Happy pills

napísala MONIKA BOČKOVÁ editovala EVA MÉSZÁROSOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 29. januára 2020

Akceptovať fakt, že trpím recidivujúcou depresívnou poruchou s označením F33 a zažiť si niekoľko pádov na úplne dno bolo na hrane mojich síl. Súčasťou tohto procesu bolo však aj zmierenie sa (moje vlastné aj môjho okolia), že jednoducho potrebujem antidepresíva. 

Pamätám sa, hoci len matne, na svoju prvú návštevu psychiatričky. V zatuchnutej miestnosti na mňa hľadela žena s mastnými vlasmi a hrubými dioptrickými sklami, ktorá vo mne svojim prístupom nevzbudila štipku dôvery. Spoza počítača sa ma spýtala sériu povinných otázok a predpísala mi antidepresíva. S roztrasenými rukami som si vyzdvihla recept, doma si zhrozene prečítala príbalovú informáciu a potom nekonečne dlho hľadela na lieky na nočnom stolíku. Celý ten moment som vnímala ako prekročenie hranice – ak začnem tieto lieky užívať, bude zo mňa oficiálne psychiatrický pacient a samu seba zaradím do kategórie zúfalcov, ktorí nezvládli svoje problémy riešiť inak. Myslela som si, že užívaním antidepresív spadnem medzi lúzrov, ktorí boj prehrali a vydali sa cestou, z ktorej neexistuje návrat a na ktorej ma nečaká dobrý koniec.

Dnes sa po siedmich rokoch medikamentóznej terapie ako lúzer necítim, naopak, viem, že priznanie si skutočností bol jediný spôsob, ako chorobe čeliť. 

Prvú doktorku som zavrhla, no môj stav sa ďalej zhoršoval a rozhodla som sa vyhľadať ďalšiu pomoc. Našťastie som sa dostala do rúk mojej súčasnej psychiatričky, ženy, ktorá mi v spolupráci s klinickým psychológom stanovila presnú diagnózu, ktorú mi starostlivo vysvetlila. Naše prvé stretnutia mi pomohli prelomiť zakorenenú stigmu voči antidepresívam, a ako skúsená lekárka mi dala jasné inštrukcie: Vyzdvihnite si lieky, vytiahnite príbalový leták a zahoďte ho do koša. Dajte si prvú tabletku a zajtra si voláme.”  

Momenty na začiatku liečby depresie nie sú ľahké. Veľká depresia (z ang. major depression) ovplyvňuje naše logické uvažovanie a človek, ktorý ňou trpí má tendenciu cykliť sa v sebaobviňujúcom kruhu. Nielenže má pocit, že ako jedinec absolútne zlyhal a mylne sa domnieva, že si psychický stav spôsobil sám, no navyše musí čeliť pocitu opätovného zlyhania pri akceptovaní liečby liekmi. Nemyslím si, že niekto z nás by cielene navštívil psychiatra alebo psychiatričku s tým, že by vyslovene žiadal antidepresíva. Ľudia idú do ambulancie, pretože hľadajú pomoc, pochopenie a podporu. Odchádzať od doktora s receptom býva skôr ortieľ, ktorý je ťažké uniesť a predchádzali mu všemožné snahy dostať sa zo zlého stavu inak.

Prečo ale vlastne máme taký problém s antidepresívami?  

Koľko z nás na pravidelnej báze užíva iné lieky? Cítime sa ako slabošky, keď si pri menštruačnej bolesti dáme dva – tri ibuprofény? Má niektorá z nás v sebe potrebu bojovať pri vysokej horúčke a povie si, že to radšej zvládne bez paracetamolu? 

Pozrieť sa na depresiu cez optiku iných telesných chorôb absolútne zmenilo moje vnímanie. A bola to práve moja súčasná doktorka, ktorá mi vysvetlila, že lieky jednoducho potrebujem a som v stave, kedy sa z toho bez nich nevyhrabem. Dala mi jednoduchý príklad: Monika, ak by ste mali cukrovku, tak sa tu nehráte na hrdinku a užívate lieky. Depresia je choroba a Vy mi musíte veriť, že to, čo Vám predpisujem, Vám pomôže.”

Práve trpezlivá viera v zlepšenie stavu je v procese liečby kľúčová. Preto porozumenie vlastnej diagnóze a dôvera v lekára môžu byť zásadnými. Veľa toho o liečbe duševných chorôb vieme, no zároveň je neuveriteľné, koľko toho stále nevieme. Súčasťou letáku (ktorý som si samozrejme neskôr prečítala) býva aj formulka nie je úplne zrejmé ako antidepresíva fungujú a aký majú vplyv na mozog, no je preukázaný ich pozitívny účinok pri liečbe depresie” – čudesná veta, ktorá určite vystraší mnohých pacientov. Ďalšie dôvody, prečo sa ľudia liekov obávajú, sú vedľajšie účinky (najčastejšie sú to závraty, nevoľnosť, ospalosť, strata libida, zmena telesnej hmotnosti a riziká spojené s tehotenstvom) a strach z toho, že si na liekoch vybudujú závislosť a nebudú schopní bez nich fungovať. Mojou najväčšou obavou však bola domnienka, že happy pills zmenia moje vnímanie, že budem jednoducho oblbnutá a high” a nič už nebude ako predtým. 

Poďme však pekne po poriadku. Existujú štyri hlavné skupiny antidepresív, pričom každá funguje trochu inak a predpisujú sa v závislosti od diagnózy. Najrozšírenejšou skupinou sú SSRI (Selective Serotonin Reuptake Inhibitors), ktoré fungujú na spätnom vychytávaní serotonínu. Spôsobujú, že pri prenášaní informácie medzi neurónmi nášho mozgu sa v synapsiách, čiže v miestach ich vzájomného prepojenia, zdrží serotonín (hormón šťastia) dlhšie než zvyčajne. 

Jedno z bolestivých zistení býva, že vyhrabávanie sa z depresie je beh na dlhé trate. Nie je to otázka dní či týždňov, skôr mesiacov. Tu ale zohrávajú antidepresíva obrovskú rolu. Ak sú predpísané správne, čiže „sa ujmú“ a nezasahujú do života príliš silnými vedľajšími účinkami, pomôžu človeku cítiť sa lepšie. Tiež nezaberajú hneď, poriadne preveria trpezlivosť, no v priebehu niekoľkých týždňov sa pacientovi uľaví a postupne naberie silu odlepiť sa od dna. Antidepresíva neriešia problémy, no umožnia pacientovi pozrieť sa na svoj stav z nadhľadu, aby mohol svoje problémy vôbec začať riešiť. Pred mojou osobnou skúsenosťou s depresiou som zvykla antidepresíva považovať za easy way out”. Až neskôr som zistila, že to býva častokrát jediná way out pre človeka, ktorý bojuje o život a ktorý si napriek vnútorným démonom stále chce pomôcť. Antidepresíva mi nenavodzovali pocity euforického šťastia, nebolo to žiadne hopsanie si po obláčikoch. Dodnes zažívam celé spektrum zdravých pocitov, od smutných po radostné a moje vždy bohaté vnútorné prežívanie sa neotupilo. Cieľom liekov je prinavrátiť pacienta, do jeho normálneho stavu” a umožniť mu bežné fungovanie. Predovšetkým som sa vďaka liekom cítila istejšie. Vedela som, že ak nastane moment, kedy sa nebudem cítiť dostatočne stabilná vnútorne, tak sa cez to nejako prenesiem, pretože mám pod sebou záchrannú sieť, ktorá stlmí môj prípadný pád.  

Narozdiel od mnohých iných psychiatrických liekov, antidepresíva nie sú návykové. Je prirodzené, že keď sa človeku uľaví a absolvuje dlhšie bezpríznakové obdobie, po dohode s lekárom či lekárkou prejde do fázy postupného vysádzania liekov. Na konci tejto fázy môže svoju depresiu uzavrieť ako epizódu, ktorá ho zrejme vydesila, no možno práve naštartovala proces sebapoznávania a otvorila nové životné kapitoly. Pre menšiu časť pacientov, vrátane mňa, sa však depresia neskončí jednou príhodou. 

Depresia je pre mňa niečo ako otvorenie Pandorinej skrinky. Možno som kdesi vo vnútri tušila, že v zákutiach mojej duše môže byť niečo ukryté, no ani v tom najhoršom sne by mi nenapadlo, že toto niečo môže mať tak obrovské rozmery. Je to stav, kedy sa na povrch vyplavia všetky moje strachy, úzkosti, zúfalstvo a beznádej a kompletne ma paralyzujú. Bez akéhokoľvek zveličovania je vtedy pre mňa jediným možným východiskom, ako toto trápenie ukončiť, myšlienka na smrť, ktorá sa stáva prakticky obsesívnou. Hoci som sa snažila odhaliť príčinu mojich depresií a dlho navštevovala terapiu s psychologičkou, kde sa mi podarilo rozpliesť mnohé spletence a hlavne porozumieť mojej psychike a jej úskaliam, všemožná ostražitosť a sebaláska ma neuchránili pred ďalšími pádmi na úplné dno. Preto sa moja porucha klasifikuje ako recidivujúca a po niekoľkých neúspešných pokusoch o vysadenie liekov som sa musela zmieriť s tým, že ich užívateľkou už možno ostanem navždy. 

Netuším, čo ma v živote čaká, viem však, že toto je moje telo a moja hlava, a hoci by som si priala veci zmeniť, niektoré karty sú už vopred rozdané. Nateraz je pre mňa dôležité, že som v poriadku, hoci s liekmi. Antidepresíva sú niekedy nevyhnutné, aby umožnili tým zraniteľnejším z nás žiť plnohodnotný život. A slovo zraniteľnejší už pre mňa neznamená slabší. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *