Priznať je ťažké, skrývať ešte ťažšie

napísala LINDA KOLÁROVÁ editovala EVA MÉSZÁROSOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 13. februára 2020.

Narodila som sa dva roky pred Nežnou revolúciou v dedinke uprostred hôr a lesov. Ako sa ma nikto nepýtal, či sa náhodou nechcem narodiť v meste, tak sa ma nikto nepýtal, či sa chcem narodiť homo alebo hetero.

Kto teda som?

Internet a sociálne siete som začala poriadne vnímať až niekedy na konci základnej školy. V tom období mali skoro všetky moje spolužiačky frajerov a mala som ho teda aj ja. Bol to samozrejme chlapec z našej dediny: milý, zlatý, nič netušiaci a zaľúbený. Tiež som ho mala rada, ale tak nejako inak. Asi ako keď si dáte nealko pivo, lebo ste šofér a šoféri predsa nepijú. Pijete síce pivo, ale viete, že to nie je to pravé, ale hold šoférujete, tak musíte. Takto presne to bolo aj u mňa s frajermi. Hovorila som si, tak asi toto je tá láska, sedí to do toho, čo hovoria baby, mám frajera a je to super. Ale prečo to nie je také vzrúšo, ako keď ma na dve sekundy objíme spolužiačka na telesnej, keď dáme na volejbale dobrý bod? A potom som si spomenula, ako som chcela vždy zachraňovať planétu. Predstavovala som si, že ja som ten Superman, ktorého všetci milujú a so slovami vďačnosti sa mu vrhajú do náručia… A v tom cvak! Však muži sa so slovami vďaky nevrhajú superhrdinom do náručia, superhrdinovia sú väčšinou len muži a vždy sú okolo nich krásne ženy. Cvak! Ahá, tak ja to mám asi nejako inak… Nečakám na princa na bielom koni, ja chcem na čiernej kobyle zachrániť princeznú z veže a prebudiť ju bozkom. 

Po čase prišiel samozrejme dramatický rozchod, o ktorom všetci vedeli, lebo ak ste z malej dediny, všetci vedia o vás viac, ako vy sama o sebe. Potom nasledoval ďalší frajer, ktorý mi akurát pomohol k tomu, aby som konečne prijala aj sama pred sebou fakt, že som iná. Verte mi, ja mám veľmi rada mužov,  ich zmýšľanie a som rada v ich spoločnosti, ale ženy jednoducho milujem. 

Rande so ženou

Úplne sa mi vyjasnilo až na vysokej škole keď som si cez (v tom čase) najpopulárnejšiu slovenskú sociálnu sieť prvýkrát dohodla rande so ženou. Mala som chuť ju vziať do inej galaxie, lebo som mala pocit, že kamkoľvek pôjdeme (pri mojom šťastí) sa to nejako prevalí a všetci sa to dozvedia. Stretli sme sa, pokecali a cvak! Je to tam, toto je to, čo chcem! Skoro tri roky som prísne tajne randíčkovala s náhodnými ženami. S niektorými opakovane, s inými raz a stačilo. Vždy to bolo v úplne inom kraji alebo vo väčšom meste. A vždy to isté dookola, vymýšľať si výhovorky pred každým, koho som poznala, kam idem, prečo tam idem a čo tam budem robiť. Strávite päť hodín vo vlaku, prídete na miesto určenia a hneď viete, že to nebude to pravé, tak teda aspoň chvíľku pokecáte a nasadnete na najbližší vlak naspäť. Alebo opačne, keď to bolo až príliš skvelé, hľadanie výhovorky prečo zostávate do ďalšieho dňa. Nebolo vždy jednoduché nájsť ju, našťastie som bývala na internáte, takže doma nič netušili a v škole som povedala, že idem za nejakým chlapom alebo niekam len tak na výlet. 

Väčšina ľudí si asi hľadá partnerov čo najbližšie k miestu, v ktorom žije. Stretnú sa, chodia na rande, vodia sa ruka v ruke a všetci sa tešia, že sa títo naši mladí krásne našli. Choďte na rande s cudzou ženou niekde, kde vás všetci poznajú. Ako ju predstavíte? Čo poviete, že kto to je? Otvorene randiť vie byť celkom komplikované, ako mi potvrdila aj príhoda z jedného letného rande v Nitre. Za ženou, s ktorou sme sa práve spoznali, prišiel akýsi pár a rozprávali sa o tom, ako učí ich deti a sú s ňou maximálne spokojní. Bolo to veľmi zaujímavé, nakoľko mne tvrdila, že robí čašníčku. Asi sú povolania vhodné a nevhodné pre inakších. Ale potom sme sa obe zhodli, že je to pochopiteľné a robí to väčšina našej menšiny. Proste sa takto vzájomne skrývame, aby náhodou nikto nezistil pravdu. Ale pravda je, že nás nájdete vo všetkých kútoch Slovenska – Bratislava, Košice, Banská Bystrica, Námestovo, Liptovský Mikuláš, Trnava, Nitra, Prešov, Ružomberok, Lučenec, Žilina a mnohé iné mestá a obce, osady a lazy. Čím väčšie mesto, tým väčšia anonymita a menší strach. 

Nič mi nie je

Niektoré veci hovoríte svojim blízkym ako prvým: Jéj, zmaturovala som, jéj, budeme sa brať, jéj, čakáme bábätko… Ale povedať im niečo, na čo netušíte, ako zareagujú, je tá najťažšia vec na svete. Po výške som zbalila kufre a rozhodla sa cestovať, zarábať a tešila som sa na slobodu, ktorú človek má len tam, kde ho nikto nepozná. Vyrazili sme s kamoškou smer letné destinácie. Mali sme rôzne predsavzatia a očakávania, ja navyše ešte aj záväzok povedať jej pravdu ako prvej z okruhu mojich priateľov a rodiny. V jeden krásny teplý večer som nám každej kúpila fľašu vína a s úplne vážnou tvárou začala hovoriť o stvorení sveta, ľudskej podstate, mužoch, civilizačných chorobách. Víno som pila ako vodu a čakala som, kedy konečne začne hovoriť za mňa. Keď to neprichádzalo, kamoška začala hádať, čo jej asi chcem povedať. Jej prvá otázka, súdiac podľa môjho výrazu v tvári bola, či som smrteľne chorá. „Máš nejakú inú vážnu chorobu? Si tehotná? Máš psychické problémy?“  Na všetko som odpovedala nie, nie a nie. „Som na ženy,“ vypadlo zo mňa nakoniec . Ona sa začala strašne smiať a povedala, že jej fakt odľahlo, že mi nič nie je. Čumím na ňu, že ako to myslí a ona, že však a čo ti je? Si zdravá, si spokojná, nemáš psychické problémy a už si aj odvážna. No reakcia nad očakávania! Smiali sme sa obe a dodnes a navždy jej budem vďačná práve za tú vetu: Som rada, že ti nič nie je. 

Jasné ako facka: Je mi niečo fyzicky? Nie. Je mi niečo psychicky? Nie. Som hrozba pre spoločnosť? Nie. Mali by deťom zakázať približovať sa ku mne? Nie. Môžem nakaziť ostatných? Nie. Okrádam niekoho? Nie. Tak potom prečo by malo byť zlé byť lesbou?

S farbami von

Pár rokov som žila na striedačku v zahraničí a na Slovensku, absolvovala som niekoľko coming outov a postupne som sa priznávala skoro všetkým mojim priateľom. Väčšinu to naozaj prekvapilo, niektorí to tušili a niektorí mi navrhli trojku. Reakcie boli naozaj rôzne, ale v podstate skoro všetky pozitívne.

U žien vždy tá istá reakcia – „A ja som sa ti niekedy páčila? Myslíš, že mám dobré kozy, že sa páčia mužom? Aké to je bozkávať sa so ženou? Aký typ sa ti páči? Som tvoj typ?” U mužov tiež vždy podobná reakcia – „Ale moja frajerka sa ti nepáči, že? Môžem byť pokojný? Tak to sme na rovnakej lodi, to si musíme vymeniť skúsenosti a techniky. To je hrozné, keď majú ženy tie svoje nálady, že? A to keď máte dve naraz krámy, tak to musí byť dosť blbé, čo?”  

Potom prichádzajú na rad samozrejme bežné klasiky. „Ktorá z vás je vo vzťahu chlap? Ty si asi žena keď vyzeráš žensky, tak si hľadáš krátkovlasú, aby ste to mali vyrovnané?” Tých otázok a konštatovaní je naozaj neskutočne veľa. Som lesba a páčia sa mi ženy, ktoré sa vedia krásne obliecť, byť femme fatale a vyžarujú zo seba ženskosť na všetky strany. Ak by som pri sebe chcela niekoho, kto má byť ako chlap, tak by som mala chlapa.

Priznanie v rodine

A nakoniec prišlo veľké priznanie u nás doma. Jeden člen našej rodiny je tiež gay. Jeho coming out prišiel ako prvý a v mnohom mi pomohol. Kým sa celá rodina zaoberala pochopením a prijatím jeho identity, na pátranie po tom, či predstieram existenciu heterosexuálnych vzťahov v mojom živote, neostal veľmi čas. A keď neskôr prišlo moje vlastné priznanie, prišla som už, takpovediac, „na hotové“. 

Medzitým však uplynulo pár rokov, nekonečne veľa otázok, podrývaní aj blbých vtipov práve z kruhu najbližších. (Veď nie si blbá, ani škaredá, prečo nemáš chlapa? Kedy nejakého privedieš? To ste vy, moderné emancipované ženy bez chlapov, to nie je normálne, na čo čakáš? Roky ubiehajú...) Čo narobíte, keď ich máte radi? Na jednej strane by ste im to najradšej stokrát vykričali do tváre a na strane druhej nemôžete /nechcete, lebo sa bojíte. 

Nakoniec som sa však báť prestala. Nechcelo sa mi donekonečna predstierať, že je všetko v poriadku, ak som náhodou mala zlomené srdce. Keď som bola šťastne zamilovaná, tiež ma nebavilo predstierať, že je to muž, vymýšľať si fiktívne meno a charakter. 

Pred dvoma rokmi som sa opäť vrátila na pár dní zo zahraničia domov a povedala som si, že teraz alebo nikdy. Bolo to veľmi vtipné a úlohu v tom opäť zohral aj alkohol, lebo triezva by som to asi nedala. Takže som zas začala stvorením sveta, chlapmi, vzťahmi a všetkým, čo mi napadlo, až som to zo seba dostala! „Milá rodina, som lesba a inak to nebude.“ A viete čo – strašne mi odľahlo. Neskutočne obrovský kameň padol zo srdca asi nielen mne, ale všetkým prítomným. Konečne sa môžeme rozprávať normálne a otvorene. Keď som smutná, vedia prečo, ak som šťastná, vedia prečo a nemusím sa na nič hrať, nič si vymýšľať, ani sa pretvarovať. 

Sama sebou

Viem, že veľmi veľa ľudí nemá také šťastie na chápajúcu rodinu alebo priateľov. Je to veľmi ťažké, v niektorých prípadoch dramatické a nekončí sa to vždy pozitívne. Ale verte mi alebo nie, byť po rokoch sama sebou pred všetkými je neskutočne oslobodzujúce. Stále to však nehovorím každému koho (s)poznám, prečo aj? Heterosexuáli tiež nezačínajú každú konverzáciu tým, akú majú sexuálnu orientáciu. 

O pár mesiacov sa sťahujem domov, na Slovensko. Lebo som si konečne priznala sama pred sebou a pred všetkými, na ktorých mi záleží, kto som. Vždy som predtým utekala najďalej ako to bolo možné, ale ono to vlastne bolo stále so mnou. Neutekala som pred nepochopením okolia, ale sama pred sebou. Teraz už viem, že to bola blbosť a chcem sa vrátiť domov, tam kde mám rodinu, kamarátov, zázemie a teraz už aj pochopenie. A samozrejme aj preto, že slovenské ženy sú podľa mňa naozaj najkrajšie na svete a tam niekde medzi nimi bude určite tá pravá. 

Lesba je tiež len človek

Môj coming out pomohol veľa ľuďom v mojom okolí zmeniť názor, pozrieť sa na veci inak a prestať hejtovať. Viete prečo? Lebo vedia, že som úplne normálna ženská, ktorá si o chvíľu nalakuje nechty, vysuší vlasy a pôjde do práce a po ceste bude nadávať, prečo si lakovala nechty ráno, keď si ich všetky otlačí pri naťahovaní siloniek. Lebo ma poznajú a zistili, že homosexuáli sú úplne bežní ľudia. Sme vaše sestry, bratia, kamaráti, krstní rodičia, bratranci, sesternice, susedia, kolegovia a možno aj rodičia. 

Všetko, čo chceme, je byť zaradení medzi normálnych ľudí a v každodennom živote žiť so svojou partnerkou/partnerom úplne klasicky. Dávať na sociálne siete obrázky našej lásky, pobozkať sa v kine v piatom rade a neskrývať sa niekde v tom poslednom (i keď to má tiež svoje výhody), ísť na dovolenku do Tatier a vziať si apartmán s manželskou posteľou a nebyť terčom čudných pohľadov. Ísť do nemocnice za svojou láskou a nebáť sa, či vás tam vôbec pustia. Alebo ísť len tak na romantickú večeru vo dvojici, pri sviečke sa pozerať tej druhej do očí a držať  ju za ruku. Nie tajne pod stolom, ale verejne, nech všetci vidia, že sa ľúbime.  

*Text na žiadosť autorky výnimočne uverejňujeme pod pseudonymom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.