Ženy, čo sedeli v jahodách

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ALEXANDRA BARTH

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. júla 2016.

Krámujeme, dostávame to, máme svoje dni. V minulosti si ženy sadali do jahôd a odchádzal z nich ženský kvet. Menštruácia sa vždy označovala nepriamo a verejne sa o nej veľmi nehovorilo. Bola to súčasť ženského sveta, kde aj ostávala, vnútroskupinová téma, záležitosť matiek a dcér. Dôkaz plodnosti, no i pravidelná oštara spájajúca sa s rôznymi zákazmi.

„Je to téma spojená s krvou, s ktorou sa v ľudovom prostredí spájala predstava, že človek by sa jej nemal dotýkať. Staršie názory však hovoria aj o tom, že v určitých situáciách je krv aj niečím pozitívnym. A pri menštruácii sa to spája,“ vysvetľuje dôvod rozporuplného vnímania menštruácie v minulosti Juraj Zajonc z Ústavu etnológie SAV. Ako príklad uvádza prípravu nápojov lásky z menštruačnej krvi či jej využitie na prevenciu a liečenie kožných chorôb, ako pehy, fľaky a bradavice.

Vo všeobecnosti bola žena počas menštruácie považovaná za nečistú a mala zakázané aj bežné činnosti. Rituály a zákazy boli spojením empírie a predstáv. „V kultúre existuje univerzálny princíp, že každé obdobie prechodu, k čomu patrí aj menštruácia, je považované za obdobie väčšej zraniteľnosti a dostupnosti útokom zvonku. Ľudia verili, že počas menštruácie je žena dostupnejšia negatívnemu pôsobeniu, preto by nemala vyvíjať aktivity, prostredníctvom ktorých by sa to šírilo ďalej,“ vysvetľuje Juraj Zajonc. A tak sa ženy mali držať ďalej od múky, aby nesčervivela, alebo manželky bačov sa nesmeli priblížiť k strunge – miestu v košiari, kde sa dojili ovce, aby nestratili mlieko. „Z Česka máme údaje, že ženy spodnú košeľu alebo sukňu v čase, keď menštruovali, skrývali. Keby ju našiel manžel a chcel by sa zbaviť manželky, existovali praktiky na to, ako s takouto bielizňou narábať, aby žena zomrela. Preto to bolo veľmi úzkostlivo strážené,“ pridáva ďalší príklad Juraj Zajonc.

Existujú aj názory, že za tieto príkazy a zákazy môže muž. On bol totiž normou a všetko, čo sa nevyskytovalo v jeho živote, bolo nežiaduce a nečisté. „Obradmi a zvykmi, resp. zákazmi a príkazmi, týkajúcimi sa v tomto prípade menštruácie, tehotenstva, pôrodu, šestonedelia, sa spoločenstvo snažilo vyhnúť sa znečisteniu, teda nebezpečenstvu, riziku, ktoré mohlo spôsobiť fatálne narušenie usporiadaného sveta,“ píše vo svojej štúdii Žena v tradičnej kultúre Slovenska: menštruácia, panenstvo, materstvo etnologička Kamila Koza Beňová a ďalej poukazuje aj na strety prírody a kultúry a dualitu v tele a živote ženy.

Presne určiť, kedy povery a zákazy súvisiace s menštruáciou vymizli, je obtiažne. Stačí si spomenúť na vlastné školské časy a zanietenú konzumáciu citrónov, len aby sme to dostali neskôr, ako hlásil menštruačný kalendárik. Juraj Zajonc odhaduje, že povery v tradičných spoločenstvách pretrvali do 20. storočia, no v latentnej forme môžu byť prítomné dodnes napríklad v ľudovom liečiteľstve. A takisto sú súčasťou tradície a kultúry, preto nemožno vylúčiť, že si na ne niekto spomenie a oprobuje ich trebárs pri ľúbostnej mágii. Odkazy na menštruáciu sú súčasťou kultúry aj vďaka folklóru či rozprávkam. Podľa etnológa sa za klasickú európsku ukážku spracovania tejto témy považuje rozprávka o Šípkovej Ruženke – pichnutie sa vretenom zobrazuje prvú menštruáciu.

Toľko povery a predstavy, stále tu však zostáva praktická rovina menštruácie, ktorá nie je o nič radostnejšia. „Používanie zdravotníckych pomôcok neexistovalo. Ženy nosili dlhé košele a spodné sukne z hrubého plátna. Keď žena menštruovala, dala si o jednu spodničku viac. Prípadne si košeľu medzi nohami zopla špendlíkmi, keď trebárs išla do kostola, aby sa nestala nejaká nehoda,“ opisuje praktické riešenia z minulosti Juraj Zajonc.

Súčasné vložky a tampóny však majú svojich dávnych predchodcov. V minulosti ženy na zadržiavanie menštruačnej krvi používali vlnu, trávu, kožušinu či papyrus, podľa toho, čo bolo v danej ére a geografickej oblasti zrovna dostupné. Prvé tampóny sčasti podobné tým dnešným sa začali využívať v 18. a 19. storočí, slúžili však skôr ako antikoncepcia či zdravotnícka pomôcka. Menštruačné tampóny s aplikátorom pod názvom Tampax sa na americkom trhu objavili v polovici 30. rokov 20. storočia, uvádza sa v článku o histórii tampónu na stránke The Atlantic. Konkurencia v podobe digitálneho tampónu bez aplikátora známeho ako O. B. vznikla v 40. rokoch v Nemecku.

Vložky sa rovnako vyrábali z prírodných materiálov alebo z látky či handier, ktoré sa prali a používali opakovane. Doma i priemyselne vyrobené vložky však bolo v minulosti potrebné k telu nejako pripevniť – pásmi či trakmi. Na fotografiách z dnes už neexistujúceho Múzea menštruácie vidno aj zásteru, ktorá chránila oblečenie pred škvrnami. Praktické a nenápadné!

V súčasnosti síce máme miniatúrne produkty, v reklamách zásadne pohlcujúce akúsi modrú tekutinu, a záplavu aplikácií na sledovanie menštruácie, medzi ktorými sa občas nájde aj nejaká neružová, stále sme to však celkom nevyhrali. Minimálne čo sa spoločenského postoja k menštruácii týka. Stačí si spomenúť na zmazanie fotky menštruujúcej ženy z Instagramu alebo reakcie, ktoré vyvolala bežkyňa maratónu bez tampónu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *