napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala MICHAELA ISTOK AHONEN

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 4. apríla 2019.

Plus size fashion (alebo móda pre nadmerné veľkosti) je jedným z aktuálnych módnych trendov. Ženy čoraz hlasnejšie protestujú proti nedostatočnému zastúpeniu rôznych tiel v ponuke a komunikácii odevných značiek. Aj vďaka tomu sa v lesklých magazínoch a na sociálnych sieťach objavuje čoraz väčšia pestrosť ženských tiel, ktoré nám ukazujú, že krásna, štýlová, úspešná, milovaná či zdravá môže byť každá žena bez ohľadu na to, koľko váži. Body positive prístup oslavuje každé telo, zároveň sa však jeho prenikanie do módneho biznisu nezaobíde bez problémov. Najčastejšie ide o podobne povrchný prístup, s akým módne značky simulujú šetrný prístup k prírode v podobe green washingu – rýchlej záplaty na aktuálnu spoločenskú požiadavku. Aj v tomto prípade zostáva deklarovanie hesiel o tom, že sme všetky krásne, predovšetkým marketingovým ťahom, ktorý nemá reálny dopad na rozsah ponúkaných veľkostí produktov či zastúpenie rôznych žien v reklamných kampaniach. V snahe o „pestrosť“ sú vo fashion stories prezentované ženy väčších rozmerov, no stále predovšetkým s krivkami v tvare dokonalých presýpacích hodín. Prípadne môže snaha o body positive prístup žien väčších veľkostí viesť k ich fetišizácii. Nedostatok ponuky pre rôzne telá odráža širší problém s celkovou reprezentáciou diverzity v móde. Problém s unifikovanou predstavou o kráse má aj street style fotografia, ktorá by k autentickejšiemu zachytávaniu štýlových žien logicky mala mať bližšie než haute couture. Diskutabilný je tiež samotný termín plus size fashion, keďže v americkom prostredí popisuje typ tela, ktorý je priemerný, štandardný, nie nejakou výchylkou navyše.

Všetko toto však je v posledných rokoch v angloamerickom prostredí minimálne predmetom diskusie. Na Slovensku, zdá sa, pozitívne vnímanie rôznych tiel zatiaľ v móde nie je téma, podobne ako v Česku. Na takmer 17 percent slovenských žien sa pritom vzťahujú medicínske kritériá obezity. Láskyplný vzťah k svojmu telu tak v našom prostredí podporujú predovšetkým iniciatívy venujúce sa poruchám príjmu potravy, ako napríklad Chuť žiť. Relevantná diskusia o tom, že rôzne vyzerajúce telá môžu byť krásne a príťažlivé, v popkultúre či umení zatiaľ absentuje, rovnako ako snaha vytvárať pre ne adekvátnu módu. Ako konštatovali aj ženy veľkosti XL a viac, ktoré sa s nami podelili o svoje skúsenosti, nájsť v slovenských obchodoch veľkosť väčšiu ako 42 je skutočne vzácnosť. V zahraničí dopyt zákazníčok po oblečení neštandardných veľkostí často napĺňajú menšie značky a návrhárky zamerané na ručnú prácu na mieru (niekoľko tipov na etické a inkluzívne značky nájdete na Instagrame What Lydia Made, ktorá sama vyrába parádnu spodnú bielizeň všetkých veľkostí). Lokálne dizajnérske značky však vlnu body positive trendu zatiaľ nijako zvlášť nereflektujú. Hoci viaceré svoje modely predstavujú na „normálnych ženách“, nie profesionálnych modelkách, vždy ide o tradične „modelkovsky“ štíhle postavy. Šitie na mieru je otázkou individuálnej dohody, zatiaľ žiadna zo značiek svoje služby nekomunikuje v duchu prístupnosti pre všetkých a nabúravania stereotypných predstáv o kráse.

Slovenská móda: Komu sedí?
Samozrejme, produkcia pre malý slovenský trh má svoje špecifiká. Zaujímalo ma teda, ako celú problematiku vnímajú samotné značky pôsobiace v slovenskom prostredí. Na štyri emaily som nedostala žiadnu reakciu, na moje otázky však ochotne zareagovali dizajnérky Michaela Bednárová zo značky Puojd a Soňa Vidiečanová zo značky Créeme a Patricia Kvašňovská a Petra Rjabinin, ktoré fotili pre viacero módnych značiek.

Michaela Bednárová v Puojde ponúka univerzálne one size modely, ktoré sadnú viacerým typom postáv: „K tomuto rozhodnutiu som dospela jednak kvôli udržateľnosti módnej línie značky, ktorej tvorba na mieru nesedela z viacerých dôvodov. Druhá príčina bol môj osobný vkus, pretože sama rada nosím oversize modely, aj keď som klasické Sko. Vnímala som to tiež ako výzvu vytvoriť taký typ odevu, ktorý vyzerá dobre na chudej i plnšej postave.“ Hovorí, že one size módou pokrýva všetky veľkosti, prípadne upravuje dĺžku šiat či šírku rukávov podľa požiadaviek. Créeme aktuálne ponúka nohavičky vo veľkostiach 34 – 44 a podprsenky od 70AA po 80C. Značka sa stretáva aj s dopytom žien s úzkym chrbtom či prsiami väčšími ako veľkosti E a F, Soňa Vidiečanová vraví, že postupne plánujú ponuku rozširovať: „Keďže máme malosériovú výrobu, musíme ponuku veľkostí dobre naplánovať. Už teraz máme desať veľkostí na model podprsenky Sophia a keby to bolo napríklad 25 veľkostí, tak by sme museli z každej dať vyrobiť napríklad len dve. Musíme preto ísť postupne, aby sme nakoniec nemali veľa veľkostí, ale v skutočnosti nič poriadne na sklade.“

Krásne veľkosti
Soňa vníma potrebu fotenia modelov na rôznych typoch postáv, keďže zákazníčky chcú vidieť, ako model sedí podobným postavám, ako majú samy. Mrzí ju, že bielizeň Créeme sa zatiaľ takto vidieť nedá. Myslí si, že problémom je aj nedostatok vhodných modeliek: „Ako uvádza aj Mix Model Management, asi jediná agentúra na Slovensku, ktorá sa venuje plus size modelkám, tak majú na oba typy modeliek rovnaké nároky. Plus size modelka, ktorá je sebavedomá, stará sa o seba, cvičí, má pevné telo, rovnako ako štandardná modelka, ide len to, že každá z nich má iný typ postavy.“ S fotením spodnej bielizne na ženách, ktoré nie sú profesionálne modelky, Soňa nemá dobré skúsenosti, keďže podľa nej nie sú na fotenie zvyknuté a pôsobia strnulo.

Michaela si pri vytváraní konceptu módy bez veľkostí pre Puojd robila aj prieskum o zobrazovaní modelov na rôznych telách: „Pýtala som sa mnohých kamarátok a jedna dosť známa blogerka mi na túto otázku odpovedala, že chce odev vidieť na modelke, na ideálnej postave. Ďalšia súhlasila s tým, že aj ona tak chce vyzerať. Neviem, či to bola náhoda v rámci mojej testovacej vzorky, ale priznávam sa, súhlasím s nimi. Ja sa na to pozerám hlavne ako tvorkyňa, rokmi ovplyvnená estetikou dokonalosti. Teší ma výsledok fotenia, kde mám k dispozícii krásnu modelku, ktorú mimochodom agentúra trénuje roky, aby výsledok našej spoločnej práce bol estetickým zážitkom. Práca modelky je profesia ako každá iná, nie je to len o krásnej postave, je za tým veľa driny. Toľko k oficiálnej prezentácii mojej práce. Ale nezabúdajme, že nás – autorky a autorov – prezentujú zákazníčky v každodennom živote. A túto prezentáciu mám rovnocenne rada, ak nie ešte viac.“

Aj fotografka Patricia Kvašňovská si myslí, že je pochopiteľné, že tvorcovia chcú svoje modely odprezentovať na subtílnych modelkách, na ktorých ich tvorba vynikne. Platí to však predovšetkým pre haute couture, trendy v módnom biznise sa podľa nej menia: „Pozitívne vnímam, že v modelingu čoraz viac priestoru dostávajú ženy, ktoré nie sú typicky krásne. Súčasné magazíny sa neboja obsadiť na titulku mladú ženu s akné a preretušované fotky sú už, dúfam, záležitosťou minulého desaťročia. Priestor čoraz viac dostávajú aj práve plus size modelky.“ Prezentáciu high fashion na štíhlych modelkách teda nevidí ako problém, negatívne vnímanie ženských kriviek podľa Patricie pramení inde: „Sociálne médiá zahlcujú naše mozgy zvrátenými predstavami o realite, všade vidíme perfektných ľudí žijúcich rozprávkové životy. Materializmus je naše nové náboženstvo a sme posadnutí vzhľadom. Vydávame sa tak na nekonečnú cestu za vytúženým ideálom, ktorá sa však nikdy neskončí, pretože dokým sa budeme porovnávať s inými, sami nebudeme nikdy spokojní. Nedostatky vidím skôr v chýbajúcej diskusii v spoločnosti, na školách, v rodinách, medzi priateľkami. Nikto sa nenarodí s enzýmom, ktorý dokáže prirodzene tráviť často skreslené idey, ktoré nám podsúvajú médiá. Moc médií rastie a je na nás, aby sme sa naučili orientovať vo vizuálnom a v informačnom smogu a odbúrať mylné predstavy o realite.“

Prezentácia odevu na jednom (dokonalom) type tela je aj pre fotografku Petru Rjabinin demotivujúca – sama si pri nákupoch nevie predstaviť, ako by daný model mohol vyzerať na nej: „Keď ženy cítia vonkajší tlak, že by mali mať väčšie prsia, užšie boky, ale zároveň nie každé telo má na to genetickú predispozíciu, spôsobuje to neopodstatnené komplexy, že nie som taká, ako by pekná žena mala vyzerať. Ešte nebezpečnejšie mi to pripadá pri dospievajúcich dievčatách, lebo práve tieto trendy formujú ich sebaprijatie a sebalásku. Dospelá žena už väčšinou vie mať trochu nadhľad nad vlastným telom a vidí na sebe aj iné hodnoty. Keď nad tým uvažujem aj z väčšej perspektívy, bude sa to raz týkať aj mojich dvoch dcér a bola by som rada, keby mohli vyrastať vo svete, kde môže byť krásnou každá žena.“

Pekné fotky vs. povinnosť
Petra viac ráz iniciovala fotenie modelov na rôznych typoch postáv, nestretla sa však s pozitívnou odozvou. Obe si s Patriciou pochvaľujú fotenie s bežnými ženami – nemodelkami –, a hoci ani jedna zatiaľ plus size kampaň nefotila, určite by sa jej nebránili. Patriciu inšpirujú staršie ženy, jej kampaň s Ingrid Timkovou je jednou z mála lastovičiek tohto trendu u nás: „Fotiť sebavedomú ženu, ktorá je pred objektívom sama za seba, vedomá si svojich predností a stotožnená so svojimi nedostatkami, je vždy inšpiratívne. Samej mi dodáva silu takéto ženy vidieť, čítať o nich, byť nimi obklopená. Učí ma to, ako veľmi je krása subjektívna a aké množstvo podôb môže mať. Verím, že zobrazovanie rôznorodých žien v médiách môže do istej miery naučiť ženy cítiť sa krásne a zotrieť neistoty spojené s fyzickým vzhľadom. Žiaľ, pri komerčných foteniach, či už pre módne magazíny alebo dizajnové značky na Slovensku, sme do veľkej miery v konceptoch limitovaní. Redakcie majú často rôzne plnenia, ktoré nie je možné obísť, a nie vždy je teda možnosť fotiť na nemodelkách.“

Vytvárať v módnom biznise priestor pre rôzne telá považuje Patricia za svoju povinnosť, jej zámerom je iniciovať osobné projekty a následne ich ponúkať komerčným klientom: „Už dlhšie sa zamýšľam nad hlbším zmyslom mojej práce módnej fotografky. Ideál krásy v spoločnosti existuje odjakživa a hoci sa mení, nikdy neodzrkadluje pestrosť reality. Verím, že módny biznis bude dávať čoraz väčší priestor rozmanitosti a bude viac odzrkadlovať spoločnosť ako takú. Avšak kým si my sami neuvedomíme, že práve v odlišnosti je krása, a nenaučíme sa byť každý spokojný sám so sebou, tak budeme i naďalej slepo prenasledovať spoločnosťou deklarované ideály. O to ťažšie bude hľadať v sebe odvahu robiť veci inak.“

Petra vidí rolu rôznorodosti v oblasti módnej fotografie rovnako: „V poslednom čase si všímam, že viac zahraničných módnych značiek už pracuje s variantmi ženských tiel (alebo má priamo oddelenie plus size). Keď som uvidela takú kampaň prvý raz, tak som si povedala, že konečne niekto dostal odvahu. Zároveň si človek pri tom uvedomí, že aj ženy, ktoré nemajú posilňovňou odmakané telo prispôsobené súčasným vizuálnym trendom, môžu byť krásne a príťažlivé. Prirovnala by som to k prechádzke po nejakom väčšom meste. Keď sa prechádzam a stretávam ľudí rôznych rás, kultúr, niektorí sú chudí, iní tuční, niektorí sú vysokí a ďalší zase nízki – tak to považujem za pekné a rada pozorujem túto prirodzenú rôznorodosť. Keď ale následne dostanem pracovné zadanie na Slovensku od človeka z Angoly, ktorý chce, aby som nafotila jeho produkt na žene, ale musí byť biela, lebo iné ženy v biznise tak dobre nefungujú, je mi z toho smutno. Myslím, že reklama má v tomto veľkú moc a že aj ona môže učiť ľudí byť otvorenejšími.“

Čo si chceme obliekať?
Petra tak zároveň vystihuje možné riešenie. Ak sa totiž zhodneme na tom, že máme radi rôznorodosť, ako aj svoje vlastné telá, a chceme vidieť skutočné rozpätie toho, ako môžu vyzerať ženy, je načase prejsť od slov k činom. Rovnako ako pri environmentálnom dopade módneho priemyslu začať od seba a pýtať si od značiek, veľkých i malých, reprezentáciu, ktorá nám chýba. A predovšetkým ju následne podporiť – lajkmi, zdieľaním a v neposlednom rade nákupom. Nie, nemusíme si nasilu kupovať o číslo väčšie oblečenie. Stačí, ak budeme cielene nakupovať a ďalej odporúčať značky, ktoré sa rozhodnú pre iný prístup a budú dávať priestor aj ženám, ktoré narúšajú stereotypné predstavy o kráse. (Samozrejme, ani tu neexistujú rýchle a jednoduché riešenia, dôležitá je však snaha – proaktívny prístup k rozširovaniu ponúkaných veľkostí, vyhľadávaniu rôznorodých modeliek, vykročenie od vysvetľovania, prečo niečo nejde, k hľadaniu možných riešení…). Len tak sa od deklarovaných sentimentov posunieme k reálnym krokom – ak módnym značkám, časopisom, fotografkám a fotografom či reklamným agentúram dáme najavo, čo chceme vo svete módy vidieť. Prvým krokom je preto otázka na každú a každého z nás – chceme v móde podporovať predstavy jediného dokonalého tela, alebo ňou chceme oslavovať rôzne podoby krásy? Móda je hra a fantázia, no naozaj z nej vieme mať radosť len v tom prípade, ak nám predáva predstavu dokonalo hladkej (bielej) gazely bez gramu tuku navyše?