To najlepšie z Kurníka 2020

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 17. decembra 2020.

Vieme, že to bol rok ako žiadny iný, nemusíme to rozoberať. Aj tu v Kurníčku sa však odrazil nebývalo dynamicky – experimentovali sme s čitateľským klubom, karanténu sme si krátili špeciálom Spolu doma. Nakoniec sme to vyhodnotili tak, že po štyroch rokoch obmedzíme vydávanie nových textov na dvojtýždenný interval. A myslím, že dobre, čo poviete?

Čoraz častejšie sa nám dostávajú do rúk texty s nejakým variantom sprievodnej vety: Nikam inam by som to neposlala. A nie všetky nakoniec publikujeme, ale vážime si každý jeden, s ktorým sa na nás obraciate. Dôvera autoriek, ktoré ste na tomto mieste mohli v uplynulom roku čítať, aj tých, pre ktoré ešte nedozrel čas, totiž znamená jedno: že sa nám to podarilo, že sa nám to darí. Vytvárať pre seba navzájom priestor, v ktorom môžeme hovoriť o takýchto veciach. O tých najťažších, boľavých, tabuizovaných, ale napríklad aj o láske k Natálii Oreiro. Je to vďaka Soni, Alexandre, Mirke a Eve, ktoré spolu so mnou Kurník pripravujú. Je to vďaka všetkým skvelým autorkám textov a ilustrácií, ktoré nám ho v uplynulých rokoch pomohli vybudovať. A je to najmä vďaka vám, našim čitateľkám a čitateľom, ktorí prijímate naše príbehy a úvahy otvorene, láskavo a s nadšením. Ďakujeme vám za to.

Dnes nám dovoľte malé ohliadnutie sa – pripomíname si texty z tohto roku, ktoré v nás zostávajú rezonovať.

Prežívajte tieto dni v pokoji a radostne. 

Miška

Miroslava:

Nestačím svojim predstavám

Nikto nás nesleduje pozornejšie a pritom zaslepenejšie ako my samy/i. Alexandra tu empaticky rozmýšľa, ako vyrovnávať hladiny spokojnosti so sebou a túžby po dokonalosti napriek občasnému padaniu do pasce porovnávania sa.

Sirény novej lásky

Ľúbim (svoje) platonické lásky a bezhlavé pocity zaľúbenia, rada sa v nich čľapkám, čítam si o nich. Rozčerujú stojaté vody každodennosti, no je dôležité dať si v istom momente hĺbkový reality check v rámci svojej životnej situácie tak, ako to urobila autorka píšuca o svojej skúsenosti pod pseudonymom. 

Syndróm dobrého dievčaťa

Článok od Miry Mišičkovej vnímam ako vydarenú introspektívnu sondu a výzvu k úprimnosti k sebe samej a k ostatným, príklad, ako po krôčkoch vyrásť z nútenia sa do úsmevu za každých okolností. Challenge accepted.

O hlade

Tento Sonin článok som precítila fyzicky. Je o strate kontroly v oblasti, ktorá určuje našu každodennosť, rámcuje rodinné rituály – v pletenci telesného a psychického.

Silná v sebe

Duševnému zdraviu sa konečne dostáva viac pozornosti, vieme už o ňom hovoriť v teoretickej rovine, ale ako spracovať a odkomunikovať (aj v sebe), keď depresia zasiahne nášho partnera/ku? Aj o tom píše naša anonymná prispievateľka. 

Alexandra: 

V očakávaní

Aj keď už čoraz viac počuť, že otehotnieť nie je samozrejmé a nejde to vždy, ako by sme chceli, je vzácne čítať takýto intímny pohľad do vnútra ženy túžiacej po dieťati. 

Happy pills

Monika Bočková otvorene opisuje svoju skúsenosť s liečbou antidepresívami. Text povzbudí každú dušu odmietajúcu liečbu „chémiou“ a vyzýva k aktívnej starostlivosti o svoje psychické zdravie. 

Zložiť zbrane

Sú texty, ktoré pohltia tak intenzívne, že tu a teraz sa stráca a my si môžeme užívať veľmi intenzívny literárny zážitok v silnom prúde slov. Najlepšie na tom je, že sa dá prečítať zas a znova. 

Syndróm dobrého dievčaťa

Ach, toto pozná mnoho z nás. Hlboko zarytý zvyk vychádzaj každému v ústrety končiaci sa sebaspochybňovaním a stratou prehľadu o svojich emóciách, impostor syndrómom a sociálnou úzkosťou. Hlavne byť perfektná, milá. Vždy v strehu.  

O nechcených tehotenstvách

Máme za sebou nervydrásajúce parlamentné schôdze, absurdné pokusy o moc a kontrolu. Nahlas povedať, že nie všetky tehotenstvá sú chcené, a úprimne povedať prečo, chce veľkú dávku odhodlania. 

Eva:

Happy pills

Vždy, keď sa v nejakom texte odhodlám napísať aj čosi osobné, prekonávam veľký vnútorný boj, či sa zvládnem otvoriť „svetu“ až takto. S o to väčším obdivom som čítala text Moniky Bočkovej, ktorá nám len tak, zadarmo a bez pseudonymu, odhalila svoje skúsenosti s liečbou depresie. S liečbou, ktorá dnes mnohým ešte stále chýba a mnohým by mohla pomôcť tak ako jej. Autorka s pre mňa až výnimočným nadhľadom opisuje neľahkú cestu nadobúdania kontroly nad vlastnou diagnózou, na ktorej neľutuje najmä to, že nakoniec dala šancu aj liekom.  

Zložiť zbrane

Druhým, pre mňa úžasným príkladom odvahy obnažiť sa svojím textom až na kosť, a to až tak autenticky, že po jeho prečítaní zabúdam, že sedím na gauči zavretá doma, obklopená decembrovou hmlou, je Miškino letné vyznanie Zložiť zbrane. Vyznanie čoho? Pre mňa je to vyznanie lásky k sebe, k životu a všetkým otázkam a križovatkám, ktoré nám ho robia takým… živým… a kedy je život živší, ak nie uprostred leta? 

Miška:

Posledné tabu vo vzťahoch

Pragmatický text, ktorým Mirka pekne dopĺňa mozaiku hľadania naplnenia partnerského života. Peniaze sú moc a preto sa neštíťme rozprávať o nich otvorene, už vôbec nie s ľuďmi, s ktorými zdieľame svoje životy.

Komentáre, ktoré si moje telo nepýta

Asi ako každá žena všeličo som si už o svojom tele vypočula, zlomyseľné aj dobre mienené. Valentína Sedíleková v tomto texte veľmi zrozumiteľne vysvetľuje, prečo – nech to myslíme akokoľvek – je často najlepším riešením cudzie telá nekomentovať. Alebo sa aspoň zamyslieť, aké slová vlastne používame.

Cyklus športovkyne

Myslím si, že je dôležité rozprávať sa o tom, čo znamená menštruovať – či už menštruujeme, alebo nie. Je to dôležité pre naše zdravie fyzické i mentálne, pre našu prácu i vzťahy. A Dominika Vadurová v tomto článku dopĺňa veľmi zaujímavý pohľad profesionálnej športovkyne.

Leto, v ktorom nebudeme ticho

Unavuje a vyčerpáva ma politické divadlo, v ktorom sa (tento rok obzvlášť intenzívne) s našimi právami a životmi zahrávajú bigotní politici a političky. Nemám na to už slov a preto som bola veľmi vďačná za to, čo k tejto téme vyjadrili fantastické ilustrátorky, ktoré s nami spolupracujú.

Soňa:

Z mesta na okraj a späť

Zvieratá, stromy, permakultúrna záhrada, leto strávené v hojdacej sieti. Pred časom sme s rodinou odišli z mesta na vidiek a ja sa do tejto kapitoly nášho bytia púšťam s odhodlaním a množstvom romantických predstáv. V realistických chvíľach sa však v mysli vraciam k veľmi otvorenému textu Veroniky Pizano o presunoch jej rodiny a som zvedavá, ako to praktické stánky života nakoniec zariadia nám.

Hľadá sa rodič pre dieťa


Starám sa o vlastné dieťa, neraz s tým bojujem a myšlienky na to, že raz možno bude na moju opateru odkázaný aj niekto iný, potláčam, odsúvam, nie sú pre mňa príjemné. Preto mám veľký rešpekt pred ľuďmi, ktorí sa k otázkam starostlivosti o druhých stavajú aktívne a podieľajú sa na nej bez toho, že by museli. Príkladom je aj Veronika Hudecová, ktorá sa s nami podelila o to, ako sa rodilo jej rozhodnutie pre pestúnsku starostlivosť a na čo treba dozrieť a pripraviť sa pred príchodom dieťaťa úradnou cestou.

Bzučiace leto

Hmyz a tmavé kúty ma vždy desili a prebúdzali vo mne sklony správať sa ako princezná, tento rok sa to však zlomilo a upratovanie roky neobývaného domu, ometanie pavučín a početných mušacích cintorínov som vyhlásila za prekvapivo funkčnú psychohygienu. A v Mirkinom bzučiacom článku som sa po týchto skúsenostiach vyžívala. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.