Na ženskom oddelení

napísala JANA H. HOFFSTÄDTER
ilustrovala MICHAELA ISTOK

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 4. októbra 2018.

Iste vás nie je málo, ktoré ste zažili pobyt na ženskom oddelení v nemocnici. Buď ste rodili, alebo ste mali nejaký problém súvisiaci so ženskými reprodukčnými (a slasť prinášajúcimi) orgánmi.
Aký to bol zážitok?
No. Pre mňa veľmi úprimný. Otvorený.

Na ženskom oddelení v nemocnici sa zvyčajne dejú tie úplne najprirodzenejšie veci života. Presne tie, ktoré sa dejú aj inde, ale inde sa o ne s nikým nedelíte.

Na ženskom oddelení v nemocnici však neexistuje žiadne tabu. Pre sestričky sú vaše intímnosti každodenná rutina. Normálna vec.
Tak čo sa okúňate.
Aj ja som sa. Klystíru som sa bála viac ako operácie.

V súkromnom zariadení s luxusom kúpeľne priamo v izbe som ležala nedávno. Niektoré veci sú však rovnaké, či ste v štátnej nemocnici, alebo ste za hospitalizáciu zaplatili tristo eur.
Budíček o piatej.
Umývanie dlážky chlórom o šiestej.
Vizita o siedmej.
A potom čakáte, kedy bude večer.

Termín operácie som vedela mesiac dopredu. Keď sa blížil, trochu som googlila, ako sa na ňu pripraviť. Ozvala som sa mailom lekárke, že teda sa nám to blíži, čo mám robiť.
Najmä nejesť. To je základ.

Do nemocnice som nastúpila deň pred zákrokom. Čakajúc na chodbe – kde so mnou posedávali maminky s bábätkami a otcami tých bábätiek – za mnou prišlo postupne niekoľko osôb v bielom plášti, aby mi oznámili, že mám počkať, zmerali mi tlak, spýtali sa, či som už bola v narkóze a ako ju znášam. A aby so mnou a zvyšným publikom riešili dátum poslednej menštruácie a či bol potrat, prípadne koľko, spontánny, alebo vyvolávaný? Len mimomaternicové tehotenstvo. Aha, dobre, poďte so mnou, tu budete ležať, pani je čerstvo po operácii, ale maľujeme, tak budete spolu.

Podľa pokynov na webe to vyzeralo na ľahkú večeru a potom už nič, od polnoci nepiť tekutiny. Večera sa ale nekonala ani ľahká. Zachránila ma len čokoláda v šuplíku a sestrička, ktorá nechcela mať na svedomí, že zomriem od hladu. Tajne mi priniesla detskú výživu.

Potom dvakrát prišla, že teda ten klystír. Dvakrát som ju prosila, že to ešte má čas.
Na tretíkrát sa jej už končila služba, a teda že musí. Že nech sa nebojím.
Mne sa to naďalej zdalo maximálne nedôstojné.
Áále. Dnes to je vraj pohoda, len malá fľaša, žiadny kýbeľ s horúcou mydlovou vodou a hadica.
Šup do kúpeľne, vyhrnúť košeľu.
Rozkročiť sa. Uvoľniť sa.
Jasné, uvoľniť sa! Také ľahké.
Hotovo. Spokojná sestrička má po službe. Ja podľa pokynov stojím s prekríženými nohami a čakám.
Nie dlho.

Sediac na záchode myslím na spolubývajúcu. Škoda, že nepozerá telku. Ale aj ona to má za sebou, tých pár šplechov a prdov zvládne a ja vyjdem z kúpeľne s hlavou vztýčenou. Lebo tentokrát som aspoň zvládla paralelne nezvracať, čo sa mi počas pôrodu nepodarilo.

Ono, má to svoje rácio a po operácii brucha ste vďačná, že nemusíte riešiť záchod. Na nedôstojnosti situácie to však nič nemení.

Prežijete to, prídu totiž ďalšie krásne chvíľky.

Príde tlupa doktorov, pred ktorými na vizite vyhrniete košeľu, rozkročíte nohy a ukážete im vložku.

Prídu sestričky, ktoré vám vylejú vrecko na konci katétra vedúceho z močového mechúra.
Sestričky, ktoré vám neskôr podajú pohár na čúranie, lebo presné množstvo tekutín treba zapisovať. Čo na tom, že vám po operácii prúd tečie skôr po chrbte a po stehnách než rovnomerne smerom dole.
Sestričky, ktoré vás donútia vstať a situáciu rozchodiť. Strhnú vám z brucha obrovský leukoplast, vyzlečú vás dohola a stoja pri vás, kým sa pokrútená sprchujete.

Sanitárky, ktoré uprosíte na mastnú vodu z polievky skôr, ako je pre vás na rozpise. Ale pozor, aby vám nezabehol ani glg. Lebo iba vtedy zistíte, čo znamená kašľať, kýchať a smiať sa.
Au!

Každý, kto pristúpi k vašej posteli, bude zisťovať, či prdíte.
Vetry boli?
Áno.
A poriadne?
Prosím?
No že či až von?
Com’on!
Povedzte, že boli, inak vám nedajú jesť.

Keď už konzumujete, začnú sa pýtať na stolicu.
Bola?

Hocikedy sa vám stane, že cestou na chodbu alebo WC stratíte zakrvavenú vložku. Manžel (našťastie váš) ju nonšalantne zodvihne a opýta sa staršej pacientky, kde by našiel kôš.
A potom sa nová spolubývajúca ospravedlňuje, že má na stoličke, kam si práve s ťažkosťami sadáte, odložené gaťky.
Gaťky! Taká nuda.

Po štyroch dňoch vám vyberú ihlu z ruky a dovi dopo, drogy! Idete domov.

Nočná košeľa, ktorá by sa na Urban Markete alebo v COS volala šaty a stála by najmenej stodvadsať eur, s vami ísť nemôže. Sestričky nevedia, kde sa dá zohnať. To vie len vrchná.
Aj tak im podáte bonboniéru. Lebo vás zachraňovali pred istou smrťou, keď ste sa tak cítili o druhej v noci. Lebo vás podopierali na záchode a neúnavne opakovali, že zajtra to bude lepšie. Lebo sa tvárili, že všetky tie nedôstojnosti sú úplná normálka.

Doma ste potom prvý deň sama. Je leto a tak vám spoločnosť príde robiť desaťcentimetrová zelená kobylka. (Vôbec nemáte fóbiu z hmyzu. Ale tento má päť očí a nikdy neviete, kam skočí.)
O jednej v noci ste preto naspäť v nemocnici v presvedčení, že ste si v boji s kobylkou dotrhali všetky štichy.

Lekárka vás upokojí, podá diazepam a odporučí neoháňať sa po operácii metlou.
Lepšiu zábavu v ten večer na pohotovosti nemali.

O mesiac ste tam na povinnej kontrole. Na recepcii vám hlásia, že sa vám skončil ročný poplatok a treba ho obnoviť.
Váhate, či v zariadení vôbec pokračovať.
Vašu úvahu preruší informácia, že odteraz už budete platiť len polovicu.
Ako to?
Bez maternice to máte lacnejšie, pani.


Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /www/n/a/u84109/public_html/wp-includes/class-wp-comment-query.php on line 405

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *