napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. decembra 2017.
Takmer z každého magazínu na nás v poslednom čase vykúkajú rôzne konštelácie žien-priateliek, ktoré spolu čosi robia, zakladajú, vymýšľajú. Vyzerá to tak jednoducho, zobrať kamošku a niečo spolu začať. Pri spoluprácach, ktoré čerpajú predovšetkým z osobných tém, často rozmýšľam nad tým, ako to presne funguje. Ako sa na pracovný stôl vykladajú intímnosti, túžby a predstavy, ako sa delia, miešajú, spájajú, vyberajú a vyraďujú. Ako sa udržiava dôvera a nadšenie, dodržiavajú deadliny. Spolupráce žien ma fascinujú obzvlášť, keďže vznikajú v prostredí, ktoré nám podsúva pocit, že miesta pre úspech je málo a každá žena je našou konkurenciou. (Alebo že tieto ženské pletky vlastne ani netreba brať vážne.)
Ženy, ktoré spája priateľstvo a zároveň spoločne spracúvajú osobné témy, čosi z tohto fungovania v nasledujúcich riadkoch odhaľujú. Vybrali sme pre vás tri príbehy spoluautoriek, ktoré okrem výnimočných diel spolu vytvorili aj pevné puto. Hovoria o tom, ako sa taká spolupráca rodí, aké má úskalia i výhody, a čo im prináša. Neprekvapí, že tu nenájdete žiadny zaručený návod v duchu motivačných citátov. Snáď možno len správu o potrebe láskavosti a veľkorysosti, ktorými netreba šetriť v žiadnej situácii.
Martina Sľúková a Tereza Oľhová
Knižku Inak sa mám fajn už možno poznáte – v roku 2015 tento časozberný dialóg dvoch dievčat potešil všetky a všetkých, čo podobne riešia životné dilemy nekonečnými emailmi a správami (a listami?). Martina a Tereza v ňom čerpali práve zo svojho priateľstva aj zo svojej scenáristickej profesie. „My sme ani nezačali tvoriť, my sme si iba začali proste písať. A okrem iného sme si písali veľa o tom, čo a ako tvoria iní a ako by sme mali spolu tiež niečo tvoriť. Vtedy sme naozaj netušili, že už toto písanie je tvorenie a že to bude aj niekto čítať,“ popisuje Martina.
Knižka teda vznikla z priateľstva, ktoré sa začalo na svadbe spoločnej kamarátky, kam Martina a Tereza obe prišli bez frajerov. „To sa nám stalo osudným až tak, že sme si začali písať, lebo ja som v ten rok odišla na stáž do Bruselu. Je náhoda, že naše kamarátstvo sa stalo hlavnou témou našej knihy a potom predstavenia. Vtedy sme netušili, že sa tie maily raz budú považovať za„spoluprácu.“ Martina je predovšetkým moja blízka kamarátka,“ hovorí Tereza. Po úspechu spontánne napísanej knižky na rovnaký námet vznikla aj inscenácia v divadle L+S. Pri práci na predstavení sa autorky museli od materiálu viac odosobniť, vysvetľuje Martina: „Divadelná adaptácia knižky vznikala dlhým prežúvaním tých istých situácií, replík, otáčaním našich záznamov a spomienok z každej strany. Až sme nakoniec dospeli k názoru, že aby sme naše harmonické kamarátstvo zdramatizovali, musíme sa na tie dievčatá z knihy pozrieť z odstupu, neosobne. Už to nie sme my, sú to postavy, ktoré treba nanovo vytvoriť. A to nás nakoplo, uvoľnilo a dovolilo vymyslieť im ešte peprnejší život.“
Ako vlastne Martina a Tereza na svojich dielach pracujú? „Stretneme sa a nekonečne dlho sa rozprávame o všetkom, čo sa stalo, zatiaľ čo sme sa nevideli. A potom si povieme, že od zajtra už začneme písať. A potom takto dokolečka. Takže najviac toho urobíme aj tak osamote. Potom si to navzájom komentujeme, dotvárame, redigujeme. Ale je to perfektné mať okamžite spätnú väzbu od človeka, ktorý vám rozumie,“ vysvetľuje Martina. „Spolupráca s Martinou mi otvorila oči. Tvorba je veľmi zložitá vec a nie je len o nápadoch. Tie má každý. Ale každý ich inak rozvíja a filtruje. Všetky moje doterajšie čisto profesionálne spolupráce zlyhali práve na tom, že neprebehlo vnútorné porozumenie. S Martinou som nikdy takýto problém nemala. Neznamená to ale, že bez seba neurobíme ani krok. Každá z nás má svoje vlastné záujmy, nápady a plány, takže sme v sebe nezabili ani vlastnú osobitosť a hádam ani originalitu,“ približuje Tereza. Myslí si, že všetky obdobia a životné situácie, ktoré spolu prežili a vzájomne sa v nich rešpektovali, ich vzťah len posilnili.
Martina rada pracuje v dvojici a všetky jej spolupráce sú kamarátske. Vďaka spolupráci s Terezou si uvedomila aj viac o sebe samej: „Dozvedela som sa o sebe, že mi neskutočne dlho trvá, kým sa začnem sústrediť. A keď sa konečne sústredím a ponorím do písania, tak začnem byť hladná, alebo treba vybrať veci z práčky. Takže treba byť koncentrovaná aj tolerantná. Nielen voči sebe, ale aj voči spoluautorke. Všetci máme občas veci v práčke…“
Vzájomná tolerancia je pri podobnej spolupráci nevyhnutná, ostré strety názorov podľa Terezy ako autorky nemajú: „Všetko sa snažíme vydiskutovať a prebrať na začiatku spolu, a potom sa do toho púšťame osobitne. Ak máme napísať spoločný text, jedna z nás to vždy „nahodí“ a tá druhá„rediguje“. To sa nám osvedčilo najmä pri písaní textov pre rozhlas, kde sme boli tiež oslovené ako spoluautorky a texty bolo treba dodávať pravidelne. Takže sme si preposielali ucelené texty, ktoré sme si postupne upravovali až do finálnej podoby. Samozrejme, niekedy sa stane, že sa stratí vetička či pointa, ktorá bola podľa mňa výborná… Ale to sú také malichernosti, s ktorými sa každý autor pri spolupráci musí zmieriť.“
Martina priznáva, že kritiku znáša ťažko, ako každý, kto nie je zenový majster, no krízu či ponorku s Terezou nezažíva. Tá nie je nevyhnutne proti konfliktom: „Niekedy ich aj rada umelo vytváram, ale s Martinou sa to veľmi nedá, keďže ona je pokojnejšia a rozvážnejšia povaha ako ja. Ponorka nebola možná, keďže sme žili väčšinu nášho kamarátstva v iných mestách a taktiež sme každá vyťažená aj iným spôsobom. Či už rodinne alebo pracovne. Momentálne sme rady, keď máme na seba hodinu denne a môžeme sa nerušene porozprávať alebo si zavolať.”
Spätná väzba od verejnosti je podľa oboch pozitívna, autorky sa ani nestretli s nejakým dešpektom voči ženskej tvorbe. „Ľudia sa väčšinou ozývajú s pozitívnymi reakciami. Naša kniha aj predstavenie sú určené aj pre mužov. Mužský svet mám veľmi rada. Nie som žiadna feministka a nepotrebujem nasilu prezentovať správu o ženskom svete. Málokto si uvedomuje, že ísť takto s kožou na trh nie je exhibicionistické gesto, ale potrebovali sme nazbierať aj dosť odvahy a sebavedomia. Tí múdrejší to vedia a zaujímajú sa a tí druhí knižku odložia, pretože obal je ružový,“ zhŕňa Tereza.
Jana H. Hoffstädter a Petra Lukovicsová
Ak čítate náš newsletter pravidelne, spolupráce Janky a Petry už isto poznáte. Jedna píše texty, druhá ich dopĺňa ilustráciami, v knižkách, detských časopisoch aj v našom Kurníku. Celé sa to začalo knižkou Cesta na svet, ktorá bola podľa Petry premolová – osobne aj z profesného hľadiska. Jana približuje: „Písala som knižku pre deti a hľadala som ilustrátora či ilustrátorku. Túto výzvu zachytila vďaka našej spoločnej známej aj Petra. Páčila sa jej téma, mala vtedy pracovne voľné ruky, povedali sme si, že to skúsime. Okamžite sme si sadli, chémia fungovala a funguje dodnes. Chystáme ďalšie knižky, tú prvú sme robili takmer rok.“
Ich priateľstvo teda vzniklo až v procese spoločnej práce: „Náš vzťah je na spolupráci založený a netrúfam si povedať, že keby sme sa stretli pri inej príležitosti, v inom čase, či by sme sa vôbec rozprávali, nieto kamarátili. Timing nášho stretnutia bol myslím dokonalý. Ja som si definitívne uvedomila, že na svete nie je až tak veľa ľudí, s ktorými si rozumiem a vieme spolu aj robiť. Sú pre mňa veľmi vzácni. Petra je jednou z nich.“
Jana a Petra sa pri práci najprv veľa rozprávajú, píšu si, skúšajú a komentujú. Keďže každá žije v inom meste, prebieha to najmä online. „Vyhovuje nám, že nepotrebujeme pracovať stereotypne, že si každý projekt vyžaduje trochu iný prístup,“ hovorí Petra. Vážia si, že v rámci takejto práce si môžu dovoliť spolu nesúhlasiť bez toho, aby sa niekto urazil alebo cítil zle. Ako u nich prebieha vzájomná kritika? „Ja p*čujem, Petra jemne naznačuje,“ priznáva Jana. „P*čuje, ale úprimne,“ dopĺňa Petra. „Občas mám chuť sa pridať, takže som vtedy vlastne rada, ak to vysloví nahlas. Janka veľmi dobre vie, čo sa jej páči, čo chce a čo, naopak, nie, čo ja vnímam motivujúco.“
Okrem samotnej knižky ich najviac napĺňa hrdosťou priateľstvo, z ktorého vznikli ďalšie spolupráce. „Tento vzťah je veľmi úprimný a otvorený, dovolíme si vzájomne povedať určite viac vecí, ako keby bol len profesionálny,“ myslí si Jana. „Autorských vecí, ktoré robíme samy, je tiež dosť a vtedy si naozaj každá robí svoje a za seba. Občas ich jedna druhej ukážeme, ale nejako si do toho nevstupujeme, len sem-tam, keď chceme vedieť názor tej druhej. Je to, ako keď varíte pre niekoho cudzieho alebo pre niekoho, koho máte radi. Alebo sami pre seba…”
Broňa Schragge a Slavomíra Ondrušová
Hore, dole, temno aj vtip, to všetko obsahuje knižka s výstižným názvom Zatiaľ je to takto. Je spoločným dielom výtvarníčok Brone Schragge a Slavomíry Ondrušovej, ktoré tvoria ich kresby a krátke texty. Nie sú to vyslovene básne, skôr nesmierne citlivo kladené slová (občas len do jednej vety) doplnené tušovými kresbami. „Knižka najprv nemala byť knižkou. Obidve sme si stále niečo písali a stále niečo kreslili a forma knihy sa nám zrazu zdala byť najvhodnejším prostriedkom, ako tieto dve veci spojiť. Viac-menej sme skompletizovali naše literárne a výtvarné výstupy z určitého obdobia. Vždy sme si ich navzájom ukazovali a veľa sme sa o nich rozprávali. A tým, že máme silné osobné puto, mnoho z tých vecí navzájom komunikuje, majú podobné vnútorné pnutie a často vyjadrujú rovnaké myšlienkové či emocionálne postupy, len podané optikou a rukopisom jednej alebo druhej. Keď sme sa rozhodli, že všetky tieto veci vložíme do knihy, už to bola len otázka dramaturgie, ktorú sme riešili spoločne s editorom a grafickým dizajnérom,“ opisuje Broňa.
So Slávkou sa poznajú od strednej školy, neskôr tvorili v spoločnom ateliéri v starej Cvernovke.„Popri našich aktivitách, ktoré každá máme, sme obe začali rozvíjať akúsi medzičinnosť alebo voľnú tvorbu, neviem, možno to môžeme nazvať aj ako nejaký ventil alebo potrebu vyjadriť to, čo vidíme a zažívame okolo seba. No a ukázalo sa, že obe si niečo malé píšeme a niečo kreslíme, že obe používame podobnú techniku, jednoducho, že teraz je ten správny čas. A tak vznikla kniha. Produkčný proces bol už potom pomerne jednoduchý, no jedna vec je podľa mňa dôležitá – tento náš tvorivý proces sa neskončil knihou, texty aj kresby naďalej vznikajú a v knihe sme uverejnili momentálny stav – preto Zatiaľ je to takto, ako vlastne všetko,“ dopĺňa Slavomíra.
Broňa aj Slavomíra sa venujú vlastnej tvorbe, ale obe pôsobia aj v iných kolaboratívnych projektoch (Časopis X, Bublina, kolektív DZIVE či v hudobných kapelách). Broňa však má pocit, že práve táto spolupráca so Slávkou je pre ňu jednou z najautorskejších: „V tomto projekte sme si dali absolútnu slobodu a zahŕňali doň výstupy, ktoré sú ťažiskom našej voľnej tvorby. V niečom je to ale práve oveľa náročnejšie. Človek ide s kožou na trh a obe máme tendenciu skôr pochybovať alebo opatrnejšie prezentovať vlastnú tvorbu. Pokiaľ robím veci na zákazku alebo v iných spoluprácach, zadania určujú výsledok a mnohokrát si za ním viem stáť sebavedomejšie.“
Pocit slobody v tvorbe je dôležitý aj pre Slavomíru: „Ja milujem slobodu, tzn. že nevidím výsledok počas toho, ako tvorím. Zdá sa mi, že mne viac vyhovuje takýto spôsob tvorby, zdá sa mi v niečom autentický, nevykalkulovaný – takto väčšinou pracujem aj na svojich voľných veciach. Pri našej spoločnej knihe to bolo mierne iné, tam sme síce nemali zo začiatku úplne jasnú predstavu, ako by mala kniha vyzerať, no museli sme si stanoviť viac-menej zrozumiteľné limity, pretože sme dve, mali sme deadline a ďalších spolupracovníkov. Aj tak sa tieto limity párkrát v priebehu práce na knihe zmenili, nedržali sme sa ich striktne, chceli sme, aby bola forma knihy adekvátna jej obsahu. Preto má podobu akéhosi zošitu, ktorý má ale delikátne ručné viazanie, aby sa dali celostránkové kresby prezrieť celé.“
Slavomíra si myslí, že v ich spolupráci skôr prevažuje sebakritika než vzájomná kritika. Za dôležitú považuje predovšetkým úprimnosť. „My nie sme konfliktné typy. Ak sa aj stalo, že niečo v danom momente nešlo tak, ako malo, tak sme si dali od toho pauzu, alebo sme to spoločne vyriešili. Nerady si pridávame zbytočné stresy, život je krátky na to, aby sme sa trápili, keď netreba,“ dopĺňa Broňa. Priznáva, že si nebola istá, ako čitatelia knihu prijmú, stretávajú sa však so samými pozitívnymi reakciami.
Pri otázke, na čo sú v rámci svojej spolupráce najviac hrdé, Broňa zaváha: „Také slovo my veľmi nepoužívame… asi nás dojíma už len samotný fakt, že kniha vyšla a že ju môžme vidieť na pultoch či v rukách iných ľudí. Poteší nás každá pozitívna reakcia. Vtedy máme pocit, že sme si predsa len neuverejnili nejakú našu šuflíkovú tvorbu, ktorá by nikoho nezaujímala. Použila by som teda namiesto slova hrdosť možno spokojnosť a zadosťučinenie.”