Silná v sebe

ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 12. novembra 2020.

Pred nejakým časom, ani neviem ako, prišla v práci na reč téma psychiatrov. Čo tí vlastne robia? A kto k nim chodí?

Počúvam, ako kolegyne debatujú. Nehovoria nič odsudzujúce, posmešné alebo hanlivé, ale aj tak to celé nesiem trochu ťažko. Celý čas mlčím. Miestami mám chuť sucho zahlásiť: „Aj môj frajer chodí k psychiatrovi!”, ale vzápätí si to rozmyslím. Bojím sa trápneho ticha a možno mám trochu strach, že sa rozplačem. Mám čerstvo za sebou náročné obdobie, keď môj partner pre svoju diagnózu niektoré dni nevládal vstať z postele. Predtým ako mu jeho psychiater predpísal silnejšiu dávku liekov.

Potom ako sa konečne zmení téma a kolegyne odchádzajú robiť kávu, obráti sa na mňa jedna z nich a hovorí: „Ja neviem, čo z toho robia taký deal. Veď veľa ľudí dnes užíva antidepresíva. A chodia k psychiatrovi, lebo ten im ich predpisuje.“ „No presne!“ vyhŕkne zo mňa a vnútri cítim akúsi úľavu.

Nečakaná hĺbka 

Posledný rok a pol by som mohla zhrnúť do tejto tézy: Aký je život s partnerom, ktorého diagnózou je depresia, sa nedá pochopiť asi tak, ako sa nedá pochopiť, aké je to mať dieťa, keď ho ešte nemáte. Tej prvej časti už celkom začínam rozumieť. Zatiaľ čo spoznávate depresiu cez blízkeho človeka a učíte sa rozlišovať a predvídať jeho stavy, spoznávate aj seba. Do hĺbky.

Depresia nie je obyčajný smútok, to už vieme. Dnes už môžem z prvej ruky potvrdiť, že partnerova diagnóza prenikne úplne a neovládateľne všetkým. Vašimi plánmi, snami a víziami budúcnosti. V dlhodobej perspektíve môže ovplyvniť aj vašu finančnú situáciu. Vo veľa prípadoch sa stáva, že život s partnerom či partnerkou so psychickou poruchou je neustála zmena. Ale nie tá, ktorú plánujete. Napríklad: Tešíte sa na spoločný večer. Plánujete večeru, prechádzku. Sedíte v reštaurácii, ale váš partner zrazu cíti úzkosť, tak rýchlo dojedáte jedlo a odchádzate. Inokedy rušíte rande úplne, pretože je pre neho nepredstaviteľné, aby vôbec prekročil prah domu.

Hovoríte si, že sú to malé obety oproti tomu, čo zažíva váš partner. Ale v skutočnosti je to tak, že aj vy máte vlastné potreby a túžite po spoločných zážitkoch, po takej úplne obyčajnej radosti. Tie náročnejšie obdobia, keď je váš vzťah často o tom, že sa prispôsobujete, jej prinášajú málo.

Precítenie nových limitov 

A potom sú momenty, keď je to celé omnoho náročnejšie ako iba zrušené rande. Idete na doraz. Niekedy v apríli tohto roku, keď veľa z nás už bojovalo s uväznením v pasci home office, so zoom fatigue a s celkovým vyčerpaním, som v práci riešila jeden veľmi náročný projekt. Pracovala som už dva týždne s vypätím síl, na pokraji toho, čo som ešte považovala za možné. Bolo to deň pred odovzdaním projektu, keď sa môjmu priateľovi zhoršil stav. Mám v živej pamäti, ako sedím na posteli a držím ho za ruku. Cítim, že ma potrebuje. Súčasne cítim, že už nemám ani štipku energie nazvyš. Musím sa vrátiť k počítaču a ponoriť sa do čísiel s absolútnym sústredením. Ťažko znášam jeho zúfalý pohľad. Počujem sa, ako hovorím: „Ja už nevládzem, prepáč.“

Predstavím si, že nie sme len dvaja a že je s nami v tejto situácii malé dieťa. Vydesí ma to. V tejto konštelácii absolútne nemožné. Viem, aké náročné pre oboch partnerov je, keď do vzťahu príde dieťa. Aspoň v prvých rokoch vás to pohltí úplne celých. Vyžaduje si maximálnu pozornosť, zložité logistické operácie, veľa energie. Málo spánku. Mať na starosti dieťa a súčasne partnera v hlbokej depresii je pre mňa nezlučiteľné. To by bolo na štranek, počujem v mysli moju mamu.

A to je práve moja súčasná téma. Som vo veku, keď už začínam nad dieťaťom vážne uvažovať. Vlastne sa blížim k hranici, keď to už pre moje telo môže byť  biologicky náročné alebo nemožné. Keď sedím na posteli a držím priateľa za ruku, je to však to posledné, čo si viem aktuálne predstaviť. Nielen pre mňa, ale aj pre neho je to absolútne sci-fi. V tomto momente je to neriešiteľná situácia, slepá ulička. Neverila som, že také existujú. Len donedávna som si myslela, že všetko sa dá nejako vyriešiť. Radikálne riešenie tejto situácie, a teda rozísť sa s partnerom a nájsť si iného, pre mňa v tejto chvíli nepripadá do úvahy. Chcem byť s tým, s kým som, pretože „napriek všetkému” máme šťastný vzťah. Uvedomujem si, aké dôležité je, že som pevná sama v sebe, že moja psychika je v poriadku. Je tiež dôležité vedieť, že partner má záujem svoj problém riešiť, dlhodobo navštevuje psychoterapiu. O jeho stave sa rozprávame často a do hĺbky. Je ku mne otvorený, chce zdieľať. Zároveň vieme, že to je niečo, čo z jeho života nikdy úplne nezmizne.

Viem, že ma drží nad vodou moja životná energia. Starám sa o jej zdroj, robím si radosť malými vecami, venujem si čas sama so sebou. Mám blízke kamarátky, s ktorými môžem svoje témy a obavy rozoberať. Ale občas to na mňa príde: strach z budúcnosti bez akýchkoľvek indícií. Poviem si, že počkám. Snáď sa to zlepší. Vlastne je to na dobrej ceste. Ale čo ak nie? Tých hlasov vo mne je viac, ako by som chcela.

Jediné, čo mám, je čas. Vlastne… Mám ho aj nemám. Nikdy som sa príliš nezaťažovala predstavami o budúcnosti, išla som v súznení s tým, čo mi život prinášal. V posledných rokoch však začínam čas a budúcnosť vnímať inak, už to nie je nekonečný horizont. Moja mama je vo vysokom veku. Veľmi túžim po tom, aby poznala moje dieťa. Aby si ju moje dieťa stihlo zapamätať. Koľko času naozaj mám, netuším.

Porozumieť sama sebe

Psychologičku som primárne vyhľadala z iných dôvodov – aby som lepšie porozumela svojmu komplikovanému vzťahu s mamou, aby som vypustila na vzduch detské traumy a aby som si urobila jasno sama v sebe. V posledných mesiacoch však bol hlavnou témou priateľov duševný stav. Alebo skôr to, ako ho zvládať. Jedna vec mi napadá pomerne často: Neviem, ako by som takéto situácie zvládla pred desiatimi rokmi, a neviem, ako by som sa v tom celom nestratila bez pomoci psychoterapeutky.

To ona mi objasňuje, čo si asi zažíva môj depresívny partner, ale predovšetkým ma sprevádza tým, čo paralelne prežívam ja sama. Existovať bez týchto rozhovorov je pre mňa už nepredstaviteľné.

„Minule som sa pristihla, že cítim sebaľútosť,“ hovorím počas jedného sedenia. „Ľutovala som sa, lebo som kvôli priateľovi musela zmeniť plány a nemohla som sa venovať svojim veciam. Potreboval moju prítomnosť v byte, aby sa úplne nezbláznil. Bola som frustrovaná. A v hlave mi potom išli ďalšie veci: čo je to za vzťah, keď si nemôžem plánovať ani najbližšiu budúcnosť. Keď v poslednom čase takmer nemáme sex pre vedľajšie účinky jeho antidepresív. Bolo mi ľúto samej seba. A potom som sa cítila zle.“

Psychologička mi vzápätí vysvetľuje, že sebaľútosť je veľmi prirodzenou reakciou ľudí, ktorí žijú v partnerstve či len v jednej domácnosti s depresívnou osobou. „Je úplne v poriadku, že ste sa poľutovali. Dokonca je to zdravé,” hovorí mi. „Je to istá forma psychohygieny. Prirodzená reakciu organizmu, ktorý sa bráni psychickej záťaži. Musíte si nejako uľaviť.“

„Možno, keby sme mali dieťa, tak by ho to prinútilo vstať z postele, možno by ho to motivovalo,“ hovorím jej inokedy. Chcem si predstaviť, že tam predsa musí byť nejaká nádej.

Na psychoterapii je súčasne dobré a aj ťažké to, že sa dozviete pravdu. „Sklamem vás, ale také niečo nemôžete očakávať,“ hovorí terapeutka. „Je to chémia v mozgu. Nie je sa tam jednoducho o čo „oprieť”. Keď máte hlboko depresívny stav, môžete pred sebou vidieť zlatú tehlu a nepohne to s vami.“

Letušky majú pravdu

Myslím, že to najťažšie na tejto situácii, je vedieť lavírovať medzi tým, čo je a čo nie je vhodné ako vaša reakcia na partnerov stav. Často sa mi stáva, že sa bojím prejaviť svoje emócie – únavu, obavy – preto, aby sa môj partner necítil ešte horšie. Stále sa v tom učím chodiť. Aká je správna mierka, ako to dávkovať? Čo všetko mu môžem povedať? Úprimnosť vo vzťahu je pre mňa na prvom mieste, ale ako byť „tak akurát” úprimná k depresívnemu partnerovi? Nechcem sa tváriť, že je všetko OK, ale bojím sa dať najavo, že ma partnerov stav niekedy zaťažuje, že som z toho unavená. Čo robiť?

Pred pár mesiacmi som prežívala veľmi silný PMS. Taký ten stav, že ste v úplnej „hormonálnej hmle”. Mala som však pocit, že moja úzkosť a zlá nálada je menej relevantná ako to, čo vtedy zažíval môj partner, ktorý sa už dva týždne v stave hlbokej depresie takmer nepohol z gauča. Môj pretlak bol však silný, a tak som sa zavrela do kúpeľne, aby som si poplakala v súkromí a nepridávala k už aj tak ťaživej atmosfére. Neskôr som sa mu priznala. „Potajme som revala som v kúpeľni,” hovorím mu. „Počul som ťa,” odpovedá mi. Rozprávame sa o situácii, ktorá vznikla, a je dobré cítiť, že ma chápe.

Poznáte ten moment, keď letuška pred vzlietnutím demonštruje kroky, ktoré máte podniknúť v stave ohrozenia. Kyslíkovú masku najskôr nasadíte sebe, až potom svojmu dieťaťu alebo komukoľvek inému, kto potrebuje pomoc. Pamätám sa, ako ma to kedysi vyrušovalo. Nemali by sme sa najskôr postarať o dieťa? O toho druhého? Teraz mi to už dáva zmysel. Dnes viem, že najskôr musím pomôcť sebe. Len vtedy budem dostatočne silná na to, aby som mohla pomáhať iným. 

Stretávam sa po dlhšom čase s kamarátkou a jej priateľom. Pijeme kávu a ja z nich cítim určitú ľahkosť. Po ceste domov mi v hlave idú myšlienky. Trochu závidím. Čo vlastne? Takú tú „normálnosť”, predvídateľnosť v spolužití. Neprítomnosť tej vrstvy, ktorá pri depresii takmer všetko rozostruje. Túto malú závisť si už nevyčítam. Je to len forma psychohygieny – myslím na to, čo by mi asi povedala psychologička.

Tento text v mojich vnútorných monológoch vznikal dosť dlho, až napokon dostal túto formu. Rozhodla som sa publikovať ho anonymne, keďže ide o intímne detaily z môjho a partnerovho života. Viem však, aké dôležité je tieto moje myšlienky a pocity zdieľať. Verím, že to bude mať význam nielen pre niekoho, kto sa ocitol v situácii podobnej tej mojej, ale aj pre ľudí, ktorí podobnú skúsenosť nemajú  v rámci širšej diskusie o duševnom zdraví.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

3 myšlienky na “Silná v sebe

  1. Dakujem za článok, za odvahu a úprimnosť zdielať neľahké stavy mysle i čriepkov života.
    Rada by som autorku tohto članku povzbudila. Mám partnera, ktorý žije s chronickým únavovým syndrómom už 5-ty rok. Veľa zo spomenutých symptómov z článku je ako cez kopirák plus veľa iných.
    Ochorel keď som bola celým svojim vnútrom nastavená na to mat dieta. Proste také to teraz alebo nikdy, len žena vie pochopiť. Musela som počkať. Vybrala som si jeho, z lásky, lebo s ním chcem zdieľat svoj život. Nevedeli sme kedy bude z najhoršieho vonku, ani čo nás čaká. Toto je najhorsie podla mna, ta neistota vo všetkom. Tvárou v tvár všetkých strachom, temným zakutiam duše, nesplneným predstavám a snom, inému tepmu života ale zároveň tvárou v tvár aj svojej sile, energii, dôvere, láske, neoblomnosti, prítomnosti…
    Ďieťa prišlo, teraz už dve. Spoločné chvíle su krásne aj ťažké zároveň.
    Život si nájde cestu.
    Aj keď je možno iná ako sme si plánovali.
    Veľa síl a dôvery v seba samú.
    Jana

  2. K tomuto môžem dodať iba – klobúk dolu. Po prečítaní na mňa padla ťažoba z minulosti, keď som niečo podobné zažívala. Človek sa viní aj za toho, ktorý prežíva depresiu, nevie mu pomôcť až napokon hrozí, že sa viní aj zato, že nahlas otvoril konzervu. Je tam vysoká hrozba, že to pohltí aj toho, čo si myslí, že je oporný pilier. Nie každý musí byť oporný pilier, nie každý na to ma psychické predispozície, aby bol neustále dobre naladený. Ja na to nemám, som v tomto slaboch. Priznávam. Niekto by ma označil za sebca, ale ja to tak necítim. Každý by mal vedieť, keď už je toho “too much” a seknúť, kým to nesekne jeho. Nie každý vzťah takéto niečo prežije…

  3. Vďaka za článok. U nás je to opačne, ja som človek s depresiou, partner je ok. A v poslednej dobe mám starosti ako to vplýva naňho keď som ja ,,out,, momentálne. Okrem depresie bojujem s výčitkami, že má so mnou tieto ťažkosti. Bolo fajn si prečítať niečo z toho druhého brehu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *