Do zimy

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 10. decembra 2020.

Rada by som teraz sedela vo vyhriatom autobuse, za oknom šero, tma. Autobus cestou zastaví, pár ľudí nastúpi, na bundách a kabátoch donesú dnu chlad čakania, pozriem sa, koľko je hodín, ešte si pustím hudbu. A potom vystúpim v nejakom malom meste a zamierim k starému sídlisku, vojdem do jednej z bytoviek, zazvoním, tak už som tu. Vnútri sa potom pije čaj a jedia zákusky so šľahačkou z cukrárne z vedľajšieho vchodu, rozpráva sa, a vaši ako?, požičiam si knihu, zaželám dobrú noc. 

Nechcem ísť za niekým konkrétnym, páči sa mi len vidina, že by som chvíľu bola sama a rozhodla by som o tom, kedy prídem a kedy odídem, že vôbec niekam pôjdem, hoci len na návštevu. Nežiada sa mi cestovať, iba mať niekam namierené. Toto si teraz predstavujem, takto na tom som.

Keď tento rok prišla jeseň, zaskočilo ma, ako je všetko zrazu menšie a bližšie. Opadali listy stromov v lese, z kuchynského okna vidno svetlá áut schádzajúcich do dediny. Sýkorky ešte neobjavili slnečnicu, miesto nich pozorujem mačky nehybne striehnuce na myši a ich úteky, keď ich za plotom zacíti pes. Dieťa sa chce hrať s plastelínou, prezerať si knihu o psoch a rodinné fotky. Mám tridsaťtri rokov. Chcela som (si) k tomu napísať nejaký text, nedokončila som ho, ale bola v ňom napríklad táto veta: Zlepšujem sa v kreslení kladiva a gitary. A ešte: Pevná látka môjho sveta sa zodrala na tenkú, priesvitnú tkaninu; mimo svojho mláďaťa takmer nie som.

Som vyčerpaná. Rátam: koľko mesiacov som sa nevyspala. Kedy naposledy som ktoré jedlo varila. Akú veľkosť topánok dieťa potrebuje. Príjem 370 eur a mesačné výdavky. Ako dlho som doma. Už sa môžem sťažovať?

Mám však vôbec nárok hovoriť o dlhodobej záťaži? Čo ak je to jednoducho tak, že objektívne zlyhávam, nič nevydržím a bolo by to tak za akýchkoľvek okolností? Ako to mám zistiť, kto o tom rozhodne?
Mám sa zle? Mám sa dobre? V porovnaní s kým? 

Hovorím si, že ľudia zažili a prežili vojnu. Komunizmus. Hlad, choroby, bolesť, chudobu, smrť blízkych. Boli utláčaní, museli opustiť svoj domov. A nestratili súcit a empatiu, nestali sa z nich fňukajúce sebecké bytosti, napriek všetkému sa stále zaujímali a starali o druhých.    
Hovorím si, že od iných sú závislé životy mnohých ďalších ľudí; odo mňa len jeden. A aj to mi je priveľa.
Hovorím si, že je to len materská+korona, sú to stále iba mesiace, nie roky a už vôbec nie celý život, a nič zásadné mi nechýba. Mala by som byť vďačná, menej nespokojná. No nie som.

Priestor. Čas. Samota. Napĺňajúca činnosť. Knihy. Viem, čo mi chýba. Viem aj to, čo mi bráni v napĺňaní vlastných potrieb. Teraz to však ešte nemožno zmeniť. Tak čo sa dá robiť? Pomohol by humor. Dieťa sa smeje, keď sa mu skrývam a naháňam ho. Humor nepomohol.

Došlo mi to, keď som čítala knihu Svátosti – som bez tradície, bez dedičstva; vzdala som sa ich. Vnímam ich len ako súčasť celoživotných nánosov zažitých vzorov, bezmyšlienkovitých zvykov, automatických reakcií. Prázdne. Aj teraz – rozhodujem sa, či chcem dieťa klamať Mikulášom a Vianocami. A tak neoslavujem, nezastavujem sa, zo všetkého som si spravila úlohu, ktorú je treba urobiť, nič iné nevidím, nič iné nie je, na jednej strane samé povinnosti a požiadavky a nástojčivosť, na druhej moja zanovitosť, potreba robiť všetko po svojom. Tu kdesi pramení všetka tá únava a osamelosť. Je treba to zmeniť, vymyslieť si, prispôsobiť, mať nejaké spoločné rituály, takto bezducho sa (mi) žiť nedá.

A tak teda nový pohľad: tma. Tento rok mi asi prvýkrát neprekáža, aké sú dni krátke. Prijala som ich rytmus, je chladno, vonku stačí byť krátko, tma má svoj význam, svoje miesto. Možno je to len môj konštrukt, ktorým si obhajujem odchod z mesta, no mám pocit, že tam sú potrebné dlhé, produktívne dni po celý rok a tma bolí a ničí; na vidieku je ľahšie prispôsobiť seba a svoju činnosť prírode, chodu sveta. Je tma, zima, sme v nore.

Treba pracovať s tým, čo je.

Viem, že bude inak, lepšie. Aj že ma zima pravdepodobne ako vždy zoderie, že sa bude zdať nekonečná a budem kňučať, že to nevydržím, ale nakoniec sa dočkám jari a zahojím sa. Že sa vyspím. Že dieťa sa odo mňa začne odpútavať. Že všetko má svoj čas a ja mám svoju netrpezlivosť. Najhoršie je, že to treba hrýzť deň za dňom a ubúda z toho takmer nebadane. Ale ubúda. Ideme – do zimy, do jari, niekam máme namierené.

Vyberám sviečky z hnijúcich tekvíc. Do hrnca k jablkám sypem klinček a škoricu. Dieťa hovorí slovo ľad. Vedela som, že v tom nedokončenom texte o Kristových rokoch chcem písať o zmierení (sa so sebou a so svetom), ale nedarilo sa mi opísať to. Stále to neviem – nie je to absolútne, podchvíľou s tým ešte bojujem, možno aj vždy budem. Ale je to prítomné a – keď to pripustím – podivne uspokojujúce.

editovala MIRKA URBANOVÁ

Jedna myšlienka na “Do zimy

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *