napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 27. septembra 2018.

Viem o tom málo. Ale keď som vedela ešte menej ako dnes a téma poverčivosti sa mi povaľovala v myšlienkach, došla som k ráznemu odsúdeniu a výsmechu – ľudí, kultúry, tradícií. Dnes už predsa máme bohaté vedecké poznatky, dostupné vzdelanie, zdravotníctvo, možnosť výberu profesijného smerovania, môžeme viesť dobrý život bez toho, aby sme sa museli spoliehať na priazeň nadprirodzených síl a chrániť sa pred ich vrtochmi. Dodržiavanie rituálov sa zdá byť spiatočnícke, obmedzujúce, ba môže byť dokonca škodlivé. Sme predsa inteligentné bytosti žijúce vo veku pokroku, môžeme sa spoľahnúť na technológie, všetko sa dá vyriešiť logikou, chce to chladnú hlavu, analytické uvažovanie. Rácio, rácio!

Ako som tak v myšlienkach hubila prekonané prejavy zastaraného prístupu, života predkov, postupne mizli aj rozprávky, folklór, magický realizmus, preč bolo deväť chodov štedrej večere. Z tohto pohľadu môžem síce úplne zavrhnúť symbolickú, no násilnú podporu zdravia a plodnosti viažucu sa k Veľkej noci, no potom sa asi musím ohradiť aj voči symbolom v literatúre či vo výtvarnom umení. Žiadne inotaje, všetko treba vyjadriť priamo.

Začala som tušiť, že ako to už (v Kurníku) chodí, ani táto téma nebude čierno-biela. A takisto nebude ľahké stanoviť jej hranice. Primárne ma síce zaujali predstavy, ktoré som si pre seba definovala ako fatalistickú poverčivosť (privolávanie dobrého, ochrana pred zlým, amulety, rituály, zarieknutie niečoho a urieknutie niekoho), no s nadprirodzenom a nevysvetliteľnými javmi súvisia aj javy strašidelné, duchovia, bosorky, čary, veštice, a keď chceme ostať v prítomnosti, priplieta sa tam súčasný trend (pseudo)duchovna, energie, čakry, šungity vo vode a končí sa to až kdesi na stránkach Zem a vek. Alternatívnym prúdom a novodobej spiritualite sa dnes darí, je toho plno všade navôkol. V mojej teórii o inteligentných bytostiach vo veku pokroku, ktoré k životu nepotrebujú žiadne báchorky, sa objavili trhliny.

Sú to iba programy, nič viacej
Ako som sa dozvedela od etnologičky Tatiany Bužekovej z Katedry etnológie a muzeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, zastarané nie sú prejavy poverčivosti u ľudí, ale, práve naopak, názor, že patria do minulosti. A ani termínom poverčivosť sa netreba veľmi oháňať – je laický a pejoratívny, zhadzuje ľudí, o ktorých sa tak vyjadrujeme. „Nie je to vec pokroku, vedecko-technologického vývoja a napokon ani vzdelania, ale ľudského myslenia. Z odborného hľadiska hovoríme o poverách ako o predstavách, ktoré koexistujú aj s vedeckými, aj s náboženskými predstavami,“ vysvetľuje. Preto sa nevylučuje, že aj racionálni ľudia uznávajúci vedu klopú na drevo a uväzujú svojim deťom do kočíka červené mašle – len pre istotu, čo ak, ako poistku.

Etnologička tieto praktiky, ktoré vychádzajú z kultúrneho prostredia – často nevedomé a zautomatizované –, prirovnáva k programu, ktorý sa nám spúšťa v hlave: „V istej situácii sa nám zapína nejaký program a robíme aj veci, ktoré považujeme za neracionálne. Vzťahuje sa to najmä na situácie, keď človeku niečo hrozí. Vtedy urobíme všetko pre to, aby sme sa poistili. Platí to najmä o sociálnych vzťahoch a náhodách – sme evolučne vyvinutí tak, že keď sa nám stane niečo trikrát za sebou, nejaká nepríjemnosť, hľadáme jej príčiny v našom sociálnom prostredí. Automaticky začíname usudzovať – niekto mi chce uškodiť.“ Predstavy o príčinných spojeniach viackrát sa opakujúcich udalostí si inak okrem ľudí vytvárajú napríklad i holuby.

K téme predstáv o nadprirodzenom pôsobení som pripravila aj dotazník, veľa rozruchu však nevyvolal. Vyplnili ho štyri respondentky, všetky sa zhodne nepovažujú za, pardon za výraz, poverčivé. „Asi som bez fantázie, svet je taký aký je,“ zhrnula svoj postoj Miroslava (27). Miša (26) však pracuje s osobou s rozvinutým súborom predstáv: „U mojej šéfky predstavuje poverčivosť silný element. Nesmiem napríklad prevrátiť spoločný nástenný kalendár na ďalší týždeň už v piatok, nemôžem posunúť deň v kalendári, kým ešte nenastal, pretože jej to raz prinieslo smolu a odvtedy to nerobí. Vopred k ničomu negratuluje, nechváli vopred, aby sa veci nepokazili, a nosí červený náramok proti urieknutiu. Niekedy žasnem nad jej rozhodnutiami a zdôvodneniami. Naozaj sa jej stalo niečo zlé, pretože posunula červené okienko kalendára na utorok už v pondelok? Jej poverčivosť ale vnáša do jej rozprávania zážitkov a príbehov magické prvky, preto ich rada počúvam.“

Aj Dianu* (30) táto oblasť baví ako informácia, zbieranie príbehov, poviedok, spoznávanie iných kultúr. Niekedy sa na tom rada zúčastní, má pocit istej hry a spolupatričnosti, ale hľadá za tým skôr zážitok či skúsenosť.

Tak trochu iná bižu
Predstavy sa neviažu len na deje a rituály, ale aj na predmety – amulety. Tie ochranné sa nazývajú apotropajné, asi najznámejším je červená šnúrka uviazaná na ľavom zápästí – nenápadný doplnok, ktorý občas zazriem na ženách, na ktorých by som ho vôbec nečakala, a ktorý bol aj prvotným podnetom k tomuto článku.

Jedno vysvetlenie jeho pôvodu odkazuje na kabalu, červený predmet ako symbol ochrany proti urieknutiu – napríklad v detských kočíkoch – však poznajú aj naše babky. Odkiaľ sa tieto amulety zobrali v našej kultúre? „Nemá zmysel baviť sa o pôvode týchto vecí. Môže to mať pôvod v staroslovanskej symbolike alebo rituáloch, vieme, že červená bola u starých Slovanov posvätná, farba slnka, ale dnešní ľudia túto symboliku vnímajú úplne inak. Takže pôvod môže byť jedna vec a praktický význam v súčasnosti niečo úplne iné. Čo myslíte, prečo klopeme po dreve? Sú rôzne vysvetlenia: jedno hovorí, že to má pôvod v predstave, že v dreve žijú duchovia, a klopaním ich buď odháňame, alebo naopak prosíme o pomoc. No myslíte, že to robíme preto, že tomu veríme? Asi nie. Je to automatika – to, čo sa naučíme robiť, robíme bez toho, aby sme niečo vôbec tušili o pôvode týchto praktík,“ hovorí Tatiana Bužeková.

Na otázku, prečo tieto praktiky pretrvávajú, je odpoveď prostá – ich princípom je chrániť sa a poistiť sa. V prípade takej jednoduchej praktiky, ako je uviazanie červenej šnúrky, existuje vysvetlenie, že priťahuje zrak a chráni tak proti urieknutiu.

S amuletom má svoju skúsenosť aj Diana. „Od čarodejnice pred chrámom na Bali sme s kamarátkou dostali náhrdelníky pre šťastie. Neznamenalo to ale iba, že budeme ok, keď ich budeme mať na sebe, ale že každá chvíľka, keď ich dáme dolu, bude mat fatálne následky. Za jednu noc prišla opuchnutá hlava z alergickej reakcie, do rána mi zmizla topánka z chodby, potom nasledovalo ďalších 30 minút, počas ktorých som sa stihla spáliť a rozkopnúť si malíček do fialova hneď prvým krokom, ako som vstala z ležadla… či to boli hlúpe náhody, som zisťovať nemienila, do konca dovolenky som náhrdelník už nedala dole. Až keď ma mama doma vyzdvihla na letisku,“ spomína.

Zočina, z očí, urečenie
Ďalšou stálicou predstáv o nadprirodzenom pôsobení je jav zvaný urieknutie. Ako mi vysvetlila Tatiana Bužeková, na rozdiel od anglického výrazu evil eye, ktorého konotácie sú jasne v rovine zla a ublíženia, v našich stredourópskych končinách nie sú spojené so zlým zámerom. Stane sa to skôr náhodou a výsledkom je, že človeku je nevysvetliteľne zle, zle, zle. Vedecké vysvetlenie a diagnóza týchto stavov neexistuje, existuje však vysvetlenie pôvodu týchto predstáv – a zároveň ľudových názvov urieknutia, ako zočina či z očí: „Opäť to súvisí s pohľadom. Jeden z najdôležitejších signálov pri komunikácii je smer pohľadu. A pohľad je zároveň indikátorom zámeru. Práve preto vzniká predstava, že z očí môže vychádzať aj sila človeka, to, čo chce, sa premieta akoby cez oči.“

Urieknutie sa často spája s deťmi a situáciami, keď neutíšiteľne plačú, sťa by ich drali z kože. A babským receptom na tieto stavy je plačúce dieťa popľuvať a pretrieť mu oči slinami alebo ocikanou plienkou. Naše respondentky síce o podobných praktikách povedomie nemajú, na takom Modrom koníku si však mamičky na túto tému celkom zahejtili.

Kým urieknutie a spôsoby jeho odstránenia môžu pôsobiť riadne absurdne, podobným úletom je aj to, keď tieto babské recepty postihnutému prinesú úľavu – čo sa stáva. Vysvetliť to možno placebo efektom – keď uveríme tomu, že niečo funguje, tak to fungovať bude. Do úvahy však treba brať aj to, že tieto praktiky sú veľmi jednoduché a ľahko sa zapamätajú. Tatiana Bužeková pri svojom výskume zaznamenala aj oveľa zložitejšie – že treba vstať na úsvite, nabrať vodu z deviatich studní, ktoré rastú pod dubmi, následne tú vodu ešte magicky ošetriť a až potom to bude to pravé. „Ťažko sa to zapamätáva, preto zložitejšie praktiky odchádzajú do zabudnutia. Navyše slovenská spoločnosť od polovice 20. storočia prechádza významným procesom medikalizácie, ktorý je stále intenzívnejší. Takže všetky babské lieky a praktiky sú vytláčané, zostáva racionálno. A ľudia si hľadajú iné, akoby autoritatívnejšie povery typu reiki, ajurvéda atď. To je lepšie, ako ísť na úsvite k studni,“ pobavene uvádza odborníčka.

Rozdelenie sfér
Som z dediny, dobre viem, že to vie byť drsné miesto bez akejkoľvek poézie či magična. Predstavy a povery sa však stále spájajú s jej koloritom a ľudia im tam možno podliehajú vo väčšej miere ako v meste. Do zákutí medzi nebom a zemou však prenikajú aj mestskí ľudia – len si ich skôr racionalizujú a pomenúvajú ich vedeckým jazykom. „Rozdiel je v tom, že v tradičnom prostredí je to homogénnejšie – predstavy sa v malej dedinskej komunite menia pomalšie ako v meste. A spoločenský tlak je tam silnejší. Keď človek býva v meste a má z čoho vyberať, informácie a možnosti sú rozmanitejšie. Napríklad pri výskume novošamanizmu v meste som sa stretla s tým, že ľudia mali akoby viac nástrojov – okrem šamanizmu sa venovali napríklad feng šuej či reiki. Robili to, čo sa im hodilo. Toto by na dedine nemohli urobiť, pretože jednak je tam toho menej a komunita je taká, že robíte to, čo ostatní. V meste je to otázka rozmanitejších možností,“ objasňuje etnologička.

A potom je tu ešte jedno delenie. V našom kultúrnom prostredí sú predstavy o nadprirodzenom pôsobení spájané najmä so ženami. Tatiana Bužeková vysvetľuje, že to nie tak, že by boli ženy menej racionálne ako muži – je to len obraz, ktorý je (žiaľ) súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. „Na Západe v súčasnosti táto sféra (duchovna a náboženstva, pozn. autorky) patrí skôr k ženám z toho dôvodu, že západná spoločnosť je už niekoľko storočí viac a viac sekularizovaná. A sekularizovaná sféra je sféra mocenská – teda sféra pôsobenia mužov. Ženám zostáva súkromná sféra. Tam si môžu robiť, čo chcú, muži na ne pozerajú zvrchu – chceš sa modliť, modli sa; chceš nosiť červené mašličky a dávať ich dieťaťu, nech sa páči. Toto sú všetko „babské“ veci. Preto hovorím o tom, že je to kultúrna záležitosť, a vôbec to neplatí pre viaceré tradičné spoločnosti,“ vysvetľuje Tatiana Bužeková.

Neznamená to však, že ženy sú poverčivejšie – len muži o tom nechcú hovoriť, pretože by boli považovaní za čudákov, ktorí sa zaoberajú „babskými“ vecami. „Moja skúsenosť je taká, že muži majú podobné predstavy, tie programy im bežia rovnako ako ženám, ale to, ako sa o tom vyjadrujú, je úplne iná vec. Ženy v tomto zmysle vôbec nie sú menej racionálne, muži nie sú intelektuálnejší či skeptickejší, sú rovnakí. Len naša kultúra vymedzuje ženám istý druh výrokov: toto môžete povedať, mašličky môžete nosiť, to sa vám toleruje. A teraz si predstavte muža, ktorý by začal nosiť amulety – bude považovaný za podivína. Neznamená to však, že takíto muži v našej spoločnosti nie sú. Samozrejme, že sú, len to skrývajú,“ dodáva.

A nie je to len stereotypné vnímanie, ktoré túto sféru spája so ženami. Predstavy a s nimi súvisiace zákazy a príkazy sa priamo dotýkajú aj ženského života, tela a jeho reprodukčného cyklu – menštruácie, tehotenstva, pôrodu, dojčenia či menopauzy. „Všetky tie ženské veci sú veľmi dôležité v tradícii aj v poverách, aj v náboženstve, pretože sa vzťahujú na najdôležitejší proces v ľudskom živote – na proces reprodukcie. Inak by ľudstvo neexistovalo. Vždy je to súčasťou akejkoľvek kultúry vrátane náboženstva a vrátane predstáv o nadprirodzenej sfére, ktoré popri náboženstve existujú vždy v každej kultúre,“ hovorí etnologička.

Jedinou oblasťou predstáv, ku ktorej sa môžu hlásiť aj muži bez toho, aby boli vysmiati, je záhrobný svet. Podľa Tatiany Bužekovej je táto sféra aj v tradičnej slovanskej komunite považovaná za „serióznejšiu“, takže aj muži môžu byť v tomto zmysle poverčiví – je im to dovolené. „Sny o mŕtvych alebo ich zjavenia nie sú pre muža dehonestujúce. Predkovia sú vždy dôležití, muž k tejto sfére predstáv preto môže mať vzťah.“

Ide o zdravie
Niektoré predstavy, ako je klopanie po dreve či spojenie si štikútania s tým, že na nás niekto myslí, sú pre nás automatické. Preberáme ich z prostredia, v ktorom sa pohybujeme, a často sa nad ich významom ani nezamýšľame, resp. po automatickej reakcii prichádza racionálna – napríklad Miša priznáva, že ju samu prekvapí, ako sa jej niekedy na moment zmocní zlý pocit, keď sedí za volantom a cez cestu vidí prebehnúť čiernu mačku.

No potom sú situácie, keď nič, čo nám vie ponúknuť veda, nepomáha, a tak siahneme po iných sférach. „Prešla som si tým, keď som mala 14-15 rokov a zdravotné problémy, ktoré sa dlhodobo nedarilo vyriešiť. V rámci pokusu získať nad tým celým kontrolu som sa obrátila aj týmto smerom a za pomoci amuletu a rôznych rituálov som sa snažila „predchádzať“ daným problémom. Zakrátko mi došlo, že moje konanie nemá žiaden efekt. V tom čase som si viac-menej vyriešila svoj ne-vzťah k poverčivosti. Časom ma opustili aj naučené obavy z piatka 13. a podobne a viac tomu nevenujem pozornosť,“ opisuje Patrícia* (30).

Aj Diana zo zdravotných dôvodov navštívila šamana: „Zaujalo ma, ako veľmi ma vedel odhadnúť, ale hlavne vyriešiť môj zdravotný problém. Je príjemne si s takýmto človekom pokecať. Dalo mi to nové podnety na zamyslenie. Boli to ale veci, ktoré vychádzali z môjho momentálneho stavu, nie z niečoho daného vopred, alebo náhodne plynúceho.“

Voči predstavám som stále celkom skeptická, no začala som ich vnímať ako pestrý jazyk, ktorému niekto rozumie a hovorí ním – a niekto nie. Červený náramok asi nebudem nikdy nosiť, no napríklad vianočných zvykov sa nechcem zrieknuť ani mimo ich tradičného dejiska a bez adekvátnej prípravy – aj keby sa do kútov mali hádzať pistácie a miesto pupáčikov sa jedli soletky. Túto symboliku mám jednoducho rada a má pre mňa význam.

*mená boli z dôvodu zachovania anonymity na prianie respondentiek zmenené