Naše mamy a my

napísala ALEXANDRA JUST editovala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala BESSA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 6. februára 2020.

Chcem sa vyhnúť ošúchaným frázam o matkách a o ich nenahraditeľnosti, o voňavých koláčoch, ktorými nás nástojčivo ponúkajú a o prehnanej starostlivosti či istote, ktorú reprezentujú. O ich večnej trpezlivosti a láskavosti. Chcem písať o tom, čo sa stane s naším vzťahom po tom, čo odídeme z domu a začneme žiť dospelý život. Chcela by som napísať o vzťahu matka-dcéra a jeho podobách v rozličných etapách, ktorými v živote prechádzame. O tom, ako blízko či ďaleko naše mamy stoja a akou súčasťou našich /relatívne/ dospeláckych životov sú. O tom, či do ich náruče môžeme zabárať svoje osudom ošľahávané tváre – aj keď máme už po tridsiatke.

Ako Gilmorky

Vždy ma ohromne zaujímali vzťahy medzi ženami. Na začiatku tejto fascinácie bola s najväčšou pravdepodobnosťou moja rodina, no umocnil ho môj záujem o ženské protagonistky a ich medziľudské väzby v literatúre, umení či vo filmoch.

Asi všetky (aspoň niekedy) snívame o tom, aby sme boli čo len chvíľu ako Lorelai a Rory zo seriálu Gilmore Girls. V poslednom čase to však vo mne rezonuje o niečo hlasnejšie. Je to pravdepodobne tým, že sa snažím byť svojej mame bližšie. Chcem s ňou zdieľať viac tak, aby som udržala pokojnú hladinu emócií, vedela načúvať a necítila pri tom vzájomnú kritiku a tlak. Je to výzva.

Myslím aj na to, ako to mala moja mama so svojou mamou. Ich spojenie som vnímala veľmi silne a pozorne pozorovala dynamiku ich vzťahu. Nerobila som tak vždy vedome, no napriek tomu to vo mne ostalo. Videla som, ako sa vzájomne rešpektujú a sú voči sebe starostlivé. Po smrti starej mamy som okrem svojho smútku prežívala aj ten mamin. Po čase som mala možnosť nahliadnuť do korešpondencie starej mamy a jej priateľky. Tieto listy odhalili prežívanie ženy a zároveň matky dospelých detí a vzťahov medzi nimi. To bol asi moment, kedy som si uvedomila, že puto medzi mnou a mojou mamou sa dostáva do inej, veľmi zaujímavej fázy.

Toto puto medzi nami by som opísala ako silné a otvorené a dnes už vidím množstvo našich podobných čŕt. Vieme byť k sebe priame a bolestne úprimné, vieme sa spolu zabávať aj oddychovať, zdieľame množstvo informácií. Toto všetko sa umocnilo mojím materstvom, no aj obrovskou krízou v partnerskom vzťahu, ktorou prechádzam. Popri tejto otvorenosti sa ale objavil aj strach, nepokoj a konflikty spôsobené tlakom, ktorý vo mne vyvolávajú výčitky svedomia, že sa moja mama kvôli mne trápi. Vytvorila sa tak medzi nami priepasť, plná opatrnosti a neúplných informácií, niekedy aj nástojčivého hnevu z bezmocnosti, vzďaľovania sa…

Sharing is caring 

Blízkosť dcér a matiek prechádza rôznymi premenami, čo potvrdili aj odpovede našich čitateliek v ankete. Zuzana (32) má so svojou mamou blízky vzťah, keďže bývala – ako najmladšia dcéra – s rodičmi až do svojich 24 rokov. Mala tak možnosť s matkou prežívať pozitívne aj negatívne životné obdobia. Tiež však dnes necíti úplnú súhru: „Chcela by som povedať, že náš vzťah je stopercentne otvorený, ale bohužiaľ to tak nie je. Moja mama veľmi citlivo prežíva problémy svojich detí a v mnohých prípadoch sa o tom nerozprávame práve preto, lebo to potom dlho ťažko znáša, trápi sa a nespí.“

Miera toho, čo s našimi matkami zdieľame, je rôzna. Ak cítime, že s otvorenosťou prichádza kritika alebo matkino trápenie, uzavrieme sa. Niekedy môže byť jednoducho priveľa očakávať, že naše mamy budú s pochopením sledovať turbulentné obdobia v živote svojich detí bez toho, aby zasiahli. Aj Júlia (42) opisuje svoj vzťah s matkou ako náročný: „Moja mama je láskavá a dobrá a veľmi nápomocná, len nie vždy na správnom mieste a v správny čas. Hádame sa, lezieme si na nervy, ale milujeme sa.“

Nie všetky máme šťastie na matku, s ktorou vieme nájsť spoločnú reč. Stáva sa však aj to, že vzťahy medzi matkami a dcérami nie sú o blízkosti, podobnosti, potrebe zdieľať, no o veľmi zložitom spracúvaní traumy, zrady a toxického vzťahu, vyrovnať sa s ktorým musí stáť enormné množstvo energie.

Bariéra, samozrejme, vzniká aj z iných dôvodov. Pukliny, ktoré sa vo vzťahu s mojou mamou objavili v dôsledku našej neschopnosti zdieľať emócie bez výčitiek či hanby, vystúpia na povrch v tých najkrehkejších momentoch. Napríklad keď jedna z nás potrebuje podporu, no namiesto toho dostane kritiku. Prečo je to tak? Kedy dokáže byť priateľstvo medzi matkou a dcérou silnejšie než ten dávny materinský inštinkt „ja viem predsa najlepšie, čo ty potrebuješ“? Prečo sa občas objaví naša (dávna pubertálna) vzbura voči systémom našich mám a znemožní nám mať v matke blízku priateľku, s ktorou vieme zdieľať viac? Je to vtedy, keď zrazu vidíme jedna v druhej samu seba a svoje chyby? Alebo sme nakoniec predsa tak rozdielne?

Nájdi rozdiel

Niektoré naše čitateľky sa považujú za celkom iné ako ich mamy a niektoré vidia väčšiu podobnosť a rovnaké povahové črty. Anonymná respondentka napríklad píše, že sa viac s mamou líšia ako podobajú. S pribúdajúcim vekom má taktiež pocit, že podobnosť sa prejavuje v negatívnych vlastnostiach a je pre ňu ťažšie s nimi bojovať. Nika (35) zas vníma podobnosť s mamou v silnom zmysle pre spravodlivosť a vôľu pomáhať svojmu okoliu. Ja som si všimla, že medzi niektorými matkami a dcérami je ich podobnosť viditeľná jasnejšie. V mojom okolí je niekoľko prípadov, kedy sú matka a dcéra prepojené prejavom, aj výzorom. Barbora (27) to má s mamou obdobne, dokonca majú podobný hlas a intonáciu: „Priateľ sa vždy smeje, že keď zavrie oči, tak nevie, ktorá z nás rozpráva.“

Čo všetko s našimi mamami zdieľame a prečo isté veci ostanú pred nimi (a nami) ukryté? Vedia s nami zdieľať svoje slabosti a trápenia? Ako blízko k sebe nás dokážu pustiť ony? Z odpovedí našich čitateliek sa ukázalo, že otvorenosť často prináša aj nevyžiadané rady či nepochopenie, no sú prípady, kedy sa to dá odkomunikovať aj bez nich. Myslím, že naše mamy často nepustia svoje obavy a smútky príliš na povrch. Neviem sa ubrániť myšlienke, že za tým môže byť aj stereotypný obraz Matky – tej všetko zvládajúcej, zodpovednej a chrániacej nás pred svojimi slabosťami, pocitmi. Tej silnej ženy, čo všetko vie a znesie. Starostlivej, ale vzdialenej. Až nedávno som si uvedomila, od čoho všetkého nás moja mama chránila a čo všetko sme netušili. Možno práve to je priestor, ktorý stojí za našu pozornosť.

Iste, vždy ostaneme dcérami a mamami – v zložitom vzťahu, ktorý sa neustále mení. No vidieť sa zároveň aj v rovnakej role ženy – s obdobnými potrebami, radosťami a starosťami, môže byť prekvapivým momentom. Pamätám si večer, keď mi mama oznámila svoje rozhodnutie odísť po dvadsiatich piatich rokoch od môjho otca. Bola som prvá, komu to z rodiny povedala. V tej chvíli som prijala túto vážnu informáciu s nečakanou ľahkosťou, pretože som si uvedomila, že sa mi zdôveruje aj ako žene. Odvtedy sme spolu viac hovorili o partnerských vzťahoch, o ich prežívaní. Zdieľame viac. Odkedy som sa stala matkou aj ja, pribudla prirodzene aj téma výchovy a materstva, práce, času pre seba. Vidím, v čom sme si veľmi podobné a v čom stojíme až neuveriteľne ďaleko.

Naše respondentky najčastejšie hovoria o tom, že im vo vzťahu s mamou chýba možnosť úprimného rozhovoru bez kritiky a vzťahovačnosti. Je to niečo, čo by viaceré z nich chceli zmeniť. Ani ja na tom nie som inak. Často sa stáva, že hlbšie rozpravy medzi mnou a mamou končia napätím. Veľmi by som chcela, aby sme vedeli jedna druhej viac načúvať a boli miernejšie. Aby sme trávili viac času v uvoľnenej atmosfére a dali tak možnosť tej druhej prísť bližšie. Dá sa vôbec úplne otvoriť v tej spleti osobností, rôznych životných situácií a vzťahov? Nemyslím si, že je to vždy možné. Rozhodujúca je vôľa upustiť od vzájomného hodnotenia a ukázať svoj záujem. Povedala by som, že dôležitejšie ako množstvo zdieľaných informácií a pocitov je vedomie, že jedna s druhou môžeme kedykoľvek rátať. Nakoniec, aj seriálové Rory a Lorelai mali vzdialené obdobia, no istota, že sa zas nájdu, bola ich najsilnejším putom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.