Nite

napísala SIMONA HASLER-KROVINOVÁ ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 16. februára 2023.

Pod nulou

Ráno odhrniem ťažké krémové závesy. Prekvapene hľadím cez okno. Terasa je pokrytá súvislou bielou vrstvou kontrastujúcou so šeďou dymu kúdoliaceho sa z komínov okolitých domov. Z roka na rok sa sneh správa čoraz vrtošivejšie, aj keď jeho nároky zostávajú nezmenené: dostatočne nízka teplota. 

Bielohnedá

Už neočakávame zasnežené pláne pohlcujúce naše slová, smútky, myšlienky a bolesti počas dlhých zimných prechádzok. Postačí aj cukrový poprašok, ktorý za noc zlížu líšky. Ako krupicovú kašu na dne taniera, ktorá mizne pod rýchlymi pohybmi malého mačacieho jazýčka. Rok čo rok si vytvárame vlastnú ilúziu snehu, blahobytu, šťastia… Možno je práve náhla konfrontácia s dlho potlačenou realitou tým skľučujúcim pocitom, ktorý ma v poslednom čase prenasleduje. 

Neveriacky hľadím na zábery lyžiarskych svahov bez snehu, na lyžiarov a lyžiarky spúšťajúce sa po bielo-hnedých pásoch povedľa zelených pasienkov s pučiacimi kvetmi. V kútiku duše dúfam, že sa dá všetko opäť do poriadku – a ďalší rok bude nejako lepšie. Tak ako v predkrízových časoch? Nemecký psychiater Jan Kalbitzer vo svojej knihe Kríza ako nový začiatok  tvrdí, že aj keď bývali „lepšie časy“, bola to len naša ilúzia a vlastne bolo lepšie len z dôvodu chýbajúcej konfrontácie s realitou.

V spoločenskom chaose a v závale každodenných správ sa snažím vytvoriť si vlastný rámec, ktorý ma určí a vyhraní. Tento rámec pre mňa tvorí každý deň, ktorý prežijem vedome a pozorne. Koncentrovanejšia ako deň predtým.  

Menej snehu, viac dymu

Bývame v novostavbe na kopci nad mestom obkolesení starými domami. Na mieste, kde stojí náš dom, vraj pred sto rokmi rástol len vinič. To mi rozprávala naša deväťdesiatdvaročná suseda, bývalá divadelná tanečnica, ktorej pomáham do strmého kopca tlačiť tašku na kolieskach s nákupom. Tento kopec jej pomáha k dobrej kondícii. Keď sa jej doktor pýta, či má opuchnuté kolená, berie to ako urážku. Suseda má namiesto čiapky na hlave červenú parochňu a hovorí, že je šťastná a že sa jej vo veľkomeste žije dobre. Len tých áut a betónu za posledných päťdesiat rokov na jej vkus pribudlo akosi priveľa. 

Od začiatku energetickej krízy našu zimu oveľa viac charakterizuje neustály závan dymu než snehová pokrývka. Ľudia kúria drevom omnoho intenzívnejšie ako po minulé roky. Akoby sa osamelí mestskí dôchodcovia a dôchodkyne chceli kúrením obrniť voči samote. Dymové jazýčky sa pri vetraní nebadane vtierajú do bytov. Ich pach cítiť v chodbách a zostáva visieť aj na bielizni schnúcej v interiéroch. V porovnaní s týmto dymom sa susedovo fajčenie zdá byť sladkým parfumom. 

Pohľad z okna

Počas raňajok počúvame rozhovor s terapeutkou, ktorá rozpráva o rozdiele medzi láskou a zaľúbením a o tom, že pocity dodávajú nášmu životu na hodnote. Život porovnáva k veľdielu zavŕšenému smrťou. „Až smrťou je náš život úplný,“ zapisujem si do denníčka. Dojedáme praženicu, keď terapeutka v rádiu začína rozprávať o šťastí. „Šťastie je, keď má človek úlohy, ktorým sa môže venovať a prostredníctvom ktorých sa môže realizovať. Šťastie je, keď človek prispieva k dobru komunity. Šťastie je, keď zostaneme v kontakte s ľuďmi, ktorých máme radi/y.” 

Vonku opäť začalo snežiť. V rádiu púšťajú klavírny jazz pripomínajúci Theloniousa Monka, ibaže na klavíri hrá akýsi neznámy hudobník. Po dlhšom čase sa opäť vytešujem z poľahky poletujúcich snehových vločiek. 

Predsavzatie

Na večeru sme pozvaní k Denise. Objednala jedlo z hipsterskej reštiky Vidiecke dieťa. Vychutnávame si ho priamo z papierových obalov. Vraj naposledy. Jej majitelia sa s deťmi sťahujú na vidiek. Chcú opustiť mesto, aby sa mohli venovať samým sebe a výchove detí.  

Nečudujem sa im. Posledné roky vraj veľa ľudí inšpirovali k hľadaniu novej životnej náplne, k hľadaniu nového zmyslu, k novému začiatku. Ja skúšam v každom dni objaviť jeho vlastný charakter, leitmotív, svojskú niť, ktorá sa ním nebadane kľukatí, no odlišuje ho od toho predchádzajúceho. Pretože každým dňom o čosi viac mizneme. Alebo je to predsa len naopak? Sme ako stromy s pribúdajúcimi letokruhmi?

Chcem si uvedomiť drobnosti, ktoré ma robia šťastnou, a skladať ich do mozaiky zo slov, z myšlienok, zo zážitkov a potom ich pretkať neviditeľnou niťou ako farebnú patchworkovú deku. Každý prežitý deň chcem navliecť na motúzok ako drahocennú perleťovú korálku a tento náhrdelník nosiť ako dôkaz mojej hľadačskej identity. 

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *