Veľké ženy

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala VIKTÓRIA HORŇANOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 24. novembra 2016.

Keď som mala dvanásť, zdanlivo cez noc zaúradovali gény a moje boky sa nezvratne zaokrúhlili. Určite som odvtedy už dávno mohla vyzerať aj inak, chudšie a pestovanejšie, chcelo by to však veľa námahy. Na čo som príliš pohodlná a navyše mi chutí. A nie som si istá, ako veľmi by dvíhanie činiek a počítanie kalórií bolo zmysluplné a či by sa moje telo aj tak nechcelo vrátiť k svojej prirodzenej podobe Věstonickej venuše (od pása dole!).

Aby som to tu zase nedramatizovala, vážim plus-mínus 60 kíl a nosím oblečenie veľkosti 38. Zmierenie sa s vlastným telom pri tejto konštelácii nie je žiaden náročný proces, predsa len má však aj miesta, ktoré radšej zakrývam. Veľmi to však neprežívam a už vôbec to s nikým neriešim. Spozorovala som však, že pre niektoré ženy je vlastné telo pomerne veľkou témou a seriózne sa ním zaoberajú. No kým monológy štíhlych žien o traume z kíl a nutnosti schudnúť počúvam pomerne často, mám pocit, že ženy obliekajúce veľkosti XL a viac o svojich pocitoch a váhe veľmi nehovoria. Pritom by bolo o čom. Riešia, koľko vážia? Je ich život vyplnený snahou schudnúť? Ako nakupujú? S týmito otázkami som sa preto obrátila na ženy vo svojom okolí a ony otvorene prehovorili.

Veľa lásky veľkému telu
Sme viac ako naše telo, ono však ukrýva náš sexi mozog a bohatý vnútorný život. A je zároveň tým prvým, čo na nás ľudia pri osobnom kontakte vnímajú. To, aké je a ako sa hýbe, robí prvý dojem, a ďalej slúži ako poznávací znak. Preto je pochopiteľné, že sa ním zaoberáme aj v inej rovine, ako len či správne a zdravo funguje. „Ak by som povedala, že by som nič nechcela zmeniť, tak by som na sto percent klamala. Aj v mojom živote sa vyskytli chvíle, keď som túžila byť krásna a štíhla, dlhonohá a možno trochu blond s veľkými modrými očami. Nuž ale realita je iná a ja som sa naučila žiť so svojím telom takým, aké je, a mám rada každý centimeter štvorcový. A verte mi, je to naozaj veľa lásky,“ s úsmevom hovorí 38-ročná Erika.

Rovnako ako 27-ročná Barbora si občas povzdychne, že by bolo fajn mať o pár kíl menej, inak to však obe veľmi neriešia. „Určite by som chcela byť štíhlejšia, to nepopieram. Ale predovšetkým sa chcem vo svojom tele cítiť dobre. Ak je človek spokojný sám so sebou, vidia ho tak aj ostatní,“ hovorí Barbora. „Som zdravo sebavedomá a viem, že spokojnosť so sebou nevychádza z toho, ako človek vyzerá, ale z toho, kým je. Ako sa správa k ostatným a čo všetko dokáže. Nikdy som sa preto pre svoju postavu extrémne netrápila,“ dopĺňa.

Na sebavedomí 29-ročnej Petry sa však jej hmotnosť podpísala a zaoberá sa ňou viac, no hľadá riešenia. „Snažím sa cvičiť, pravidelne jesť, žiť zdravo a milovať sa taká, aká som,“ priznáva aj Peťa základnú nutnosť vychádzania so sebou a vlastným telom.

Bacuľka je najhnusnejšie slovo vo vesmíre
Nie je to však len o vlastnom postoji, niekomu vie pomôcť či ublížiť aj najbližšie okolie. Podľa Barbory je dôležitejšie ako obraz veľkých žien a mužov v médiách či filmoch to, ako sa k týmto ľuďom postaví najbližšia rodina a priatelia: „Tí podľa mňa rozhodujú o tom, ako sa človek, ktorý má viac kíl, bude so svojou váhou cítiť.“ Potvrdzuje to aj Erika a jej pozitívna skúsenosť – ľudia v jej okolí nikdy neriešili, koľko váži, a brali ju takú, aká je. „Rodine a kamarátom to vždy bolo jedno. A to, čo si o mne myslia cudzí ľudia, je zase viac-menej jedno mne. Ja ich tiež neposudzujem a nevytváram si o nich svoje domnienky a predstavy, akí sú, na základe toho, že sa stretneme napríklad vo výťahu.“

Nie všetci ľudia sú však rovnako empatickí a tolerantní. Uštipačné poznámky spolu so súčasným odtučneným ideálom krásy vedia prispieť k trápeniu žien s oblými krivkami. „Body positive image na Slovensku chýba – skôr je to fat-shaming. Alebo ťa ľudia ľutujú. Sú to dva extrémne pohľady. Ak však človek nemá nič pozitívne, čo by povedal, mal by byť radšej ticho,“ odkazuje Petra. A pri pokuse žoviálne pomenovať ženu kyprých tvarov treba zabudnúť na bacuľku, buchtičku, slonicu či tučka, vymenúvajú moje známe.

Petra má aj negatívne skúsenosti s postojom okolia – stretla sa s predsudkami a odmietnutím počas randenia aj s nátlakom vo vzťahu, aby schudla. A takisto okrem vlastných nepríjemných zážitkov vníma aj širšie súvislosti a premenu ideálu krásy, ktorý nám podsúvajú médiá. „Historicky sa pohľad na veľké ženy menil, kedysi boli in, no posledných 30 rokov (približne odkedy som na svete) sú out. Teda vnímané ako niečo zlé, nezdravé, škaredé, niečo, za čo by sa mal človek hanbiť. Aj vo filmoch, ktoré som pozerala v puberte, to boli väčšinou samé blbosti – hrdinka plnších tvarov na sebe makala, prešla drastickou premenou a zo škaredého káčatka bola odrazu labuť. Iste, nieslo to správu, že keď na sebe budeš makať, svet môže vidieť, aká si úžasná; no stane sa to, až keď budeš makať a budeš mať výsledky. Neboli tam odkazy na to, že svet vidí, aká si super, aj keď zostaneš sama sebou a budeš sa mať rada presne taká, aká si. Je to smutné. A navyše napríklad vo filmoch bývajú plnší ľudia veľmi často zdrojom komiky,“ myslí si Peťa.

Choroby, hormóny, stres
Mediálny obraz nadváhy a obezity je spájaný s nezdravým životným štýlom a.k.a. Happy meal. Pribrať sa však dá aj následkom stresu či zdravotných problémov. Alebo môžu byť príčinou hormonálne zmeny, ako to bolo v Barborinom prípade: „Veľmi rapídne a rýchlo som pribrala, keď som brala antikoncepciu. Už som sa tých kíl nikdy nezbavila. Ale pravdepodobne by som bola pribrala aj bez toho, máme to v rodine.“

Peťa má zase problémy so žalúdkom zapríčinené stresom. No kým vyššia hmotnosť môže byť dôsledkom zdravotných problémov, nemusí ich signalizovať. Potvrdzuje to aj Barbora, ktorá nedávno spolu s kolegyňami absolvovala kompletnú zdravotnú prehliadku a na rozdiel od tých, ktoré vážia maximálne 50 kíl, mala všetky hodnoty v norme. A takisto je aj dôkazom toho, že ľudia s vyššou hmotnosťou ešte automaticky nemusia byť komótni, udýchaní a upotení už pri pokuse vstať z gauča. Uvedomuje si však, že to nemusí trvať večne: „Som zdravá, výkonná a vybehnem horu raz dva, keď ideme s mamou na huby. Som ešte mladá, moja váha mi teda nič nekomplikuje. Obávam sa, že sa to s vekom zmení a kilá mi budú robiť problém. Určite to chcem riešiť, aby som neprišla o svoju životnú dynamiku.“

Tučné a šťastné
Samozrejme, ako hovorí aj príslovie, bez jedla faldík na bruchu nenarastie. A oslovené ženy svoju záľubu v jedle netaja. „Milujem jedlo! Nijako sa neobmedzujem. Mám to šťastie, že mi nikdy nechutili fastfoody, tlačenky alebo cola, nefajčím, čo sa odzrkadlilo aj na mojom zdravotnom stave,“ hovorí Barbora, ktorá si jedlo dopraje bez výčitiek a keď sa dobre a dosýta naje, je úprimne šťastná.

Erika výčitky po jedle pozná, neberie ich však veľmi tragicky: „Mám rada dobré jedlo. A povedzme si pravdu, to, čo je dobré, väčšinou nie je veľmi zdravé. Nikdy som však nemala také tie nočné prepadovky chladničky, prípadne že by som si sadla k telke s papierovými kapesníkmi v jednej ruke a v druhej s veľkou čokoládou.“ Aj Petra si plné brucho občas vyčíta, snaží však hľadať rovnováhu – jesť to, čo jej chutí, ale preferovať zdravé alternatívy. Ako však hovorí, ťažko nájsť alternatívu ku klobáse.

Úpravou jedálnička sa dá dosiahnuť aj úbytok na váhe, moje známe sa však zhodujú, že k tomu treba pridať aj zvýšený pohyb. Čo sa týka extrémnych spôsobov ako schudnúť, skúsenosť s nimi má iba Peťa. Aj ju to však už dávno prešlo.

Handričky!
Možno je chyba vo mne a nie v obchodoch, no nájsť pekné oblečenie za normálne ceny, ktoré sa po chvíli nosenia nerozpadne, je pre mňa celkom výzva a nakupovanie handričiek aj preto rozhodne nepatrí medzi moje obľúbené činnosti. A to je ponuka oblečenia na moju postavu pomerne bohatá.

Majestátnejšie typy zachraňuje internet. „V obchodoch určite nie je taká ponuka tovaru – aspoň na slovenskom trhu – ako pre ženy do veľkosti 42. Vďaka bohu za internet, kde sa dá zohnať aj nemožné. A, samozrejme, za módne značky, ktoré myslia aj na nás, nie úplne konfekčné ženy,“ opisuje svoje nákupné skúsenosti Erika. „Uf, no je pár obchodov a overených značiek, kde sa dá obliecť. Skôr však nakupujem online. Na internete je väčší výber, väčšie čísla, väčšie možnosti a, samozrejme, väčšie ceny. Určite by som si priala, aby bola ponuka v obchodoch lepšia. Sú obchody a značky, ktoré majú oblečenie aj vo väčších číslach, ale do predajní ich neobjednajú, lebo chcú, aby boli exkluzívnejší – rozumej, aby danú značku mohli prezentovať len pekní a štíhli ľudia,“ pridáva sa Petra.

Barbora nakupuje tiež prevažne v tých istých obchodoch. „Občas ma zamrzí, že to, čo vyzerá skvelo na figuríne, nevyzerá dobre na mňa, ale vo všeobecnosti som s tým zmierená. Nevlastním ani jednu košeľu a pravdepodobne ani nikdy nebudem. Ale s tým sa dá v pohode žiť,“ priznáva. A dodáva, že časom sa jej zmenili aj priority, čo sa oblečenia a vzhľadu týka: „V puberte som bola štíhla, mala som približne 50 kíl. Napriek tomu som mala pocit, že mám tlsté stehná a nemôžem nosiť sukne. V zime som si odmietala dať pod nohavice pančuchy, lebo som si myslela, že tak budem mať nohy ešte tučnejšie. Dnes si dám sukňu, tielko aj trojo pančúch len preto, aby mi bolo teplo a komfortne.“

Život ma okrem iného naučil, že problémy sa delia na skutočné a tie, ktoré si vymyslíme vo vlastnej hlave. A kým na prvé z nich väčšinou existuje riešenie, tie druhé nás motajú v začarovaných kruhoch – občas s výdatnou pomocou okolia. Či už teda veríte v crossfit a smoothie nazývate jedlom, alebo sa na konci týždňa zo všetkého najviac tešíte na nákup vo svojom obľúbenom mäsiarstve, je to všetko úplne v poriadku. Dôležité je iba to, ako sa cítite – fyzicky aj psychicky.

2 myšlienky na “Veľké ženy

  1. Spätné upozornenie: Pre koho sa obliekame – Kurník

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *