napísala KATARÍNA DANOVÁ
ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. februára 2019.
Túto zimu som sa začala otužovať. Otužovanie prospieva imunite a vyplavujú sa pri ňom endorfíny. Dlhodobé otužovanie vraj prospieva psychickému zdraviu.
Zneužívať dieťa je prekvapivo jednoduché. Niekedy dávno som čítala, že v každej triede v každej škole, štatisticky, na vyučujúcich pozerá aspoň jedno dieťa, ktoré má skúsenosti so sexuálnym násilím. Podľa výskumu Rady Európy má skúsenosť s nejakou formou sexuálneho násilia jedno dieťa z piatich a až v 70 – 85 percentách prípadov je páchateľom dieťaťu známa alebo blízka osoba. Zneužívanie si mnohí ľudia jednak často mýlia so znásilnením a ešte stále si ho predstavujú ako niečo, čo sa odohráva ďaleko od nich, v tmavých vchodoch a chudobných rodinách. Pravdou je, že zneužívanie sa odohráva v každom type domácností naprieč sociálnymi vrstvami, v školách, v detských táboroch, na krúžkoch, v kostoloch a všade inde, kde vzniká nejaký typ puta medzi dieťaťom a predátorom, ktoré predátor zneužije vo svoj prospech. Detské obete často roky nevedia, že to, čo zažili, bolo sexuálne zneužívanie, a trauma sa prejaví až vo vyššom veku. Mladšie deti nevedia, čo je sex, a jednoducho uveria tomu, že to, čo sa im deje, je bežné, a myslia si, že rovnaké veci sa dejú všetkým rovesníkom. Staršie deti, ktoré majú mentálnu kapacitu na uvedomenie si, že zažili čosi sexuálne, môžu zažívať pocity viny, hanby, obviňovať samy seba, alebo si neuvedomujú, ako veľmi traumatizujúce ich zážitky môžu byť. Ja som bola posledné z menovaných. Mala som trinásť rokov, stála som v kruhu kamarátok v detskom tábore a plakala som, pretože ma už druhý rok nevybrali do táborovej miss (budovanie tohto typu súťaživosti v deťoch je na samostatný článok). Nebola som pekné dieťa, mala som strapaté vlasy rozdelené cestičkou v strede, väčšinou ledabolo zopnuté v nízkom cope. Nosila som voľné oblečenie, pretože na tej hranici medzi detstvom a pubertou som mala vo vlastnom obraze zmätok. Nepamätám si presne, kto vyberal finalistky táborovej miss, ale on bol medzi nimi. Vždy vybrali ten typ dievčat, ktorým som závidela, boli pekné, upravené, voňavé a vďaka tomu obľúbené, ale sama som nevedela, ako sa medzi ne zaradiť. Ešte nie ženy, ale dievčatá na začiatku cesty k dospelosti, také, u ktorých bol vidieť nejaký potenciál. Ja som bola presný opak, ale aj tak som sa do tej miss chcela dostať, chcela som byť pekná a chcela som medzi ne patriť. Okolo práve šiel človek, ktorého som dovtedy neregistrovala. Opýtal sa ma, prečo plačem, a keď som mu povedala dôvod, povedal, že v tej miss predsa len môžem byť. O niekoľko mesiacov neskôr mi v aute vložil moju ruku do jeho nohavíc. Ja som mala 13, on 40.
Vyzliekam si tepláky a sveter, obúvam si neoprénové topánky. Pri ústach sa mi zrážajú obláčiky hmly a z čaju, ktorý som si po príchode naliala z termosky, stúpa para. Je mínus sedem stupňov Celzia.
Moji rodičia sa práva rozviedli, otec nebol veľmi angažovaný v mojom živote, občas som k nemu chodievala, ale tento kontakt postupne redol. Dvanásť, trinásť rokov je citlivý vek na vytváranie vzťahov. Chcela som byť dospelá, chcela som robiť dospelé veci a byť dospelými uznaná ako plnohodnotná bytosť. Kombinácia týchto a iných faktorov zo mňa robila veľmi jednoducho dosiahnuteľnú obeť. Nepamätám sa, ako je možné, že som sa s ním začala stretávať pravidelne. Trauma niekedy robí takú vec, pri ktorej vám potlačí spomienky na určité udalosti, a ja si takto napríklad nepamätám skoro nič zo svojho detstva a dospievania. Nepamätám sa, ako je možné, že prišiel ku mne domov, keď som bola sama, a chcel, aby som ho pobozkala. Neviem, čo presne som vtedy cítila, ale viem, že napriek vnútornému odporu (ktorý som nevedela v tom čase správne vyhodnotiť) som poslúchala a nechcela som odmietnuť. Pamätám sa, ako ma kritizoval, keď som to nerobila s nasadením, a ako ma chválil, keď som sa snažila mu vyhovieť. Keď som sa s ním začala stretávať, postupne si ma začal meniť podľa svojich predstáv. Nepáčilo sa mu, ako sa obliekam. Mala som podľa neho nosiť výrazné farby ako červenú a bielu. Mala som nosiť vestu. Šiltovku. Biele tenisky. Vlasy v cope. Ostrihať si ofinu. Rozhodol sa, že zo mňa bude herečka a že pôjdem na konzervatórium. Začal ma pripravovať. Na hereckých prípravách priamo na konzervatóriu som sa vždy cítila nesvoja. Ako introvertka som sa hanbila, nechcela som pred ľuďmi spievať, hlavne keď všetci boli lepší odo mňa. Učiteľka spevu sa ma opýtala, či by som radšej nechcela ísť na gymnázium (a ja jej rozumiem). Tretí a posledný raz, keď ma opäť neprijali, škola ponúkla odmietnutým študentom možnosť zapísať sa na odbory, v ktorých bolo málo záujemcov. A tak som sa ocitla na konzervatóriu, s nástrojom, o ktorom som dovtedy ani nepočula, bez akéhokoľvek predošlého záujmu o hru na vôbec nejaký nástroj (okrem klavíra, s ktorým som pílila uši rodičom ako malé dieťa, ale keďže bol drahý, tento sen sa skončil skôr, ako sa začal) a klasickú hudbu ako takú.
Bežím na mieste, aby som si vytvorila vnútorné teplo, ktoré ma bude držať vo vode dlhšie. Kráčam k okraju jazera a potláčam tú racionálnu časť mysle, ktorá ma odhovára od vstupu do ľadovej vody.
O našom „vzťahu“ (slovo vzťah píšem v úvodzovkách, pretože romantický vzťah môže byť iba medzi dvoma rovnocennými ľuďmi) vedeli mnohí vedúci z tábora a aj ľudia mimo táborového prostredia. Brával ma so sebou do spoločnosti, niekedy so svojou dcérou, ktorá bola moja rovesníčka, často aj bez nej. Verím, že pre náhodných okoloidúcich sme boli jednoducho dcéra s otcom. Nerozumiem však, akým mentálnym procesom musí prejsť niekto, kto vie, že náš vzťah nie je rodinný, a napriek tomu si to dokáže zracionalizovať natoľko, že nielen že s daným človekom nepreruší všetky kontakty a neudá ho na polícii, ale sa s ním i ďalej kamaráti a organizuje detské letné tábory. Keď si ako dospelá žena predstavím, že by niekto z mojich kamarátov na výlet na chatu priviedol trinásťročné dievča a chcel s ním spať v posteli, neverím, že by sme mu to dovolili. Neverím, že by sme neboli schopní udať ho na polícii, hoci by to dovtedy bol náš kamarát. Neverím, že by niekto potom mohol ostať mojím kamarátom. Bolo to pre ľudí z tábora iné, pretože už boli takí zvyknutí na neustálu prítomnosť detí, že sa im to nezdalo zvláštne? Pripadalo im to v poriadku, lebo som s ním do partie chodievala dobrovoľne a nejavila som žiadne znaky odporu? Zreteľne si pamätám moment na chate (kde som bola jediné dieťa), keď ja a on sme boli na hornom poschodí a zdola som počula, ako jeden známy vtipkuje: „Hej, chalani, skočím si hore na malú!“ Znormalizovali si to všetci prítomní natoľko, že im celá situácia pripadala v poriadku?
Možno bol jednoducho skvelý manipulátor. Až ako dospelá žena som si uvedomila, že všetko, čo sa medzi nami dialo, si zabezpečil starostlivým groomingom (grooming = aktivita pedofilov, keď nadväzujú priateľské vzťahy s deťmi s cieľom postupne nadviazať sexuálny kontakt) a manipuláciou. Jedny z najhorších momentov jeho manipulácie boli, keď som sa ako pätnásťročná snažila od neho odtrhnúť, a vždy, keď som sa o to pokúsila, sa mi vyhrážal samovraždou. „Dobre, tak ja idem skočiť z okna,“ písal mi. „Si si naozaj istá? Napíš, že naozaj áno.“ Čeliť manipulácii tohto typu je náročné aj pre dospelých ľudí, nieto ešte pre pätnásťročné dievča. Neviem, kde som napokon v sebe zobrala dostatok sily, ale našťastie prišiel deň, keď som si bola dostatočne istá.
Často si vravím, že ak by to, čo sa mi stalo, bolo iba čisto fyzické, vyrovnávanie sa s tým by bolo oveľa jednoduchšie. Na všetkom, čo sa mi stalo, nie je najhorší sexuálny kontakt s niekým, s kým som sexuálny kontakt nikdy nechcela mať, ale to, že ma presvedčil, že ho mať chcem. Psychická a emocionálna manipulácia a ich následky v konečnom dôsledku bolia omnoho viac a zanechávajú trvalé stopy. Dlhé roky som si myslela, že moja hodnota a to, či som vo vzťahu cenná, závisí od toho, či som svojho partnera ochotná sexuálne uspokojiť. Nikdy som nevedela povedať nie svojim partnerom (a vlastne aj „nepartnerom“, ktorí prejavili záujem), nikdy mi nenapadlo, že sex a čokoľvek s ním spojené je niečo, čo sa dá odmietnuť. Do dnešného dňa si musím mechanicky pripomínať, že na sex so mnou nikto nemá automaticky právo, že existuje slovo nie a že moje pocity sú dôležité. Že nemusím robiť nič, čo nechcem. Mala som 23 rokov, keď som zistila, že na sex sa dá povedať „nie“. Keďže mi vravieval, aby som už nerástla, aby som mala menšie prsia, menší zadok, aby som bola chudšia, do dnešného dňa mám problémy s vlastným sebaobrazom. Mám hlboko zakorenené, že ideálna postava je útla, ale keďže ja také nie som, znamená to, že som tučná, a tučná v skratke znamená nehodná lásky. Keď niekomu poviem nie, automaticky očakávam hnev, smútok a výčitky. Neustále si musím pripomínať, že moje potreby sú rovnako hodnotné ako potreby všetkých ostatných.
Pomaly, ale plynulo vchádzam do jazera. Rukami odtláčam ľadové kryhy. Kráčam, až kým nemám ponorené ramená. Zatvorím oči a zhlboka dýcham.
Niekedy sa hnevám. Keď sa hnevám, pociťujem bezmocnosť a silný pocit nespravodlivosti. Mám skoro tridsať rokov, minula som stovky eur na terapiu, prehltla stovky tabletiek a ešte stále nie som v poriadku. A neviem, či niekedy budem úplne v poriadku. Zatiaľ čo môjmu zneužívateľovi sa, zdá sa, darí – má prácu, priateľov, tábor je každým rokom populárnejší a on ani len netuší, že keď mi je najhoršie, s nenávisťou sa pozerám na jeho fotky na internete a predstavujem si, aké by to bolo môcť mu ublížiť. Rozbiť jeho svet za to, že on rozbil môj. Liečba z traumy je beh na dlhú trať. Po prvom roku terapie, keď som už na sedeniach nemala o čom rozprávať, som si myslela, že to je koniec, že som vyliečená. Lenže duša je komplexná a má zákutia, do ktorých nevidno, a z týchto zákutí sa vynárajú stále nové a nové problémy, a tak sa to, o čom si myslíte, že už je preč, opakovane vracia ako bumerang. Pri fyzických zraneniach sa vo veľa prípadoch dá určiť doba liečenia. Pri liečbe tráum sa nedá predpovedať nič. Sú dni, keď som plná nádeje a optimizmu, a som schopná svoj život žiť „normálne“. Sú dni, keď sa bojím, že sa z toho nikdy naozaj nedostanem, a navždy to bude môjmu životu určovať formu. Posledné mesiace našťastie prevažujú tie lepšie dni a pri písaní tohto textu sa cítim zasa o niečo slobodnejšia.
Ak si niekto kladie tú klasickú otázku „Prečo si sa neozvala skôr?“, rada odpoviem – skôr som to nedokázala. Keď sa to dialo, bola som dieťa a vedelo o tom množstvo dospelých ľudí, ktorí neurobili nič. Keď som si v dospelosti uvedomila, čo sa mi stalo, trvalo mi roky vôbec si to priznať a ďalšie roky sa s tým vysporiadať natoľko, aby som sa necítila spoluzodpovedná, aby som necítila hanbu a nebála sa zastať samej seba. Obete sexuálneho zneužívania nikomu svoj príbeh nedlžia a nie sú povinné sa oň deliť so svetom. Niekto sa rozhodne otvoriť, niekto sa s tým vyrovná v súkromí. Ja som sa rozhodla o svojej skúsenosti povedať svetu, pretože nechcem do konca života žiť pod ťarchou tajomstva. Chcem, aby každý, kto prežil niečo podobné, vedel, že nie je sám. Že všetky pocity, ktoré prežíva, sú normálne, je v poriadku cítiť nenávisť, je prirodzené cítiť hanbu, je prirodzené obviňovať sa a spochybňovať sa. Nemusí to tak byť navždy. Existuje cesta von a existuje nádej na lepší život. Nechcem byť viac ticho, lebo ja sa nemám za čo hanbiť. Hanbiť sa môže len ten, kto mi túto bolesť spôsobil, a tí, ktorí sa len ticho prizerali.
Tŕpne mi pokožka a prestávam si cítiť končatiny, nemyslím na nič. Celý môj organizmus sa sústreďuje na prežitie. Zažívam jediných päť minút dňa, v ktorých v kútiku mysle nevidím pozostatky hlboko zakorenenej traumy, pripravené náhodne vyjsť do popredia a pokaziť mi deň.
Mňa zaujíma jediná vec… Je to oznámené na polícii? Rieši sa to? Píšete ze ďalej vedie tábor s deťmi… Verím že nedovolite aby sa dialo babám to co vám a veci sa už dávno riešia… Nie vy sa dňami nemusíte deliť o vás príbeh, ale s políciou áno…
Ako by mi to mohla dokázať? Nemôže to byť premlčané?
Dobrý deň,
podľa informácií zverejnených v článku na SME ak by vyšetrovateľ viedol prípad ako zneužívanie chránenej osoby, premlčacia lehota by bola 20 rokov, a teda ešte neuplynula. (https://domov.sme.sk/c/22081560/mala-som-trinast-a-sexualne-ma-zneuzili-tabor-kde-ma-stretol-funguje-dodnes.html#ixzz5j0UriLdn)
TRESTNY CIN UBLIZENIA NA ZDRAVY,KONRERNE ZNASILNENIE -NIKDY NIE JE PREMLCANY.
myslim ze na youtube to spominala, ze nikto ju nepodporil a nesla s pravnikom a sama som bola za policajtmi ktori nevedia ani formulivat vety. sama som to zazila pri stazovani sa na istu osobu. Chybu spravila ze s tym mala ist rovno na prokuraturu aj podat to na sud s udanim lekarskych sprav a predvedenim jej lekarov. Ked to nespravi, zametie sa to pod koberec. JA OSOBNE BY SOM JU V TOM PODPORILA.
Dobrý deň,
redakcia nášho magazínu zastáva názor, že zverejnenie tohto textu nám ako spoločnosti môže pomôcť pochopiť prežívanie obetí sexuálneho násilia, tlak, ktorému čelia, a stopy, ktoré to zanecháva na ich psychike. Dáva nám to priestor postaviť sa na ich stranu, vyjadriť im podporu, nespochybňovať ich, ponúknuť pomoc. Napísaním tohto textu prejavila jeho autorka obrovskú odvahu, z nášho pohľadu ju to však nezaväzuje konať ďalej a podať trestné oznámenie. Konfrontáciu pred políciou, súdom a pred samotným páchateľom nevnímame ako Katkinu povinnosť, najmä nie v systéme, ktoré obete neochraňuje a miesto spravodlivosti v ňom prichádzajú akurát k novým traumám, o čom svedčí viacero medializovaných prípadov.
Podľa informácií zverejnených v ďalších článkoch o tomto prípade však polícia tento text vyhodnotila ako podnet na trestné konanie a mala by sa tým ďalej zaoberať (https://domov.sme.sk/c/22081560/mala-som-trinast-a-sexualne-ma-zneuzili-tabor-kde-ma-stretol-funguje-dodnes.html?ref=tab).
podla mna by ste to nali aj dalej uviest televizii a UPOVEDOMIT MINISTRA O DANOM DETAKOM TABORE ABY HO MINISTER ZRUSIL A PODAL VSETROVANIE.
TU OBETE POTREBUUU AJ ODOZVU ABY CIASTOCNE SA PRESTALI BAT A POCIT ULAVU AKO PRI UCITELOVI PEDOFILOVI CO BOL V TELKE.
ZMEDUALIZOVAT KONKRETNE ZARIADENIE PONOZE OBETIAM SA A TYM ZMIERIT TAK ZE POCITIA ZADODTUCINNENIE.
MNA TIEZ XNAWILNILI A HOVOEIT O TOM JE ZBYTOVNE KED NIC SA S TYM NEROBI. MALA SOM 10 R. A PEDOFILA ZATKLI ZA ZNASILBENIE INEHO DIEVCATA PO MNE. A AZ VTEDY MA VYHLADALI POLICAJTI, ALE JA SOM TO POPRELA. ZLAKLA SOM SA ZE JA ZA TO MOZEM ZE SOM TOMU NEZABRANILA. A MATKA SA ANI NIKDY NEPYTALA POTOM NESKOT NA NIC.
Vážim si Vás za Vašu odvahu sa s tým vysporiadavať a zdieľať túto strašnú skúsenosť. Vážim si Vás za to, že takto dodáte odvahu ostatným rovnako zneužívaným a za to, že otvárate oči všetkým tým, ktorí o takejto strašnosti nemajú ani potuchy. Verím, že sa podarí aj v našej krajine tieto témy otvárať a postihovať takýchto sviniarov. Aj keď minulosť nevrátime, Vašu dušu možno môže liečiť aj to, že sa to už iným nestane 🙂 Ďakujem 🙂
Ocenujem Vasu odvahu a vnutornu silu. Dakujem za tento clanok a prajem si, aby pomohol priniest spolocensku debatu, zmenu, a v neposledom rade podporil Vas na Vasej ceste.
*oprava: Ako by mu to mohla dokázať? Nemôže to byť premlčané? Uplynulo už vyše desať rokov.
Mam dve dcery a som zdesena, co sa autorke stalo. Som zdesena, ze ludia sa len prizerali a najviac som zdesena, ze ten “clovek” si zije pokojne dalej, prosperuje nadalej aj s taborom a ktovie kolko dalsich dievcat preziva toto iste. Prosim vas, zastavte to!!!
Mila Zuzana,
aj ja mám dve dcéry. A pevne verím, že sa im také niečo v živote nestane. Od útleho detstva ich vediem k tomu, aby vedeli rozpoznať akúkoľvek manipuláciu a prípadné zneužívanie v akejkoľvek oblasti. Myslím si, že to je jedna z hlavných úloh rodiča. A myslím si, že bohužiaľ, ale v tomto Katkina mama totálne zlyhala. Ako bolo v rozhovore spomenuté (na stránke SME), vedela o tom, napriek tomu nič neurobila a nenaučila svoju dcéru správne reagovať na danú situáciu.
Dobry den Katka ,
precitala som si Vas pribeh a pozrela rozhovor s Vami. Chcela by som Vam vyjadrit velku podporu.
Nezazila som nic podobne ako Vy, nemozem a ani nebudem vo Vasej kozi. Ako sa hovori: vlastne skusenosti su neprenosne. Mam vsak dostatok empatie a svojich skusenosti, kedy som zazila a zazivam veci,
ktore su ine ako Vase, ale velmi bolestne a traumaticke.
V tomto Vam rozumiem .
Paci sa mi tento citat a mozno sa bude pacit i Vam:
Všetko má určenú chvíľu a každá záležitosť pod nebom
má vhodný čas:
je čas narodiť sa a čas zomrieť,
čas sadiť a čas vytŕhať zasadené,
čas zabíjať a čas liečiť,
čas rúcať a čas stavať,
čas plakať a čas smiať sa,
čas žialiť a čas tancovať,
čas rozhadzovať kamene a čas zbierať kamene,
čas objímať a čas zanechať objímanie,
čas hľadať a čas strácať, čas uschovávať a čas odhadzovať,
čas trhať a čas zošívať, čas mlčať a čas hovoriť,
čas milovať a čas nenávidieť, čas vojny a čas mieru.
A vsetok cas v pritomnosti a buducnosti je a bude len Vasim casom.
Aniko
Dobrý deň, v článku nikde nespomínate Vašu mamu. Ja nerozumiem tomu, že jej nevadilo, že jej 13 ročná dcéra chodí po nociach po chatách a ešte k tomu s tak starým chlapom..
Niekedy, keby sa rodicia viac zaujímali o svoje deti, tak by k takýmto prípadom nemuselo prísť.
Samozrejme jeho konanie odsudzujem!
Dobrý deň, Michaela,
text vnímame ako spoveď autorky, hovorí o jej prežívaní a traume, s ktorou dodnes musí žiť, nie je faktografickým opisom udalostí. Viac informácií o tom, čo a ako sa dialo, však môžete nájsť v článkoch o tomto prípade, napríklad tu https://dennikn.sk/1418987/ako-dieta-ma-zneuzival-veduci-tabora-vravi-katarina-potvrdili-to-aj-ini-co-boli-na-chachalande/?ref=tit alebo v tomto rozhovore https://video.sme.sk/c/22080864/katarina-danova-zneuzival-ma-starsi-muz-video.html?ref=tab.
O msme hovori na youtube odobne a o rom vsetkom.
na youtube o mame spomina ze uz zomrwla. a chce ju chranit lebo sa uz nemoze branit, a ze sa s tym muxom steerla ale aj mamu manipuloval sko som medzi riadkami pochopila- ze podkofi mozno meno dcery.
matka bola rozvedena a Katka peezivala dve krizy. Otca co odidiel a nezaujimal sa, asi jemnocitna krehka zena ho nedokazala uspokojit.
Ako som pochopila, Katka tazko znasala rozvod a utiekala sa do tavorov kde zabudala na rozpad vztahu matky a otca a VYUZIL TO PEDOFIL. SKUSENY MANIPULATIVNY 40 R. PEDOFIL. A NIKTO HO NEUPOZORNIL S KOLEGOV ZE CO ROBI. PRIZERSLI SA.
alebo tu kliknite:
https://youtu.be/wXq2eTjTMdw
YOUTUBE: katarina danova: v 13 -tich ma zneuzival 40 rocny muz ,vsetci sa prizerali
Pedofil ako ten vo vašom príbehu by mal mať minimálne zákaz približovať sa k detskému ihrisku na 150 metrov.. nie to ešte byť riaditeľom detského tábora.. celé mi to príde neskutočne cynické, akého statusu sa mu v tejto spoločnosti dostalo (ak ho po tomto ešte nechajú pracovať pre RTVS, mám chuť tam podať výpoveď). Nerozumiem tomu pokryteckému kolektívu, ktorý sa okolo vás vtedy pohyboval a nekonal..buď zmanipuloval aj ich, alebo jednoducho v niektorých spoločneských kruhoch neplatí žiadna zodpovednosť (bol predsa riaditeľ, človek z telky, u takých sa všeličo zvykne prehliadať..odporný rys spoločnosti). Je načase niečo spraviť, aby chorý jedinec nezanechal traumu ďaľším.. Tie roky terapií vám dodali silu a odvahu o tom hovoriť, preto boli dôležité.. Verím, že vaša spoveď bude mať aj taký zmysel, že otvorí oči jeho okoliu…
to je riaditel telky? ten muz co zneuzil Katku Danovu?
preboha!
DAJME ZHOMAZDENIE ORED RTVS A POSTAVIME SA TAM VSETCI ABY PRIDLI VSWTKY MEDIA Q VYHOFILI HO. MOJ E-MAIL: zi.new.dn@gmail.com
Dobrý den.Je velmi smutné co jste zažila .Píšete ve svém příspěvku že dotyčný vede dál tábory a je v kontaktu s dětmi.Ptám se ,nahlásila jste to na policii ??? Není možné aby dál pracoval s dětmi a ubližoval jim!!!!!!
Dobrý deň, Edita,
redakcia nášho magazínu zastáva názor, že zverejnenie tohto textu nám ako spoločnosti môže pomôcť pochopiť prežívanie obetí sexuálneho násilia, tlak, ktorému čelia, a stopy, ktoré to zanecháva na ich psychike. Dáva nám to priestor postaviť sa na ich stranu, vyjadriť im podporu, nespochybňovať ich, ponúknuť pomoc. Napísaním tohto textu prejavila jeho autorka obrovskú odvahu, z nášho pohľadu ju to však nezaväzuje konať ďalej a podať trestné oznámenie. Konfrontáciu pred políciou, súdom a pred samotným páchateľom nevnímame ako Katkinu povinnosť, najmä nie v systéme, ktoré obete neochraňuje a miesto spravodlivosti v ňom prichádzajú akurát k novým traumám, o čom svedčí viacero medializovaných prípadov.
Podľa informácií zverejnených v ďalších článkoch o tomto prípade však polícia tento text vyhodnotila ako podnet na trestné konanie a mala by sa tým ďalej zaoberať (https://domov.sme.sk/c/22081560/mala-som-trinast-a-sexualne-ma-zneuzili-tabor-kde-ma-stretol-funguje-dodnes.html?ref=tab).
nelutujte ju ale konajte aby sa scasti prestala bat a roficia dalsich deti.
Dobry den,
samozrejme, ze je dolezite taketo udalosti riesit aj s policiou, uz len preto, aby sa situacia neopakovala dalsim dievcatam, no na to je asi potrebne, aby bolo dievca ochotne svedcit. Chcela by som sa spytat (celkom teoreticky) ako by mali zneuzivanemu dievcatu jej priatelia vysvetlit, ze to, co sa jej deje/co robi, je zle (pricom to samozrejme nie je jej vina)? Podla mna argument, ze je to protizakonne a divne, urcite nezaberie. Argument, ze to je jeho, nie jej chyba, tiez asi velmi nezaberie, lebo kym sa to deje( a v tom veku), tak zvycajne obet si mysli, ze nechce dotycnemu ublizit a ze ona do toho sla v podstate slobodne (a ze to je jej vec). Ako zrozumitelne vysvetlit teenagerke, ze sexualny vztah s dospelym muzom jej ublizuje? Ja som kedysi v podobnom pripade zial nemala presvedcive argumenty, preto sa pytam.
Beki, ide určite o veľmi komplikovanú situáciu, kde neexistujú jednoduché riešenia či odpovede. V redakcii nie sme odborníčky, no myslíme si, že je dôležité v takej situácii skúšať hovoriť o tom, ako vyzerá vyvážený vzťah, čo je to mocenská prevaha a prečo je nebezpečná. Je to veľmi dôležitá otázka, ktorá však nie je veľmi diskutovaná. Problém dobre popisuje tento text z amerického prostredia: http://www.scarleteen.com/article/abuse_assault/why_i_deeply_dislike_your_older_boyfriend.
Dobrý deň, smutný príbeh, správanie dotyčného je odsúdenia hodné, avšak tak, ako v prípadoch, ktoré boli v poslednom čase na danú tému medializované v zahraničí, neostáva len dúfať, že obeť označí nie len zariadenie ale aj konkrétnu osobu – páchateľa, a prejaví ochotu spolupracovať s políciou, inak je ťažko očakávať zmenu.
Ďakujem.
Dobrý deň,
je, samozrejme, veľmi dôležité a v záujme verejnosti a ochrany ďalších prípadných obetí podobné prípady citlivo riešiť aj trestnoprávnou cestou, no nevnímame to ako povinnosť obetí sexuálneho zneužívania. Preto nesúhlasíme s vyvíjaním tlaku na autorku článku, aby podala trestné oznámenie na páchateľa, kým to nie je jej slobodné rozhodnutie, nebude sa na to cítiť dostatočne zrelá a kým nebude mať adekvátnu podporu zo strany spoločnosti a dôveru v systém, ktorý by sa týmto prípadom zaoberal. V tomto sa o zmenu musí postarať spoločnosť, nie zranené a traumatizované obete sexuálneho násilia a zneužívania.
Velmi drzim palce, mate moj obdiv za odvahu ist na verejnost so svojim bolavym pribehom.
Tiez tie pocity poznam. Poznam ake to je ked Vam blizke okolie neveri, cudne pocity viny atd. Pamat je milosrdna a vymaze bolave spomienky.
Asi je nas takych vela. Prajem nakoniec spokojny naplneny zivot.
.. a tiez som sa zacala otuzovat 🙂
Je mi luto, co sa vam stalo, zelam vam, aby ste predsa len raz tu traumu prekonali a uvedomili si, ze ste v poriadku a ze za to nemozete.. Prajem vela sily.
Katka, sme v podobnom veku a musim povedat,ze v tomto pripade presne viem ako sa citis, lebo som zazila nieco az prilis podobne, aj ked zneuzivanie v mojom pripade zacalo o niekolko rokov skor..ja som vsak nenasla ani odvahu ist na terapiu..mam vsak pocit, ze cim som starsia, tym viac vidim v ktorych vsetkych oblastiach ma to dokazalo ovplyvnit..tiez su chvile, kedy to chcem strasne vykricat do sveta a preto ta uprimne obdivujem a ticho podporujem..aj ked „normalne“ uz nebudeme, verim, ze je to forma akou sa zocelujeme a sme kazdym dnom silnejsie..vydrz ten tlak, co na teba vyvijaju a nenechaj sa zlomit..
Ďakujem za článok.
Práve som mala debatu so svojimi deťmi. Pevne verím, že budú vedieť, keď nie je niečo v poriadku a ak budú pochybovať, spýtajú sa.
To, čo sa stalo Katke, je manipulácia najhrubšieho zrna, proti ktorej nikdy nemala šancu.
Vina padá len a len na dotyčného a na všetkých, čo sa prizerali. Teraz je čas, aby ľudia, ktorí také niečo nezažili, urobili poriadok. Katka nemusí robiť nič, ani sa nikomu spovedať, dokonca sa môže vykašľať na výpoveď na polícii. Boli tam iní, ktorí sa len prizerali, nech si aj oni trošku postresujú a prevezmú svoj diel viny.
Pre rodičov po všetkých škandáloch platí – kontrolovať, komu zverujeme svoje deti. A čím vyššia pozícia a moc daného človeka, tým byť ostražitejší.
Rada by som týmto vyjadrila Katke podporu a vďaku za to, že s tým išla von a otvorila túto tému.
Od kedy som videla s ňou video a čítala tento článok, dosť veľa o premýšľam o svojej vlastnej mladosti a dospievam k tomu, že takých prípadov, ako je ten Katkin musí byť pomerne veľa. Neviem to s istotou, ale na základe Katkinho opisu pripúšťam, že niečo podobné skúšali v škole aj na mňa. Boli to dva rôzne prípady a spoločné mali toto: podozrivo veľa pozornosti, dotyky, darčeky. Tiež som bola (a stále som) dosť nesebavedomá. Jeden z nich ma vybral do skupiny talentovaných detí v oblasti, na ktorú som fakt talent nemala a vďaka tomu som s ním chodila na mimoškolský krúžok. Nikdy to ale nezašlo príliš ďaleko, a to možno preto, že som mala v triede spolužiaka, ktorý sa predo mnou o týchto dvoch ľuďoch otvorene vyjadroval ako o úchyloch, čo ma samozrejme ovplyvnilo a asi som si dávala väčší pozor. Ale hlavne som bola trochu staršia (15-16, zhruba). Ale možno si to len namýšľam a vôbec o nič nešlo…
Ale pamätám si na prípad zo základnej školy. Mali sme spolužiačku, ktorá mala dospelého frajera (okolo 25). Zatiaľ čo my sme ledva začali menštruovať, ona už s ním viedla sexuálny život a vedela to celá trieda. Vedeli sme, že je to divné, ale neuvedomovali sme si, že to je úchylné. Úchyláka sme si totiž predstavovali ako nejakého hnusného chlapa v kríkoch v parku. Nechceme si pripustiť, že aj sympaťáci môžu byť nebezpeční. Neviem však, ako to s ňou dopadlo, či má nejakú traumu. Mimochodom, tiež mala nízke sebavedomie, mala totiž veľmi starých rodičov.
Možno trochu mimo tému, ale v priebehu svojej mladosti som bola potom ešte veľa krát „zvádzaná“, čiže manipulovaná k sexu, o dosť staršími mužmi (a vždy úspešnými, resp. s nejakým druhom autority), a to podľa mňa preto, lebo si myslia, že mladé baby sú jednoducho ľahké koristi. Ani to neviem spočítať. Bolo im úplne jedno, že v mladom dievčati spustia citové zemetrasenie. Neboli to pedofili (už som mala 16-17), skôr bezcitní oportunisti a takých je medzi nami naozaj veľmi veľa. Ja som sa nejakým zázrakom nedala (ale občas som si to vyčítala!), ale kopec mojich rovesníčok také šťastie nemali. Išli síce dobrovoľne, ale videla som na nich ako museli samy seba presviedčať, že to bolo vlastne „v pohode“. Tá „dobrovoľnosť“ je asi to znásilnenie duše. Teraz mám 30 a už sa ma to osobne netýka, ale viem, že toto sa stále deje nejakým iným dievčatám, pretože sexistické poznámky, hlavne na adresu mladých dievčat, sú stále bežnou vecou, podobne ako reči o počasí, akoby sa to priam patrilo, a tak to ako spoločnosť slepo tolerujeme.
Doteraz som si naplno neuvedomovala, akým problémom je, že mladé dievčatá sú až príliš často vystavované týmto útokom, hoci som to sama zažila. Až vďaka Katkinmu blogu som si na tie časy spomenula. Možno som mala už takú hrošiu kožu. Je to niečo, čím si proste dievča musí prejsť? Je normálne, že sa musí mať stále pozore, dobre si rozmyslieť, na koho sa ako usmeje, nemôže si dovoliť pubertiacku roztopašnosť, lebo hneď sa na ňu nalepí chrapúň s tvárou váženého pána so svojimi manipuláciami?
Naozaj čakáme zodpovednosť skôr od pubertiačky ako od dospelého chlapa?
Prepáčte, trochu som sa opustila. Chcem povedať: nebudem ľahostajná, budem si všímať tieto veci a budem na ne upozorňovať, lebo si v tomto musíme pomáhať.
Katarína, veľmi si Vás vážim za Vašu odvahu otvoriť sa a zverejniť Vašu hroznú skúsenosť. Máte nesmierne veľa sily a odvahy, viac, ako mnohí, čo o svojich bolestiach nedokážu nielenže hovoriť v rodine, ale ani ich zdieľať verejne. Som si istá, že mnohým, ktorí zneužívanie zažili tiež, to pomôže k tomu, aby si uvedomili, že boli obete. Mnohým, ktorým to zažívajú teraz, môže vaše otvorenie pomôcť, aby sa bránili, keď si uvedomia, že sa im deje násilie. A tým, ktorým sa to môže stať, pomôže vyššia citlivosť okolia, ktoré takéto nebezpečenstvo bude vedieť zbadať. Nezažila som to, našťastie, ale som vďačná, že vďaka Vám vieme lepšie, na čo byť vnímaví a v spoločnosti sa o tom nemlčí, ale hovorí. Ďakujem za toto veľmi pekne, klobúk dole pred Vami.
Dobry den, je mi velmi luto ako Vam bolo ublizne aj toho akym krutym reakciam musite nanovo celit po zdielani svojej skusenosti. Chcem vam vyjadrit podporu, obdiv a vdaku. Nezazila som nieco podobne (aj ked obcas o tom pochybujem, lebo niektore veci prezivam podobne ako Vami spominane nasledky), ale som presvedcena ze sa to deje casto, a to za mlcania ci dokonca (z coho sa mi prevracia zaludok) pobavenia okolia. Preto je Vasa odvaha zdielat svoju skusenost velmi cenna, vazim si to a dakujem. Mozno to znie ako klise od niekoho, kto hlbsie nerozumie problemu, ale mne sa zda dobry vyraz ‚survivor‘ – pre mna nie ste obet ale ‚ta co prezila‘, hoci celila absolutne nicim nezasluzenemu zlu a zneuzitiu dovery, a navyse dokaze (co vobec nie je povinnost) pomahat ostatnym porozumiet a pomoct. Drzim Vam place, prajem vela sil a nech mate vacsinu dni aj myslienok dobrych. Ste hrdinka!
Dobrý deň Katka, za tie necelé dva mesiace odkedy som si prečítala Váš príbeh na Vás myslím veľmi často, neviem sa toho zbaviť. Preto Vám píšem. V prvom rade obrovské ďakujem za poukázanie na túto tému. Pretože vieme všetci, že je takýchto prípadov veľa. Stále si namýšľame, že to sa deje len v horších sociálnych podmienkach, alebo že ohrozené sú iba tie krásne dievčatá, a my škaredé môžeme býť pokojné, ale hocako by to bolo, ak by sa to dialo hociktorej kategórii mladých dievčat, je spoločenskou zodpovednosťou nás všetkých, dospelých, ktorí sme kedy počuli o tom, že 13ročné dievča ma dospelého frajera. Musíme sa zobudiť a riešiť, lebo to dievča to nevie posúdiť, že sa jej ubližuje. Všetko ste pomenovali vo vašich článkoch a toto je ten druh informácie, o ktorých sa musí hovoriť. Nesmieme nechávať tú obrovskú zodpovednosť na tých deťoch.
Z času na čas plačem a predstavujem si, čo ste prežili a aké to má následky. Najradšej by som Vás objala a povedala Vám, že to čo cítite je normálne. Prečítala som viaceré knihy s takouto problematikou a všetky preživšie mali takýto postup vysporadúvania sa. Veľmi Vám želám, aby Váš ďalší život bol šťastný a naplnený.
mila Katka je mi velmi luto co sa ti stalo a ano viem si predstavit hlavne to ze dieta berie dospeleho ako autoritu ktora by mu urcite neublizila ked sa o nu zacne zaujimat lichotit pomahat….mila Katka som byvala ucitelka a milovala som svoju pracu prave preto lebo deti su take bezbranne a potrebuju aby mali spravne usmernenia priklady nas dospelych aby si vedeli vydobyt svoje miesto v kolektive a v spolocnosti. ak totiz dieta nema stastie na tych spravnyvh rodicov a ucitelov tak to je pren najvacsia katastrofa. pretoze zivot v kolektive a v spolocnosti ked su dane zaklady moralky pozitivny priklad rodicov ucitelov a vychovavatelov je potom uz omnoho omnoho lahsi. ak tieto hodnoty absentuju tak to je okraj priepasti ku ktorej sa dieta dostane a velakrat do nej vinou dospelych spadne-driapat sa z nej je urcite nieco strasne a tí ktori to nezazili si to nevedia ani predstavit. som pevne presvedcena ze na vyber studentov na pedagogicke fakulty by mali byt velmi prisne kriteria-viem ze je to tazke ale je to len a len tym ze bohuzial nasa spolocnost tejto mimoriadne zodpovednej profesii nepriklada takmer ziadnu vahu-ano hovorim o vytvoreni podmienok v skolach a nadstandardnom ohodnoteni pedagogov a vychovavatelov a to uz od jasliciek skolky …….. ak je spolocnost v moralnom upadku tak v prvom rade treba investovat do vzdelania a este raz do vzdelania a vychovy. len dieta a mlady clovek vie odolavavat nastraham od najutlejsieho detstva ked ho na to rodina a vychvno-vzdelavacie institucie pripravia. a napokon velmi prisne treba trestat dospelych ktorym su zverene deti a to rodicov pedagogov vychovavatelov a vsetkych ktori zneuziju dieta. deti su nas najvacsi poklad a vychovou k rodicovstvu na skolach by sa dalo urcite detom pomoct. Mila Katka sucitim s tebou pracuj na sebe si silna a ked by si sa dala na drahu pedagoga tak by si videla tu nadhernu spatnu vazbu od deti a bola vy si stastna ze si im prikladom ze sa na teba tesia doveruju ti a to je na tej praci to najkajsie. prajem Ti aj vsetkym pokojny zivot v zdravi a pohode. Eva uc na dochodku
To , čo urobil ten chlap je uchylny čin , chlapi niekedy rozmyšlaju rozkrokom. Na druhej strane nechapem prečo za nim doliezala, prečo sa s nim ďalej stretávala.
Chcel by som však poukazat na to, že neboli to len dievčata čo boli zneuživane.
Ja som bol zneužity, keď som mal asi 5 rokov. Mladenec ktory chodieval k nam, zostal na noc. Bolo totiž zle počasie, a nemohol isť domov 11 km na bicykli, alebo take niečo, presne si to už nepamatam.
Dali ho teda spať ku mne . V noci ma dole obchytkaval. Teraz mu už nezazlievam, lebo viem že bol nadržany na svoje dievča a ja som bol po ruke.
Druha, odo mňa o šesť rokov staršia ma obchytkavala ešte keď som bol maly a chodieval som s ňou na povinny obedňajši spanok. Bola v puberte a nadržana.
Jeden, odo mna o mnoho starši spoludedinčan isty M. Jani ma v prirode, dole oralne obtažoval. Asi osemročneho, a aj mojho spolužiaka.
Hovorim pravdu, kludne pojdem aj na detektor lži. Odohralo sa to v jednej medialne znamej dedine v okrese Galanta. A takisto ako Katke aj mne sa uľavilo , že som to dostal po rokoch zo seba. Mal som z toho traumu, ale do televizie by som s tym určite nechodil. Je tomu už 50 rokov, dokonca už som aj odpustil tym ľudom. Vtedy totiž neboli porno filmy a ľudia takto ventilovali svoje sexualne napatia. Stalo sa to mnohím deťom. Aj chlapcom, nielen dievčatam, teda aj mne.
Ale aj tak si myslim, že ženy su v tomto smere vo vyhode oproti chlapom. Ono viete, stačia dojimave slzičky nežneho pohlavia a hned to vyzera vierohodnejšie, niektori chlapi sa nevedia rozplakat.
Dobrý deň,
sexuálne násilie je čin hodný odsúdenia, nech sa týka akéhokoľvek rodu. Podľa štatistík výrazne viac zasahuje ženy, čo však nevylučuje, že túto otrasnú traumatizujúcu skúsenosť má aj mnoho mužov. Myslíme si, že je veľmi dôležité hovoriť aj o týchto príbehoch a vážime si, že ste sa o svoju skúsenosť podelili. Hoci sa dôrazne ohradzujeme voči sexistickému spôsobu, akým sa vyjadrujete, vnímame, že stereotypné predstavy o mužnosti môžu brániť otvorenej diskusii na túto tému. „Výhodou“ sexistického vnímania žien, ktoré demonštrujete svojimi vyjadreniami aj vy, je aj práve to, že sú ženy častejšou obeťou násilia, keďže mnoho ľudí má stále problém vnímať ženy ako autonómne bytosti, nielen ako nástroj na uspokojovanie svojich potrieb. O sofistikovaných spôsoboch, akými predátori manipulujú svoje obete, si môžete prečítať viac napríklad tu: https://zena.sme.sk/c/22078296/to-co-je-medzi-nami-by-nikto-nepochopil-ako-sexualni-predatori-manipuluju-detmi.html?ref=tab.
“Lovil si ma a ja som sa neubránil, mal som iba 10 rokov
V tú noc v hoteli si ma znásilnil aj keď som sa ďaleko od domova cítil bezpečne
Bál som sa prejsť tou tmavou chodbou ale wc bolo na jej konci pri schodisku
Zľakol som sa ked si za mnou vošiel, poznal som ťa
Pritlačil si ma o kachličky nad žlabom ktorý tam bol namiesto pisoárov
Pomočil som sa od bolesti ale tebe to bolo jedno
Rukou si mi tlačil na tvár tak silno až mi začala tiecť krv z nosa
Potrhal si ma a pošpinil si moje vnútro
Ked si mi násilne ukradol čo patrilo iba mne
Pustil si ma do toho žľabu a ušiel si
Boli ti jedno či tam umriem
Stále si pamätám tvoj pach, pach tvojej špiny aj silnú vôňu mydielok a moču
Pamätám sa ako som sa snažil dýchať a prestať triasť
Ako bolesť pulzovala aj ked už si bol preč
Nemohol som prestať plakať ani vstať
Nohy sa mi triasli tak že som stál iba pridŕžajúc sa umývadla
Ako som v umývadle čistil moje detské pančuchy
Bál som sa výjsť na chodbu ale ty si tam už nebol
V izbe som nezaspal ale odpadol ked sa mi dych upokojil
Hneď další den sa školský výlet končil, bol si informovaný
Učiteľka kontrolujúca obsah kufra podľa zoznamu našla
Pančuchy, mokré, krv na béžovej tak očividná
Nezaujímala sa a nepomohla tomu chudobnému decku bez ceny
Ja som sa zbavil toho dôkazu proti tebe
Ty si ma vždy našiel a zobral si mi všetko
Čaká ťa nenápadný zvyšok života
Ja čakám iba na ten deň keď budem mocť ujsť pred tvojou tvárou v mojich snoch
Pred pocitom na vracanie ked si spomeniem na tvoj pach”
Túto moju spomienku ktorá je živšia ako iné a pre niečo dôležitejšia ako tie ďalšie, som pôvodne napísal pre inú stránku. Plnú veselých, šťastných a pozitívnych ľudí ktorí su v mojich očiach opitý nereálnym snom o dobrom svete a ktorí nechápali moju bolesť, depresiu, nihilizmus a idealizácie smrti a samovraždy. Od mojich len skoro desiatich rokov som bol niečo menej ako štyri roky znásilnovaný. Prežil som škrtenie, dusenie, bitie, ponižovanie, vyhrážanie. Prežíval som strach o život. Ako človek som plne znehodnotený. Po pokusoch o samovraždu mám diagnostikovanú ťažkú depresiu okrem úzkostných porúch a kadečoho. Bez schopnosti sústrediť sa a pritom neustále v strehu. Neustale prežívam strach a nedokážem si pomôct. Spoločnosť ani jednotlivci ktorí vedeli mi nepomohli. Od štátu mám inv. dôchodok aby som nestrašil v uliciach žobraním. Čím je zneužívanie závažnejšie tým závažnejšie sú jeho následky. Používam prevzatý termín vražda duše. Kedže to končí samovraždou.
Veľmi nás mrzí násilie, ktoré ste zažili. Vyrovnať sa so zneužívaním je extrémne náročné a je dôležité hovoriť o jeho následkoch. Veríme, že sa Vám podarí dostať potrebnú pomoc a podporu. S prípadmi zneužívania sa možno obrátiť na nonstop bezpečnú linku 0800 212 212, prípadne môžete využiť linku dôvery Ligy za duševné zdravie 0800 800 566.
Ďakujem za odpoveď a podporu. Môj prípad nieje pre psychológov na telefonickej linke. Som v starostlivosti skúsenej psychiatričky. Mojím príspevkom som chcel poukázať že v našej spočnosti sa zabúda že nie iba ženy sú obeťami násilia.
Áno, tiež považujeme za dôležité o tom hovoriť, vážime si, že ste sa podelili o svoj príbeh. A teší nás, že máte adekvátnu pomoc, čísla sa môžu zísť aj ďalším ľuďom, ktori tento text a diskusiu čítajú. Držte sa.
Ano, aj detí. Ja som bola tiež decko, ale vďaka Bohu, ja si to nepamätám, lebo moja psychika sa s tým nevedela vyrovnať. Neviem si predstaviť, čo prežíva niekto, niečo také keď je dieťa a všetky detaily si pamätá. ALe TROCHU TO ZAVÁŇA NIEČÍM. NEVIEM ČÍM. TEN PRÍBEH JE TAK NAPÍSANÝ POETICKY,ŽE MÁM POCIT, že vaša psychika je úplne zlomená, a píšete o sebe akoby rád. Nechcem sa vysmievať, ani znevažovať, ale mám divný pocit s tohto vážho príspevku. Až odporne mi je na žalúdku- akoby to bolo písané, preto aby ste nás znechutili. Neviem. Mám divný zmiešaný pocit, ako by to nepísal muž o svojom detsve, ale narušený jedinec o niekom cudzom.
Jediným riešením je nemyslieť na to. Prečo stále na to myslíte. Snažiť sa nemyslieť už na to čo sa stalo v detstve. SUGESCIOU SI TO VYMAŽETE Z HLAVY. Keď budete dookola na to myslieť, opakovať si to, písať o tom, nikdy sa neodpútate od DESOV, STRACHOV,. VY STE PÁN SVOJEJ MYSLE. A VY ŽE NA TO MYSLÍTE NECHÁVATE SA STÁLE VO VNÚTRI OPAKOVANE ZNÁSILŇOVAŤ TÝM ČUDOM. ZABUDNITE UŽ!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
INAK SA TOTÁLNE ZNIČÍITE.
Zamestnajte sa fyzickou prácou, športom, koníčkami.
Plánujete si dni- v každú hodinu, aby ste zamestnali myseľ. Potom si odčiarknite čo ste zvládli. Pochváľte seba samého aj za jednu vec. A ďalej , ďalej. Viac úloh zlvádať. Musíte si urobiť nejaké zvyky, tradície. Po mesiaci oslávte s priateľmi 30 dní práce. Alebo niekto každý piatok sa vyberie na víkedn preč z domu s priateľmi na chatu.
Alebo každý druhý týždeň. Po roku s priateľmi choďte na dovolenku k moru. Ako odmenu za nádherné strávené úlohy každodenné. Má blahodárne účinky morský vzduch na psychiku.
NA ZAČIATOK
S ničím nepreháňajte, a do ničoho sa nenáhlite. Vždy to robte na začiatku pomaly kým sa to zautomatizuje práca, činnosť. Poproste príbuzných, rodinu, priateľov ak nemáte silnú vôľu. Alebo požiadajte o asistenciu úrad práce- ŤZP má možnosť o viacerých asistentov, na 11 hodín denne. Platí asistentku štát.
VYHODNOTENIE správy o vhodnotnosti asistecie- má nárok každý, svojprávny človek ktorý má problém s automatizovaním činností, a začlenenia sa tak do normálneho života. Najmä keď stále myslíte na hlúposť, s ktorou si ničíte život. Je plno detí, zneužitých, čo trpia sebapoškodzovaním, disocialnou poruchou-rozštiepením osobností, depresiami, halucinaciami- aj pri bežných horúčkach. TREBA SA POSUNÚŤ ĎALEJ. MUSÍTE ZABUDNÚŤ , TO SA CELKOM NEDÁ, ALE OTUPÍTE SI TAK EMÓCIE A NEBUDETE TO UŽ tak prežívať intenzívne a potom vás to už nebude ovládať.
UŽ STE DOSPELÝ MUŽ, MUSÍTE zmierniť bolesť, nemyslením, a naučiť sa s tým žiť, tak že keď si na to zasa spomeniete…….POPLAČTE SI MINÚTU, ALEBO LEN MINÚTU NA TO MYSLÍTE, A POTOM ČASOM SA PRI PLENENí SI DENNYCH ÚLOCH TO BUDE LEN SEKUNDA, A STOP. MUSÍTE SI ZAKÁZAŤ SI MYSLIEŤ NA MINULOSť.
Mala som ťažký život, ale myslím na to čo je teraz, na to čo robím, plne sa na to sústredím, a zabudla som, čiastočne, už ma to tak nebolí. LEBO NEDOVOLÍM ABY MA MINULOSŤ POHLTILA A OVLÁDALA. NEBUDE VLÁDNUŤ NADO MNOU NIKTO, LEN JAAAAAAAAAAAAAAAAAA. LEN JA SOM PÁNOM SVOJEJ MYSLE. KEBY SOM NA TO MYSLELA AKO VY, TAK CHODíM S ÚSTAVU PO ÚSTAVE. Zabudla som na prvoradé. Musíte si ODPUSTIŤ ČO SA STALO, a že ste boli chlapec. Vy za to nemôžete. Vy ste boli chlapec, malý a bezbranný, a bezmocný. Vy za nič nemôžete. Odpustiť si trvá roky, ale treba si to opakovať, JA SOM SI TO NAPÍSALA VEĽKÝMI PÍSMENAMI NA STENU. Písala som si na stenu svoje kladné schopnosti, čo dokážem, v čom som dobrá. Všetko pozitívne. Nakreslila som si kráne obrazy a vycapila na stenu. Plno citátov som vytlačila o tom že som krásna vo vnútri a úžasná. To trvalo aj možno doteraz, ale popri liečení si duše pozitívnzm myslením, POZRENíM DO ZRKADLA A POCHVALOU A úSMEVOM, AJ KEĎ NASILU- VZTVáRA TO ENDORFíNY LEBO NA TVáRI JE MNOHO SVALOV. A neskôr POPRI TOM SOM SA ZAMÝŠĽALA NAD TÝM ČLOVEKOM- A SNAŽILA SA POCHOPIŤ PREČO MŇA. PREČO JA TOTO SOM MUSELA ZAŹIŤ. Pomaly som odpustila aj tyranovi, krorý nie je človek, nie je a nikdy nebude. Je to len napodobenina človeka s chorou mysľou.
Hlavne čo treba je ODPUSTIŤ sebe popri denno dennej rutinnej práci. Sô aj denné sociálne zariadenia. Komunita. Stále tam niečo robíte, ale potrbuje opäť posudok poslaný n mesto sociálnemu oddeleniu. Skúste denne centrum požiadať aby s vami šli, niekto je ochotný, veď dostanú peniaze na vás. A niekto nie. Tak medzi ľuďmi , socialnym milým personálom, sa budete cítiť ako znovuzrodený. Chodia tam všetci, aj vzdelani ľudia, čo buď v dospelosti niečo desivé zažili a traumatizovalo ich to, alebo iní.
Skkúste niečo. Posunte sa niekam. Tymto vyplakavnim si nepomozete. Ja som stale plakala a potom som si povedala DOST. oPAKUJE SA TO KED NIECO ZASA NEGATIVNE ZAZIJEM, ALE MUSIM IST ZASA DALEJ, VSTAT, PRESTAT SA LUTOVAT, A IST. O TOM JE ZIVOT. ZIVOT JE BOJ. NIE ZASTAVKA. TO SI ROVNO MOZTE VIETE CO. ….SOM TVRDA, ALE JA SOM K SEBE SAMEJ TVRDA PRETO TENTO PRISTUP. KEBY SOM BOLA MEKKA K SEBE, A K LUDOM, KTORI PONIEKTORI SU VELKE SV……….AKO DOKAZU SA SPRAVAT NA PRACOVISKU, DOMA V RODINE………STOP PLAKANIU A IST NIECO ROBIT. HOC DOBROVOLNE ZAHRADU. VZDY LEPSIE AKO NIC.
Povodne to malo byť niečo ako báseň, na úrovni. Umelecky podané ale plne vyjadrujúce. Čriepok bolesti čo ma prežije. Skúšal som aj retrográdny slovník. Chcel som do toho vložiť všetku zlobu, bolesť aj nenávisť. Nemám ale talent a ked som to vzdal ostal iba príbeh. Značne zmiernený aj ked jeho cieľom priznávam malo byť zasiahnutie tých šťastných životov aké sa mi zdá žijú ľudia čo nepoznali také strašné násilie aké som zakúšal. Považujem sa za mrtvého a moje telo je mi cudzie rovnako ako realita vášho sveta do ktorej sa ma psychiatri snažia uvrhnúť.
Neviem prečo iný prežijúci spomínajú ale ja cielene spomínam aby som sa udržoval v stave pripravenosti na nevyhnutné. Samozrejme je tam aj tá snaha nezabudnúť aby som to celé mohol lepšie pochopiť, zistiť kde a kedy som urobil závažnejšie chyby a aký je moj podiel viny. Pochopil som aj čomu som predtým nerozumel. To dúfanie že ak si spomeniem na niečo dôležitejšie a plnšie to pochopím tak to uzavriem.
Po mojich pokusoch o samovraždu som si pár mesiacov posedel aj na psychiatriách a videl som ľudí čo mali v očiach to čo ja. Riešia to rôzne. Motivačné výroky a prepadanie sa do manickeho odklonu falošnej pozitívnosti su len dočasné riešenia a končia nepekne. Ich snaha necítiť rovnako ako moja je ťažko udržateľná v tej správnej miere. Buď je bolesť privelká alebo už neostáva žiaden pocit a miesta pod žiletkou sú tak cudzie. Verím že minulosti je lepšie čeliť. Aj prehrať. Nie však klamať samého seba.
Odpustiť? V rámci kresťanskej tradície, viery alebo snáď len bežného ľudského dobra? Všetko dobro bolo zo mna vybité. Trvalo ma poškodil ako telesne tak psychicky. Som za polovicou možného. Nemám nádej. Neviem či som veriaci. Skôr by som sa definoval ako človeka ktorý chce veriť. V odpustenie toho že som slabý pre život. Ja sám odpustiť nedokážem. Nie kým žijem, tak blízko.
Denný stacionár a podobné som skúsil. Som však samotár. Váš svet je mi tak cudzo vzdialený a ten vlak som už opustil.
Veľké víťazstvo mojej psychiatričky je to že žijem tak dlho ako ešte bude žiť moja matka. V to dúfam mi vystačia moje sily. Nikdyviac.
Dobrý deň, prečítala som si všetky komentáre, Váš príspevok ma nesmierne zasiahol, rada by som Vás kontaktovala s jednou prosbou týkajúcou sa divadelného scenára. Mohla by Vám redakcia poslať môj email alebo mne ten Váš? Akokoľvek sa rozhodnete, ďakujem.
Milá Katka, chcela by som Vám povedať, že Pán Ježiš bol aj pre obrovskú krivdu na Vas spachanu ukrižovaný na Golgotskom kríži. Je mi nesmierne ľúto, akú velku ranu na duši Vám to zanechalo a chcela by som Vás uistiť v tom, že ste veľmi vzácna, lásky a opatery hodna kráľovská dcéra a ze Boh na Vás nikdy nezabudol. Strážte si prosím svoje ženské srdce a nenechajte bolesť zničiť plamienok lásky ktory vo Vás je. Prosím prosím hľadajte Boha a on sa Vám dá spoznať a vynahradí Vám každú slzu a vylieči Vaše srdiečko a budete pozehnana novým – úplne iným – laskyplnym vzťahom plného úcty a porozumenia. Odpustite prosím všetkým ktorí sa voči Vám previnili a nechajte zázračnú Kristovu lasku, ktorá je vsemocna obnoviť svoje srdce. Žehnám Vám do ďalšieho života a myslím na Vás v modlitbách. Odpustenie bude veľmi bolestivé ale dovolí vašej duši znovu žiť. Opatrujte sa.