predstavy. Lenže zároveň nič z toho nevládzem vnímať, okolo ideálov krásy a štíhlosti som skĺzla rovno k podvýžive. Podobne ako množstvo chronických zdravotných problémov radikálne schudnutie prináša všadeprítomný diskomfort, človeka akoby neustále sprevádzalo akési podprahové hučanie. Nedostatok energie vytrvalo omína, ruší moje prežívanie, je jednoducho neprestajný. A nič s tým nevládzem spraviť.
Schudnúť pre mňa dnes znamená večne ľadové ruky a nohy, neschopnosť zohriať sa už pri miernom ochladení. Odpadávanie na koncertoch, točáky pri schodoch, vstávaní, pobehnutí. Bolesť vytŕčajúcich, ničím nechránených kostí. Voľnú kožu nazbieranú v záhyboch, bez podkožného tuku prehlbujúce sa vrásky. Vlasy vyčesávané po prameňoch. (A to sú len povrchové, voľným okom badateľné zmeny. Dlhodobá podvýživa má závažné zdravotné následky, čo dokazujú nielen štatistiky týkajúce sa porúch príjmu potravy. Osobne som napríklad celkom vítala stratu menštruácie, kým som sa nedozvedela, ako aj tento mne vyhovujúci dôsledok schudnutia je v skutočnosti pre organizmus problém.)
Chudé telo mi nepatrí (a nielen pre to, že v mojom prípade je to dočasná, zdravotným problémom podmienená zmena). Po prudkej zmene ho neviem používať a už vôbec nie užívať si ho. Mám telo, v ktorom bývam, ale necítim sa v ňom ako doma. Pociťujem reálny energetický deficit nielen v slabosti a únave, ale chýba mi predovšetkým vzťah k tomu, čo sú teraz moje ruky, nohy, brucho, krk. Nespoznávam sa, všetko je to scvrknuté, stiahnuté, operujúce v núdzovom režime. Minimalizujem sa, od hlavy až po päty, a prirodzene teda aj v mysli. Pre niekoho by bolo toto telo a hmotnosť normálne a komfortné, ja sa cítim malá a slabá. Tak trochu dieťa, len sa schúliť a nechať sa pestovať. Väčšinou nemám chuť a energiu na nič, a ak sa zabudnem šetriť, rýchlo a prudko sa vyčerpám.
Zároveň je ťažké prežívať toto telo eroticky, jeho zmysly sú stlmené, zahmlené, akoby pod dekou. Cítim, že tam niekde moja túžba je a predsa sa jej teraz nedokážem dotknúť. Akoby som s chýbajúcim tukom na prsiach a bokoch prišla aj o svoju vlastnú zmyselnosť. Nechcem sa s týmto telom ani príliš ukazovať, lebo vždy vyvoláva otázky. A nakoniec to ani nie je taká zábava, nakupovať stále menšiu spodnú bielizeň a topiť sa vo svojich obľúbených šatách, ktoré mi zvykli dodávať sebavedomie. Vo všetkom teraz plávam, stratená.
Nestojí to za to, že sa zmestím do univerzálne preferovaných veľkostí a že som sa zbavila aj tých zdanlivo večných „problematických partií“. Tých pár kontextu neznalých komplimentov by som hneď vymenila za pocit, že som doma vo svojom tele. Pretože nízka hmotnosť nie je odpoveďou na problémy, ktoré nás trápia, a už vôbec nemá výpovednú hodnotu o kvalite nášho života. Bohužiaľ, naša spoločnosť je ešte stále nastavená na preferovanie štíhlosti, chudé telá majú reálne výhody nielen v obchodoch s oblečením. Moja aktuálna skúsenosť ma však učí, že nakoniec je celkom nepodstatné, ako vaše telo vnímajú ostatní.
Apropos, ak za pár mesiacov výrazne schudnete, vypočujete si všetko. Komentáre, otázky, odporúčania, rady, návrhy, poznámky všetkého druhu. Obavy aj záujem.
Spočiatku som so zubami zaťatými do úsmevu odpovedala na pochvalné slová o tom, ako mi to svedčí. A hoci sa za každým chudnutím neskrýva diagnóza, už by naozaj mohlo byť štandardom cudziu telesnú hmotnosť nekomentovať ani v takomto prípade. Jedným z najnepríjemnejších pocitov bolo pre mňa práve prijímať komplimenty na situáciu, v ktorej aktívne trpím.
Obdiv čoskoro a čoraz častejšie vystriedali obavy, ktoré – akokoľvek dobre mienené – mi na pohode tiež nepridali. Hoci viem pochopiť, že radikálne zmeny z ľudí vydolujú spontánne reakcie, je náročné zžívať sa so svojím telom a cítiť sa v ňom dobre, ak je objektom prestrašeného híkania a neustálych otázok. A nevyžiadaných zdravotných rád, samozrejme. Aj keď viem oceniť, ak sa niekto snaží byť nápomocný, pre človeka, ktorý mesiace rieši svoje zdravie, už pomoc a podpora vyzerá naozaj inak ako sada stále tých istých otázok, či som skúsila XY. A vôbec, nie je to nakoniec aj tak všetko len v hlave???
Akokoľvek je moje zmenené telo pre cudzie pohľady nezvyčajné, ja sa naň práve pokúšam zvyknúť a láskyplne sa s ním zžiť. Prevažne mám pri tom ale pocit, že ho stále musím pred niekým obhajovať a brániť – že už s tým niečo robím, riešim to, nie, neviem, áno, bola som, skúsila, skúšam, nie, nechcem, nefungovalo, nechajte ma na pokoji! Pretože ja nie som len obrázok predtým a potom, nie som len diagnóza, nie som nikomu dlžná rozprávať svoj príbeh a už vôbec nie svoju anamnézu. Sama dobre viem, že toto nie je v poriadku, nepotrebujem to neustále počúvať aj od okolia. Som na to citlivá, ale nie je to snáď prirodzené a predpokladateľné? Môžeme ľuďom pri veľkých fyzických zmenách dopriať súkromie na sebaprijatie? A predovšetkým, nech sa pri neutrálnych prejavoch záujmu sami a samy rozhodnú, do akej miery sa s nami chcú podeliť o svoje prežívanie.
Sama za seba chcem povedať už len toľko, že schudnutie je v mojom živote iba dočasná epizóda. S odbornou pomocou si v rámci možností dopĺňam živiny a pomaly pracujeme na návrate k zdravej hmotnosti. A hoci sa teším zo zlepšujúceho sa zdravia, je to náročné a bude ešte náročnejšie – opustiť svoju esteticky ideálnu podobu nie je vôbec ľahké. Aj preto chcem mať čierne na bielom zachytené, ako veľmi nepríjemná môže byť realita naplnenia zvnútornených spoločenských ideálov. Toto som vlastne nikdy nechcela, pretože najviac zo všetkého sa chcem zo života tešiť. A schudnutie samotné ti ozajstnú radosť v skutočnosti neprinesie.
editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ
Podarilo sa vám neskutočne dobre vystihnúť pocit, v ktorom som žila, keď som bola chudá. Už sa tam nechcem vrátiť. Príde mi úplne šialené, že tú únavu, pocit provizórnosti, akoby som nebola tak celkom prítomná, nikto nespomína ako cenu, ktorú zaplatí tá či ten, komu sa zadarí sa takto „zdokonaliť“. A áno, je to sakra náročné byť po tom opäť normálna. Sama si hľadám cestu tak nejako stredom.
Je to niečo, čo som zažívala vo svojom živote a svojom tele často. Schudla som dohromady už viac ako 200 kg, bohužiaľ som to postupne opäť nabrala. A to je strašná demotivácia. snažíte sa, trpíte, odopierate si jedlo, sladkosti, trápite sa cvičením, a potom si pár týždňov, pri šťastí pár rokov užívate úžasný pocit, že sa vám to podarilo, že sa naraz zmestíte do vecí, ktoré ste mali naposledy na strednej škole, ale potom to zase začne. Nakoniec si poviete, že je to straaaašne nespravodlivé, keďže napr. je žijem už 42 rokov s človekom, ktorý sa hýbe menej ako ja, ale môže zjesť čokoľvek a kedykoľvek. prečo je to tak? na to neexistuje odpoveď.
Chcela by som znovu byť aspoň trošku, trošičku štíhlejšia – možno by stačilo 5 kg, možno 10 a pri 15 kg to už je na zapálenie sviečky v kostole. Ale ako na to?