Môj vagína monológ

napísala MICHAELA PAVELKOVÁ ilustrovala  SAŠA BURICOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 2. februára 2023.

Toto bolo naposledy – znela veta v mojej hlave, keď som mala približne dvanásť, trinásť rokov. Opakovala som si ju po každej ďalšej masturbácii.

Objavovanie vzrušivosti môjho tela sprevádzali v dospievaní výčitky svedomia, zákazy a otázky o tom, čo sa deje s mojou vagínou a vulvou. Vedela som, že mi v tomto veku začne rásť ochlpenie a príde aj menštruácia. Nemala som však ani poňatie o tom, že nastanú zmeny tvaru a farby, veľkosti či štruktúry. V učebniciach biológie som sa nedozvedela, že vagíny a vulvy sú rôzne. Žila som v presvedčení, že keď sa koža mení, vznikajú na nej rôzne drobné trhlinky, zárezy, priehlbiny či strie, niečo je s mojím telom nesprávne. Niečo sa nevyvíja tak, ako by sa malo. Nie je jednoduché nájsť presné pomenovanie pre tieto telesné premeny a mám dojem, že dôvodom môže byť aj skutočnosť, že sa o nich dostatočne nehovorí a nevenuje sa im náležitá pozornosť. V mojom prípade pritom nešlo o diagnózu, ale o prirodzené zmeny, keď spolu so mnou dospievali aj moja vagína a vulva.

S každou novou trhlinou však rástol môj strach, že si ubližujem. Nenávidela som sa za svoju túžbu pociťovať potešenie a zakazovala som si masturbáciu, hoci som nebola vedená ku kresťanstvu a moje pocity neboli zapríčinené naratívom hriešnosti. Cítila som sa ako aktívna činiteľka, ktorá má v rukách budúcnosť vzhľadu svojej vulvy. Moje emócie boli ambivalentné – na jednej strane som mala túžbu po rozkoši, no na druhej strane som sa trýznila vedomím, že nie som dosť silná na odriekanie si tejto túžby. Vtedy to v mojom ponímaní znamenalo zlyhanie v ochrane svojho tela pred sebou samou. Zápasili vo mne dva hlasy. Jeden ma nabádal k poteche a druhý k zdržanlivosti. Potecha predstavovala niečo príjemné, prirodzene potrebné, ale zároveň prinášala obavu, že svoje telo poškodzujem. Ak som sa nechala uniesť túžbou, nasledovali po nej väčšinou výčitky svedomia, že som sa opäť neovládla a nezvládla som tak čeliť vlastnej žiadostivosti.

Keď sme na základnej škole chodili na plaváreň a spolužiactvo ma videlo len v plavkách, bála som sa, že cez ne niečo vidieť. Spolužiaci si ma doberali, že mám útulnú, dvojizbovú. Nerozumela som, prečo mi tieto slová hovoria, no domnievala som sa, že súvisia so vzhľadom mojej vulvy. Myslela som si, že v plavkách pred spolužiackymi pohľadmi nič nemôžem skryť. Že je očividné, ako vyzerá moja vulva. V mysli sa mi usadilo presvedčenie, že za jej vzhľad nie je zodpovedné dospievanie, ale moja túžba a neschopnosť jej odolať. Stupňovali sa vo mne pocity hanby a vo svojej hlave som na seba stále viac kričala, aby som s masturbáciou prestala.

Neskôr som mala obavy z prvého sexu a začala som si vytvárať nepríjemné scenáre o tom, aká by mohla byť reakcia na výzor mojej vulvy. Moje obavy sa nenaplnili, no strach nezmizol. Dlhodobý vzťah mi však priniesol jeho upozadenie, keďže som v ňom cítila prijatie môjho telesného zjavu. Mala som však obavy z rozchodu, pretože by sa s ním vrátil rovnaký strach, aký som si v sebe niesla pred prvým sexom. Ako budem vnímaná? Ako ma bude iný človek vidieť?

Až v dospelosti, keď som si prečítala Vagína monológy od Eve Ensler alebo Ovoce poznání od Liv Strömquist, sa skončilo moje trápenie pre vzhľad mojej vulvy. Uvedomila som si, že útlak žien je prepojený aj s prehliadaním vagín v ich rozmanitosti. O tom, ako vôbec vyzerá klitoris, sme sa dozvedeli až v roku 1998. A len nedávno sa objavila informácia, že sa na ňom nachádza viac nervových zakončení, ako sa predtým prezentovalo. Dôvodom je, že roky sa výskumy robili na kravách, nie na ľuďoch. Aj toto dokumentuje systémové zneviditeľňovanie vagín a vúlv.   

„Naša nenávisť k vlastnému telu je len zvnútornením represie a nenávisti patriarchálnej kultúry,” píše Eve Ensler vo Vagína monológoch.Samozrejme, povedala som si. Dlhé roky si uvedomujem, aký silný je v našej spoločnosti mýtus krásy. Ako sa objavuje všade, je prítomný aj v reklamách a núti nás chcieť vyzerať štíhlo, mlado, dokonalo. Spôsobuje nám mnohé problémy – poruchy príjmu potravy a ďalšie úzkosti z nášho vlastného výzoru. Rovnako ako mýtus krásy zasahuje do nášho vnímania pleti, vlasov, nechtov, oblečenia, narúša aj naše vnímanie vagín a vúlv. Túto oblasť som však pre vlastnú nenávisť k svojej vagíne dlho nechávala v sebe uzamknutú. Mýtus krásy a jeho vplyv som si síce uvedomovala, no nevztiahla som jeho deštruktívnosť aj na vzťah k svojej vlastnej vulve. Keďže som svoje úvahy o nej dlho odsúvala a neaktualizovala som si jej vnímanie, nespojila som si svoju nenávisť k nej s mýtom krásy, ktorý je v patriarcháte tak hlboko zakorenený. Trvalo mi to pomerne dlho, a to aj napriek tomu, že sa o feminizmus živo a dlhodobo zaujímam. Myslím si, že internalizovaný sexizmus je niečo, čo budem v sebe odkrývať celý život a zakaždým sa budem čudovať, že mi to trvalo tak dlho.

Ak o vagínach a vulvách vieme málo, tak im aj málo rozumieme. Väčšinou sú v mainstreame zobrazované v jednej farbe, textúre a s cieľom uspokojenia mužov. Alebo sú v učebniciach nakreslené jednoduchou rovnou linkou. Ak nespĺňame tieto uniformné obrazy, ľahko sa môže stať, že túto časť svojho tela nebudeme mať rady.

Keď som sa na vysokej škole začala venovať feminizmu a na rodových štúdiách sme sa zaoberali mýtom krásy, začala som vnímať jeho deštruktívny vplyv na spoločnosť a obzvlášť na ženy. Postupne som si uvedomovala jeho škodlivosť a štrukturálne rozpínanie sa v patriarcháte. Tiež som si všímala, ako s ním narába napríklad kozmetický či odevný priemysel a využíva ho na zvýšenie predaja. O vagíne a vulve som najskôr v týchto súvislostiach neuvažovala, no neskôr som obohatená o pochopenie, že boli dlhodobo systematicky prehliadané a spájajú sa s nimi mnohé mýty, zreflektovala postoj k svojmu vlastnému telu.   

Som smutná a tak trochu nahnevaná z toho, akú dlhú cestu som musela prejsť, aby som zmenila vzťah k svojej vagíne. Aby som ju prijala a prestala sa obviňovať z toho, aká je. Prajem si, aby sme rozbili patriarchálny mýtus krásy. Prajem si, aby existovala sexuálna a emočná výchova, vďaka ktorej by sme svoje telá vnímali a rešpektovali v ich rôznosti. Aby sa nenávisť k našim trhlinám zmenila na ich prijatie a lásku k nim.

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *