Ach, tie literárne hrdinky!

(Chaotické túlačky literatúrou)

napísala VERONIKA HUDECOVÁ
ilustrovala CHRISTIANA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. februára 2018.
Spoiler alert: Článok približuje dej a pointu viacerých literárnych diel

Nebudem sem vpletať literárnu vedu. Ani môj prierez dejinami literatúry nie je ohraničený nikým a ničím, iba mnou. Píšem výlučne ako milovníčka príbehov, občas sa kopnem a občas som možno vedľa jak tá jedľa. Vy si spokojne pripravte vlastné zoznamy hrdiniek (ak sa necháte inšpirovať tými mojimi, budem len rada.) Tak idem na to, rozpletiem ten motanec, čo už dlho nosím v hlave.
Píšem len tak. Širinu marinu.

Vždy som mala v knihách celý nos. Niekedy som v nich zmizla od hlavy až po päty. Literárne hrdinky, to bolo moje. Mala som sa s kým skamarátiť, alebo, povedané slovami umenovedy – identifikovať sa.
V posledných rokoch sa čosi prudko pohlo dopredu, vlak, ktorý sa zasekol v tuneli alebo pod lavínou, zrazu z nejakého vnútorného popudu prekonal sám seba, prudkým trhnutím sa oslobodil, jeho kolesá zaškrípali a pomaly, pomaličky, s fučaním a bolesťami sa začal hýbať cez doteraz neprebádané územia.

Sledujem, že hrdinky sa zmenili. Vlak sa trhnutím pohol kdesi, kde to nepoznám. Nechám sa viesť a vyzerám z okna, ale netuším, kam sa zatúlame.
A urobím vertikálny rez dejinami, pozriem sa na literárne hrdinky súčasné a literárne hrdinky z literárnej histórie. Trošku z tých a štipku z oných. Mohla by som azda spraviť aj rez horizontálny a pozrieť sa na zúbky hrdinkám mužských autorov a ženských autoriek. Alebo aj to, aj ono. Ale začnem tým vertikálnym rezom a horizontálneho sa len dotknem, to by totiž bolo aj na päť samostatných článkov.

Literárne hrdinky. Tie pred. Tie po
Mala som rada tie pred a mám rada aj tie po. Myslím na to trhnutie vlaku. Alebo sa ten pohyb skôr podobá padnutiu lavíny? Alebo – prekročili sme Rubikon a s tými pred si už tie po môžu len podávať ruky ponad priehľadný, ale pevný plot?
Veru, sú iné. Neviem, či je to povzdych alebo úľava. Len ťažko si rozumejú, hoci jedna druhú podpierajú. V rámci literárnej tradície im iné neostáva, padne im zaťažko stáť celkom osve, Elena Grecová (Geniálna priateľka) možno podáva ruky hrdinkám Jane Austenovej, zavše však jedna druhej s chuťou a poriadne podkopnú nohy. Alebo: Tatiana Larinová (Eugen Onegin) sa možno drží za ruky s Rose (Zvláštní smutek citrónového koláče), ale zároveň jej trochu zavadzia.
Čo by bolo, keby sa stretli? Šli by si na nervy? Pomohli by si? Boli by k sebe povýšenecké, kruté? Hovorili by už celkom iným jazykom?

Ženy sa dnes správajú inak. Aspoň ako-tak. Našťastie. Aj v literatúre. Bojujú za to, aby mali svoj život pod kontrolou a vyrovnali tak asymetriu moci vo vzťahoch. Už len ťažko by ste našli ženu, v živote či v literatúre, ktorá by bez boja a pocitu krivdy prijala pravidlá vzťahu tak, ako ich nastavuje patriarchát. Tam kdesi trčia, trčíme – medzi snahou držať svoj život pevne za pačesy a krajnou oddanosťou. To je pre mňa ten základný (niekto by povedal prapôvodne ženský) konflikt, tam vzniká napätie. A to je práve pre literatúru zaujímavé.
Vynára sa celý rad nových literárnych hrdiniek. To sú tie po. Elena Grecová z Neapolskej ságy odíde z chudobnej štvrte, neskôr od muža aj od detí, rozvedie sa, vráti sa k deťom. Píše. Nepíše. Bez okolkov sa priznáva k nadmernej únave z materstva. Svoj život si volí a ovplyvňuje do najväčšej možnej miery. Ale ten ju stále akosi zavracia do tých istých koľají – len Elenin postoj je už iný, než keby bola hrdinkou napríklad tej Jane Austenovej. Hoci sa ich postavy v mnohom podobajú, sú veci, ktoré si Jane Austenová skrátka vo svojej dobe nemohla dovoliť napísať – alebo možno mala na všetko iný pohľad. Na lásku. Na obetu.

Lydia zo súčasného románu Vše, co jsme si nikdy neřekli umrie v mladom veku v snahe vzoprieť sa tlaku rodičov. Uniknúť rodinnej záťaži. (Metaforicky by sme mohli povedať – rodinnej kliatbe. Duchovnému dedičstvu.) Chce sa sama rozhodnúť, či bude alebo nebude iná. Keď jej to nie je umožnené, umiera. Týmto príbehom nie je ani tak nepodobná hrdinkám pred. Tie tiež za snahu vymaniť sa z toho, čo im bolo dané, končili obvykle tragicky.

Rose z románu Zvláštní smutek citrónového koláče dokáže naplno prežívať pocity iných ľudí. A uniesť to. A napokon ísť vlastnou cestou. (Mimochodom, NIKDY túto knihu nečítajte hladní. Rose cíti emócie druhých ľudí v jedle, ktoré uvarili, a tak je tento román ešte aj neodolateľne voňavý.)

Fantastická Erica Jong vo svojom autobiografickom Strachu z päťdesiatky otvorene (a pre niektorých až škandalózne) hovorí o asymetrii moci vo vzťahoch medzi mužmi a ženami, o manželkizme, o rozporoch medzi ženskou starostlivosťou a tým, že si ju jej hrdinky a ani ona akosi nesmú dovoliť. Že si nesmú dovoliť byť zraniteľné. Pretože ak zraniteľné sú, druhá strana to využije.

Nora z hrubočizného románu Ľudmily Ulickej Jakubov rebrík (ktorý by potreboval oveľa ráznejšiu redakciu, ale inak je dokonalý, rovnako ako preklad Jána Štrassera) žije desiatky rokov vo vzťahu, ktorý sa riadi výlučne pravidlami muža. Neustále sa z toho kruhu snaží vymaniť, raz sa jej to darí viac, inokedy menej. Vyrovnanosť dosiahne až starobou. A teší sa z nej. (Tiež nóvum. Predstavte si, že by sa na starobu tešila napríklad Catherine Earnshawová z Búrlivých výšin!)

S takýmito hrdinkami sa teda stretávam v súčasnosti na svojej literárnej trati.

Kam sa však podeli tie, ktoré nám boli kedysi také drahé? Tie, ktoré vymysleli a opísali muži (lebo ženy nemohli) a neskôr aj ženy (keď už mohli, aspoň pod mužskými menami) v dávnej literárnej histórii najlepšie, ako vedeli? Puškinova Tatiana Larinová, ktorú Dostojevskij považoval za najúžasnejší ženský charakter ruskej literatúry (bola cnostná a silná, no podľa mňa trochu nudná; nikdy som nepochopila, prečo nakoniec neušla s Oneginom, keď ho tak veľmi chcela), Nataša Rostovová z Vojny a mieruAnna Kareninová (ktorú Tolstoj, nech mi nikto nič nehovorí, potrestal tým skokom pod vlak za odchod od manžela), sympatická, odvážna a múdra Dorothea Brooková z románu Middlemarch od George Elliotovej, Jana Eyrová Charlotty Bronteovej alebo pre mňa najzaujímavejšia a od týchto všetkých odlišná Catherine Earnshawowá z Búrlivých výšin

Nie sú iné ako tie po tom? A čím? Ku ktorým máme bližšie? Zdá sa mi, že ma ktosi tlačí, aby som mala bližšie k tým dnešným (a tak trochu aj mám), ale kdesi sa čosi vo mne vzpiera – môžem si ponechať aspoň Catherinu Earnshawovú ako jedno zo svojich ja? Alebo Dorotheu Brookovú? A dokonca – čo si počnem bez krajne obetavej Sone Marmeladovej a bez dynamickej Nataše Rostovovej? Bez jej príbehu o tom, ako na bále stretla Andreja Bolkonského, by som nikdy v živote nešla na žiadnu tancovačku. V literárnych plesoch som ako ryba vo vode. Ak aj do nás naočkovali ženské hrdinky také, aké ich chcela mať patriarchálna spoločnosť a literárna tradícia, ale aj sme si ich samy osvojili, máme sa ich nasilu vzdať? Uspokojila som sa tým, že s nimi niekedy vediem vnútorný dialóg, keď si tak vysedávam zaprášená aj s tými svojimi ešte zaprášenejšími klasikmi, kde protagonistky odpadávajú, snažia sa byť cnostné a obetavé až za hrob. (A tak sa mi zdá, že majú aj dosť vysokú úmrtnosť.) V čom sú iné ako tie súčasné?

Na chvíľku si odskočme z koľají vlaku výhybkou do krajiny poézie. Poetka Mila Haugová hovorí o možnom rozdiele medzi ženským a mužským písaním. A vlastne medzi mužským a ženským životom ako takým. (Odráža sa to aj v literárnych postavách? Kopírujú tento model?) Hovorí o období, ktoré venovala starostlivosti o svoju dcéru:
Viem, že muži sa v podobných situáciách ešte viac sústreďujú na tvorbu. Ženy sa asi nemôžu. A tu niekde leží to krehké delenie na mužské a ženské myslenie. Spisovateľka – žena, matka – nemôže. Nevie. Nesmie – zabudnúť na túto trojjedinnosť. Sme viac v sebe, menej odcudzené. Duch, duša, telo sa vzpierajú oddeľovaniu. Ak sa to aj stane, je to bolestivé a môže nás to načisto zahubiť. Na druhej strane, zachovanie tejto trojjedinnosti môže poškodiť každú z jej častí. Nedá sa písať pri plačúcom dieťati. Matka by mala byť matka. Ale aj spisovateľka chce zostať spisovateľkou. A aby zostala, sú potrebné často kruté rezy. Pamätám si dcéru trojročnú, keď zaspávala pri mojich vymyslených večerných rozprávkach. Držala som ju za ruku. Zdalo sa mi, že pomaly zaspáva. Opatrne som si začala vyťahovať ruku z jej rúčky, a už som myslela na to, že si budem môcť písať. Keď som si ruku úplne vytiahla, zrazu mi ju znovu chytila. „Nechoď ešte.“ Niekedy som odišla.

Myslím, že toto je ono. Tu možno tkvie ten neharmonizovateľný rozpor. „Klasické hrdinky“, aspoň tie, ktoré tu spomínam, na úkor celistvosti obetujú všetko. Tie dnešné už dokážu oddeľovať. A obe cesty majú svoje úskalia. Niekedy priveľké.

Ženy-spisovateľky, muži-spisovatelia
Anabáza tohto celého je ešte zložitejšia, samozrejme. Keď sa túlame v príbehoch hrdiniek pred tým, existuje ešte jedna dôležitá deliaca čiara. Tá horizontálna. Prvé spomenuté sú hrdinkami v románoch mužských autorov, Dorotheu, Janu aj Katherine stvorili ženy-spisovateľky. Je to rozdiel? Je.
Dostovejvskij, Tolstoj či Puškin majú výborné ženské postavy, vždy som si to myslela. (Čechova nechajme bokom, ten sa, ako obvykle, vymyká.) Mohla by som ich vymenovať tucet, všetky tie úchvatné a zaujímavé Aglaje Ivanovny, Sone Marmeladové či Grušenky, alebo Nastasie Filipovny, Anny Kareniny, Nataše Rostovové.

Ak sa chlapci v čomsi trochu kopli, bolo to jediné – snáď všetky disponovali jednou vlastnosťou a žiadna sa jej nevyhla. Boli napospol poriadne vrtošivé. A extrémne. Tomu sa ale nevyhli ani postavy mužské, Dmitirj Karamazov koná rovnako extrémne ako Grušenka. (Ale povedzme si pravdu, keby sme z literárnej tradície načisto odrezali extrémne a vrtošivé postavy, nebola by to tak trochu nuda?)

No a potom sa mi dostala do rúk zásadná kniha. Nikolaj Berďajev, náboženský neoromantik a filozof, napísal text s názvom Dostojevského pojětí světa (Oikoymenh, Praha 2000, preklad Jan Kranát a Irina Mesnjankina). Celé dielo môjho absolútneho obľúbenca sa predo mnou zrazu otvorilo a zároveň obrátilo naruby, skoro z neho neostal kameň na kameni a ja som si ho pre seba musela znovu vystavať a nájsť.
Dostojevského romány sú (podľa Berďajeva) výsostne mužské romány. Ženské postavy sú len katalyzátor, ovzdušie, v ktorom muž koná. Inými slovami, muž je subjekt, žena je objekt par excelance. Dosť ponižujúca predstava. Stačilo mi dvakrát žmurknúť, aby som si uvedomila, že je to skutočne tak. Ako je možné, že som si to nikdy predtým nevšimla? Čo si mi to len spravil, milý Fjodor? Zrazu mi ktosi v tom mojom literárnom vagóne na ceste po Transsibírskej magistrále rázne otvoril okná, o ktorých som ani netušila, že tam sú. Čosi neviditeľné vyletelo von, dnu zas vstúpil čerstvý vzduch. Čo si teraz počnem s touto informáciou? Kam sa teraz podejem, bez tvojich literárnych hrdiniek?

Ruských autorov nechajme na chvíľu bokom, hádam im odľahne.

Existuje „klasický“ spisovateľ – muž, ktorý vytvoril ženské hrdinky ako subjekty?
Obíďme teraz napríklad dramatikov F. G. Lorcu alebo spomínaného Čechova, ktorí to dokázali. Dráma je predsa len trochu iný žáner, vyžaduje intersubjektivitu. Napätie vzniká konfliktom jednotlivých subjektov, takže postava, ktorá je len objektom, je sama osebe slabším článkom, čo si naši veľmajstri naozaj nemohli dovoliť.

Medzitým v Amerike a…
Jedným z tých, o ktorých hovorím a ktorých ženské postavy sú adekvátne charakterovo bohaté ako tie mužské a navyše nadčasové, je John Steinbeck. Nezameniteľnú schopnosť vytvárať ženské aj mužské postavy tak, že je skoro až ťažko zistiť, čo mu šlo lepšie, preukázal podľa mňa už v Ovocí hnevu (1939), ale naplno ju rozvinul vo svojom opuse magnum Na východ od raja. Autor okrem fascinujúcich, plnokrvných, vyvíjajúcich sa ženských postáv sem-tam vsunul do textu aj také to nenápadné, zato ostré osie bodnutie.

„Muž spotreboval za svoj život dve až tri manželky.“ To nepotrebuje komentár.

Steinbeck žil v celkom inom kultúrnom prostredí ako všetci tí, o ktorých sme hovorili na začiatku. Bolo to oveľa neskôr, takže porovnávať ho s ruskými realistami je trochu ako miešanie hrušiek s jablkami. Ale ak chceme ako-tak porovnať ženské hrdinky na časovej a geografickej osi, tak milého Johna nemožno vynechať.

Americký stredozápad, rozľahlé farmy, boj o život s podnebím, drsná nádhera. Román Na východ od raja uzrel svetlo sveta až v roku 1952 (u nás vyšiel naposledy v skvelom preklade Otakara Kořínka), Steinbeck teda nezachytil len obe vojny, ale zaryli sa doň aj názorové a progresívne spoločenské pohyby, ktorých zásadným momentom boli ženské práva. Navyše bol Američan a písal takmer o storočie neskôr ako ruskí realisti. To je v literatúre aj v živote celá večnosť.
Ktovie, či by vymyslel svojskú, slobodnú dievčinu Almu alebo hrozivú vrahyňu a bordelmamu Cathy, ak by žil v polovici 19. storočia napríklad v Rusku alebo trebárs aj v Británii. Steinbeck bol súčasníkom Ericha Mariu Remarqua či (o trochu staršieho) Ernesta Hemingwaya. Remarqeuove hrdinky už sú už takisto o chlp iné a menej objektivizované, ale u Hemingwaya ešte nájdeme machizmus jakbysmet. Akosi mu to neviem odpustiť.

Vráťme sa ale od Hemingwaya na starý kontinent, ešte o kus hlbšie do minulosti.
Dokonca ani vtedy pokrokový Thomas Hardy, ktorý v Británii v roku 1895 vydal román Nešťastný Jude pojednávajúci o (hlavne ženskej!) sexualite a rozvode, neušiel popisovaniu svojej hrdinky akosi „zvonku“. Opäť to bola jedna poriadne vrtošivá a trochu neuveriteľná postava. Dodnes som nepochopila celkom presne, o čo jej (ne)šlo. Hardymu očividne bola jeho hrdinka sympatická, ale stotožniť sa s ňou dá dnes už len veľmi ťažko. Mimochodom, pre škandalóznu tému bol Nešťastný Jude v Británii zakázaný.

Už lepšie sa podarilo ženskú postavu Hardymu vytvoriť v Tess Duberville (1891). Tragický príbeh dievčaťa, ktoré sa napriek najväčšej snahe zamotáva stále viac medzi dvoch mužov, nakoniec jedného z nich zabije a umiera na šibenici, tiež vzbudil kontroverzné reakcie. Tess, ktorej tragický príbeh vyvrcholí vraždou, je totiž napísaná ako pozitívna hrdinka, ktorú ničí sociálne prostredie. A muži. Tess mala nemanželské dieťa, Tess žila so svojím milencom. Tess je čistý, žiarivý, silný charakter, ktorý nemal možnosť sa vzoprieť. Napriek tomu ide o martýrsky pohľad na ženu, ktorá svoju existenciu vykupuje obrovským utrpením. Jej oddanosť vyhráva nad túžbou mať superioritu nad svojím životom. Hardy sa prezradil, hoci nechtiac. Nebol až taký pokrokový, ale aj tak som si Tess zamilovala.

Tie nešťastné kontexty!
… Asi na ne netreba zabudnúť. Že Hardy vytvoril Tess ešte 50 rokov pred Steinbeckovým Na východ od raja, navyše v konzervatívnejšej Británii. A hoci sa Hardy poznal s jednou z vedúcich postáv súvekého feminizmu Virginou Woolfovou (ako ona sama spomína v denníkoch a o Hardym sa vyjadruje veľmi pekne a s úctou), predsa len Woolfovej Vlastná izba (zbierka esejí pojednávajúcich o postavení žien) vyšla až v roku 1939, čiže približne 40 rokov po Hardyho najznámejších románoch. A ešte do toho zasiahli aj vojnové roky. Nebuďme teda na Hardyho príliš tvrdí. Snažil sa. Fakt.

Oblúkom sa vrátim k súčasníčke – tajomnej Elene Ferrante (je to pseudonym, nikto nevie, či sa pod ním skrýva žena či muž), ktorá napísala štvordielnu Neapolskú ságu o ženskom priateľstve. Tvrdo demaskovala postavenie ženy, skúmala vplyv chudoby na ženský (aj mužský) život, otvárala témy ako odchod od rodiny, všetko esteticky účinne. V románoch zachytáva aj feministické pohyby a analyzuje literárnu tradíciu ženských hrdiniek vytváraných mužmi. Môžeme kričať spolu s protagonistkou o odvrhnutí tejto tradície, o odmietnutí „žien, ktoré vyfabrikovali muži“, a ešte stále nám ostanú fantastické Jany Eyrové, Catheriny Earnshawowé či hrdinky Jane Austenovej… a mnohé ďalšie. Nebolo by ich priveľa, ale nebolo by ich ani primálo.

Ja sama však neviem, či to naozaj chcem. Núti ma do toho jedno moje ja, to druhé zas zanovito trčí v kúte a drží si pod ochranou svoje ušľachtilé prostitútky Sone Marmeladove spolu s citlivými Tatianami Larinovými. Čo už nemajú právo na život? A nepodarilo sa týmto klasikom, napriek ich neznalosti ženského sveta, vytvoriť typy také nadčasové, že ich možno stretnúť na ulici ešte aj dnes? Koľko poznám napríklad Nastasií Filipovien! Niekedy azda nezaškodí vidieť sa očami kohosi iného a aj mužskí autori, o ktorých som hovorila, zachytávali a vytvárali predsa ženské postavy plné protikladov, dynamické, citlivé, vrúcne. (A to dokonca aj vtedy, ak boli mizogýni. Ako Lev Nikolajevič Tolstoj, napríklad. Kňažná Tolstá by asi vedela rozprávať.) S nadpozemskou schopnosťou milovať. Pôvabné. A nemyslím pôvab v tom povrchnom zmysle slova, ale ako čosi hlbšie, čo ženské literárne postavy v sebe často nosili. Dnes už to v nich nachádzame menej. (Vzdali sme sa toho?) Možno je to realistickejšie, ale trochu mi to chýba. Na svoju vlastnú škodu – ale predsa. Ak by sme ich prestali čítať a vnímať, čo by nám v príbehoch ostalo?

A posledná otázka, ktorá mi skrsla kdesi v zadnej časti mozgu – ako opisovali ženské autorky mužských hrdinov? Ako ich opisujú dnes?

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *