Jednej opatrovateľky príhody a skúsenosti

napísala VERONIKA HUDECOVÁ
ilustrovala HAN

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. decembra 2017.

Po absolvovaní VŠMU som si povedala, že divadlo sem, divadlo tam, ja chcem robiť čosi, čo mi dáva väčší zmysel. Čosi, kde budem môcť niekoho nakŕmiť, podať vody, utíšiť a kde by nechýbal adrenalín.

Písal sa myslím rok 2011 a ja som si to nasmerovala do nocľahárne, ktorú prevádzkuje jedna nezisková organizácia. Prešla som až na koniec dlhočiznej cesty, skoro ma odfúklo. V bráne ma čakal môj kamarát, ktorý sa tam onehdá zamestnal. Priniesla som v ruksaku pár vecí, topánok a svetrov, obišli sme nocľaháreň – a odvtedy už som tam ostala. S dlhými pauzami pár rokov.

Najprv som chodila ako dobrovoľníčka, neskôr som pracovala na dohodu. Šlo o tzv. večerné služby, lebo som mala ešte druhú prácu. Povedzme si pravdu, keby som robila len v neziskovke, v tom čase by som asi umrela od hladu. Alebo – neumrela, pretože tam pracovali ľudia, ktorí veľmi skromne a na hrane, ale vyžili. V každom prípade, mávala som len večerné služby, to znamená niekoľkokrát do týždňa tri hodiny od siedmej do desiatej večer. Vtedy sa brána otvárala a dnu sa vovalili ľudia, ktorí nemajú domov, klienti a klientky najrôznejšieho veku, výzoru a v rôznom stave. Niektorí po užití návykových látok, iní bez, muži, ženy. Mužov viac. Žien asi 20 percent. Na niektorých nebolo vôbec vidno, že nemajú domov, na druhých sa ulica už stihla podpísať nezmazateľne.
A potom to už šlo prudko z kopca a zas do kopca, vždy sme boli kdesi „dva metry od maléru“, ako spieva Jarek Nohavica. Raz nebolo dosť masla na raňajky, inokedy sa ktosi pobil s niekým iným, potom zas viacerí, o mesiac neskôr jedna žena potratila, ale ráno si vypýtala len vložku a šla preč. Potom sme mali málo postelí a ešte inokedy sme s kolegami stáli nad mužom v epileptickom záchvate a čakali na sanitku. Kolegyňa stála na registračke a registrovala, aby vonku ďalším ľuďom nebolo zima. A raz na jar sa zjavil Š., mladý klient, ako ho Pán Boh stvoril. Ktosi mu ukradol šaty. Vraj. On sám bol ako Ondráš Machuľa z Kukučínovho románu Neprebudený. Ťažko povedať, či sme sa mali smiať, či plakať. Našťastie nebola až taká zima.

Takto pokope to vždy znie surrealisticky. A mohla by som pokračovať donekonečna. Čo klienti rozprávali v ošetrovni. Chodievali tam po jednom a mohli sa vyvravieť. Čo trápilo klientky – tehotenstvá na ulici, potraty. Rozchody. Ich deti, ktoré sú v detských domovoch. Striekačky zlomené priamo v ruke. (Čo ja s tým???)

Adrenalín nám ale obvykle odbúral tieto myšlienky. Len sme všetkým dali jesť, poslali ich spať, zakúrili v ohrievačoch, pripravili raňajky, chodili fajčiť. Umyli ešusy po večeri, rozdali pár vecí zo šatníka, ako-tak ošetrili rany. V skutočnosti sa ale podobné incidenty diali skôr občasne. Ostávala donekonečna sa opakujúca práca, v ktorej musíte neustále robiť to isté a nezblázniť sa. Neustály hluk vo veľkej hale. Neustále hľadanie ľudí, ktorí by upratovali rajóny. Neustála snaha rozdeliť rajóny tak, aby ich nerobili stále tí istí. Predstava 200 ešusov po večeri, ktoré umývate ručne v studenej vode (teraz už to tak nie je, ale v mojich začiatkoch to tak bolo). Neustále hádky, kto bude mať ešus s rúčkou a kto bez rúčky, lebo inak to páli a ťažko sa to nosí. Prekvapenia, keď sa zrazu zjaví klient, o ktorom všetci tvrdili, že už zomrel, a povie že „žijem, to je jedna vec, a druhá, kde je vrece s mojimi vecami?“, a vy ho musíte hľadať. (Netušíte, kde v riti je.) Neustále vysvetľovanie pravidiel, prečo sa napríklad teraz nedá ísť do šatníka (je zavretý) alebo na ošetrovňu (práve v tejto chvíli tam nemá kto byť). Je náročné musieť odporovať ľuďom, ktorí si u vás musia vydobyť svoje základné potreby a navyše ste po celom dni prvým človekom, ktorý ich nevyháňa ani ich neprehliada, ani sa ich nebojí a v podstate ich má rád. Pri predstave prebdenej noci vo veľkom studenom priestore mám doteraz zimomriavky, hlavne keď si spomeniem na zimu.

Tento typ práce v sebe nesie ešte jednu zvláštnosť. Kolegyne a kolegov.
Proste – keď stojíte spolu nad niečím epilepsiou sa zmietajúcim telom, a pritom musíte vydať večeru a ešte dať pozor, aby záchranári jednali s klientom a s vami ako s ľuďmi, tak to vás k*rva spojí inak ako plánovanie najsamlepšieho projektu sediac v teple kancelárie. A jakživ, kým vám hlavu Alzheimer nezožerie, na to nezabudnete. Premýšľam, že aj toto bola asi moja motivácia. Dosť sebecká, ale bola.

Krízové situácie, rýchle rozhodnutia. Adrenalín. Kdeže je tam aký altruizmus.

Toto trvalo (aspoň u mňa) nejaký čas. Potom som začala byť zničená. Hanbila som sa, lebo moji spolukunčafti vydržali oveľa viac. Ale ospravedlňovala som si to tým, že mám jednoducho viac prác a k tomu ešte chodím do školy, kde som začínala ako doktorandka. Teraz si myslím, že je to jedno. Aj v tom je dospelosť, asi. Priznať, že môžem len potiaľto. Že už mi je zle pred každou službou pri pomyslení na to, koľko ľudí bude mať na mňa naraz aspoň tucet rôznych požiadaviek. A že tam musím byť celú noc. Vtedy som totiž začala robiť aj nočné. A to už je ako stáť na šikmej ploche, ktorá sa nebadane stále viac nakláňa.
Dala som výpoveď a sem-tam som sa motkala okolo ako dobrovoľníčka. Akosi je pre mňa jednoduchšie robiť niečo, keď nemusím, ako keď musím. Moje hrôzyplné pocity z toho, že treba večer ísť do práce, zmizli. To je benefit dobrovoľnosti.

Kde sú chorí ľudia bez domova?
Po jednom či dvoch rokoch mi ale tento typ práce začal chýbať. Aj klienti a klientky. Aj kolektív. Nechcela som sa vracať do nocľahárne a tak som zakotvila v útulku, v ktorom sa doliečujú chorí ľudia bez domova. Funguje to tak, že napríklad po náročnej operácii nemajú kam ísť a nemôžu fungovať sólo. Vtedy prídu práve sem (ak je voľné miesto, čo často nie je.) Alebo aj priamo z ulice, ak sú v zlom zdravotnom stave. Pracujú tu opatrovatelia a opatrovateľky (to som bola aj ja), sociálni pracovníci a pracovníčky, sestra B. robí ošetrovateľku a je to náš strážny anjel, na potrebné miesta nás rozváža náš šofér, no a korunu tomu nasadzuje náš šéfino a jeho zástupca.

Na rozdiel od nocľahárne útulok nie je nízkoprahové zariadenie. To znamená okrem iného aj to, že vstup pod vplyvom omamných látok je zakázaný. Je to tak preto, že klienti a klientky na tomto mieste určitý čas bývajú. Veľa z nich sa snaží abstinovať a my sa zas snažíme vytvoriť im bezpečné prostredie, čo omamné látky značne sťažujú.

Tak som tam teda nastúpila. Prvý rok bol doslova a do písmena fantastický. Mohla som robiť opatrovateľku, práca bola oveľa kontaktnejšia ako v nocľahárni, všetci sme sa medzi sebou poznali po mene a vedela som oveľa viac do hĺbky o neduhoch i silných stránkach konkrétnych pacientov a pacientiek. Navyše – z útulku sa často neodchádzalo späť na ulicu, ale ak mal človek vôľu a silu, s pomocou sociálnych pracovníkov a pracovníčok mohol nastúpiť buď do domova sociálnych služieb, domova dôchodcov, podporovaného bývania či inej formy stabilnejšieho bývania. Niekedy (naozaj len niekedy, ale stalo sa) klienta prijala späť jeho rodina. Po rokoch videl svoje deti a už aj vnúčatá. Medzitým teda prišiel o nohu, ale aj o alkohol. A rozhodne neprišiel o zmysel pre humor.
Aha, čo som si jedného dňa zapísala:
„Sestra, dobré ráno, pozrite, už mám dve! Len tú druhú som nechal hore pri posteli, lebo na ňu zatiaľ môžem našľapovať len polhodinku denne, vraveli. Ale zas – keď ju odopnem, môžem do nej aj žobrať.“ Bavíme sa o protéze na nohu. A žobranie bol vtip.

Takých historiek bolo viac.
„Sestra, raz na tej metle odletíte, taká ste našuchorená.“ Vravel mi M., keď som raz v noci zúrivo zametala pod stolmi. Veľmi milý pán s hnedými očami, ktorého vnučka pripravila o byt. Teraz už žije v domove dôchodcov.

Takto to všetko držalo pokope asi rok. Mala som menší úväzok – dve dvanásťhodinové služby do týždňa (lebo som mala ešte stále inú prácu), nočné aj denné. Niekedy viac, keď nás bolo málo. Táto ozdravovňa je doteraz moja srdcovka. Klienti a klientky sa tam akosi tak naozaj zohriali, do špiku kostí. A ja tiež.
Mimochodom, hlasujem za viac mužov v opatrovateľských a asistenčných službách! My sme ich mali dosť, žien bola asi polovica. Ale v sociálnych službách je to veľká výnimka. Vzbudzovalo to vo mne pocit vyrovnanosti. Asi že muži, ktorí sa neboja pachov, sprchovania, výmeny plienok, posteľného prádla, eventuélne grciek pri viróze, že to sú podľa mňa skrátka správni chlapi. Asi predpokladám, že z nepohodlných situácií len tak nevycúvajú.

To som ale odbočila.
Po roku a pol som sa akosi postupne začala nalamovať. Aj fyzicky, duševne ani nehovoriac. Bola som vyčerpaná už len z toho, že musím dvanásť hodín behať horedolu (doslova, naša budova má tri poschodia), začalo ma napínať pri úkonoch ako sprchovanie, ktoré som predtým považovala za službu blížnemu. Bez irónie. Som veriaca, preto som pri tejto práci mala často pocit, že som Bohu tak blízko, ako sa len dá. Ale až keď som začínala vyhorievať, zistila som, že to, aký mám alebo nemám pocit, je úplne jedno. Sú skrátka veci, ktoré treba spraviť a hotovo.

Vyhorievanie
Najprv som sa to snažila odfiltrovať, každá práca má svoje krízy, a aj sa mi to podarilo. Neskôr sa mi stávalo, že som si na nočnej zdriemla… A po zobudení som nevedela, kde som, pretože som od únavy posledné mesiace spávala na rôznych miestach. Či som doma, v rozhlase, u babky, u rodičov, aký je deň a kam mám ísť.

Predstava dvanástich hodín, keď som bola na klientov a klientky úplne sama alebo takmer sama (často sme bývali na službách po jednom opatrovateľovi na 30 ľudí) ma privádzala do čoraz väčšieho zúfalstva. Pri predstave, že tam znovu musím ísť, som si nedokázala už ani oddýchnuť.

Bolievala ma neustále hlava (neviem, či z vyhorenia a únavy, alebo z niečoho iného), napínalo ma na vracanie (z vyhorenia a únavy). Prestávala som byť citlivá na potreby klientov a klientiek. „Toľkokrát ja už som mal takéto stavy!“ pobúchal ma po pleci jeden kolega. Tak som sa ešte raz nadýchla a ešte to trochu potiahla. Ale v tomto smere som nebola až taká hrdinka ako iní, ktorí vydržali tri roky a viac. Ale naozaj to musí byť takto? Vydrží každý z nás len pár rokov?

Á propos, presná náplň našej práce
Ráno: Odmerať tlaky. Prezliecť bielizeň, pomôcť klientom do spŕch, osprchovať tých, ktorí to sami nezvládnu (počtom to bolo ako kedy; niekedy netreba nikoho, niekedy piatich), nachystať obedné lieky, prať.
Každú hodinu otvárať bránu, dať kontrolne fúkať tým, ktorí sa vracajú z vychádzok.
Pri prijatí nového klienta mu oprať všetky veci, pretriediť ich, dať ho skrátka do poriadku, osprchovať ho, oholiť ho, upratať to po ňom, dať mu najesť a postarať sa o jeho potreby. Porozprávať sa.
Večerné lieky, inzulíny, pokúsiť sa primäť ísť na vychádzku tých, ktorí veľmi nechodia. Špeciálne dohliadnuť na ťažšie stavy, aby mali to, čo potrebujú.
Nadránom: pripraviť klientku na dialýzu (napríklad). A cez deň zas niekedy aj sadiť stromčeky v záhrade s klientmi, upratovať s nimi trávnik pred areálom. Alebo volať záchranku, keď treba. Vyumývať izby podľa zoznamu (každý deň sa čistili iné.) A do toho – množstvo nepredvídateľných situácií. Virózy. Náhle zhoršenia onkologických stavov. Abstinenčné príznaky. Epileptické záchvaty. Depresie alebo iné psychiatrické poruchy.
Večer: zmerať tlaky, vydať večeru a večerné lieky. Posledná cigaretka, zhasnúť, koniec. Odovzdať hlásenie nočnej službe.

Etika starostlivosti
Nechcem sa sťažovať, je to krásna práca. Ale chce človeka celého a rovnako ako v nocľahárni, aj tu by som z tejto jednej práce vyžila veľmi ťažko (a to som vtedy ešte nemala hypotéku na krku.) Stále sme na tom neboli najhoršie, opatrovateľky v domovoch dôchodcov často pracujú za minimálnu mzdu a nikto o nich ani len netuší. O všetkom, čo robia. Koľko majú ležiacich klientov. A o opatrovateľkách, ktoré sa v domácnosti starajú o člena rodiny, o tých sa ani neodvážim písať. K ich údelu sa neodvážim ani priblížiť. Z môjho pohľadu je toto ale neprípustný fenomén. Ako vraví koncept etiky starostlivosti: Každý sa potrebuje o niekoho starať a každý potrebuje, aby o neho bolo postarané.

U nás to ale funguje len jedným smerom, a to je jedno, koľko trpezlivosti, láskavosti a psychickej a fyzickej sily v sebe ako opatrovateľ či opatrovateľka máte. Nikto sa o vás nepostará, keď musíte celé noci na niekoho dohliadať – ten niekto nemá desať kíl, ale napríklad 95 – aby nespadol alebo nerobil hlúposti a neubližoval sebe či druhým. Môžete sa akurát tak cez deň dospať (ak sa teda nestaráte o niekoho v domácnosti – teda o člena rodiny, vtedy odpadá aj táto úľava) a ísť na ďalšiu nočnú. Alebo na dennú, kde zas kmitáte, len taký fukot. Za peniaze, ktoré zarobíte, o vás rozhodne postarané nie je a nebude.

Toto nie je o mne. Ja som mala na výber a keď už moje vyhorenie dosiahlo taký rozmer, že som dúfala, že ochoriem, len aby som už nemusela ísť na ďalšiu nočnú – a skutočne som na mesiac ochorela – mohla som dať s čistým svedomím výpoveď. V práci to všetci chápali a ja som zdrhla do tej druhej, kde si sedím pekne v teple a nikto ma neotravuje. Ale nie každý má túto možnosť. (Pojmy „otravovať“ a „liezť na nervy“ si od ich bežného použitia umocnite aspoň na dvadsiatu. Jednoducho máte sto chutí vziať nohy na plecia, utekať a zastaviť sa až na konci sveta, kde na vás nikto nebude kričať a nikto nebude mať permanentné požiadavky.)

Na druhej strane – prečo musí byť nevyhnutné utekať od opatrovateľskej práce? Nemalo by to byť tak, že v nej môžeme ostať dlhodobejšie, bez zbytočného vyhorievania a bez života na hranici chudoby?
Hovorím za všetkých opatrovateľov a opatrovateľky, za všetkých asistenčných pracovníkov a pracovníčky, od ktorých je naša spoločnosť doslova závislá. Veľa z nás ich raz bude potrebovať. Len aby sme pri tých podmienkach, ktoré tu máme, neostali prekvapení. Raz nám totiž možno povedia, že starostlivosť ako hodnotu si môžeme strčiť za klobúk, lebo o nich sa nikto nepostará, nikto ich ani nepočúva a nikto im nevenuje pozornosť. (Zato ak by nedajbože od únavy zlyhali, to by bol škandál!) Ani o ich zdravie, ktoré v práci nechávajú tým, že neustále polohujú, dvíhajú pacientov či iné bremená, ani o najdôležitejší a kvalitný oddych, ktorý je úplne nevyhnutný, ak chce človek túto prácu robiť dlhodobo.

V ideálnom prípade teda – hlasujem za maximálne tri služby do týždňa. Nie štyri alebo aj päť. Hlasujem za viac opatrovateľov a opatrovateliek na jednotlivých službách. Hlasujem za podporné sily pre opatrovateľov a opatrovateľky, ktorí a ktoré sa starajú o člena rodiny. Za vysoké – nie iba vyššie, ale vysoké – opatrovateľské príspevky. Za možnosť konzultácie stavov pacienta či pacientky. Za to, aby sa opatrovateľstvo stalo aj takým, aký som ho sčasti zažila aj ja – aby prestalo byť prehliadanou súčasťou výlučne ženskej práce. Nesúhlasím s názormi, ktoré z opatrovateľstva robia niečo, čo treba nahradiť tak, aby sme si s tým my nemuseli robiť starosti. Robme si s ním starosti a venujme mu pozornosť. Vytvorme mu podmienky. Aby sa stalo samozrejmým pre nás všetkých.

2 myšlienky na “Jednej opatrovateľky príhody a skúsenosti

  1. Ďakujem za prečítanie jedným dychom. Nedávno som sa zarazila nad článkom o burnoute, kde bolo uvedené, že najčastejšie sa vyskytuje v pomáhajúcich profesiách. Z korporátnej stoličky sa mi zdalo nepravdepodobné, že taká zmysluplná a ľudstvu prospešná profesia by mohla pôsobiť ujmu na duši tým, ktorí ju vykonávajú.
    Vďaka i Han, za potechu oka.

  2. Autorka zabudla dodať, že opatrovateľské platy sa pohybujú konkrétne do 600 Euro brutto. Ak robíte v štátnej správe, tak môžete kľudne mať tých 450 brutto (+ nejaké minimálne príplatky za nočné a sviatky.) V Bratislave. Opatrovatelia a opatrovateľky, ktorí sa doma 24 hodín starajú o člena rodiny bez nároku na oddych a poberajú opatrovateľský príspevok, tí často dostávajú okolo 200 Euro mesačne, alebo aj menej (tam sa ráta aj s dôchodkom pacienta či pacietnky.) Tento aspekt vyhoreniu veľmi napomáha.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *