Tvoja láska

napísala EVA MESZÁROSOVÁ ilustrovala ALICA BUJŇÁKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 31. marca 2022.

Vyťahujem ťa z vane a utieram ťa, dožaduješ sa pri tom objatia. Objímam ťa, ale necítim to, robím to len automaticky, som neprítomná. Moje myšlienky brázdia po osamelej vyprahnutej púšti, na ktorej práve stojím, sama, bez všetkých, len ja a moje problémy a všetky problémy sveta. Nezvládam to, ako sa mám vôbec na čokoľvek sústrediť?

Oáza v nedohľadne, vody málo, nevládzem kráčať, nevládzem už asi ani kričať. Veď nebuď taká patetická… Obliekam si nočnú košeľu a ty mi ju nadšene chváliš, hovoríš, ako mi pristane a aká som v nej krásna. Ďakujem ti, ale nevidím ťa, pred tebou aj za tebou je tá púšť a niekde uprostred ja. Ešte ma prosíš, že chceš pred spaním dokončiť jeden obrázok, ktorý mi kreslíš už druhý deň, potrebuješ tam ešte niečo vylepšiť, ešte to nie je úplne také, ako by si chcela. Vraj aby sa mi to naozaj páčilo.

Prikyvujem, nevnímam.
Namiesto toho vnútri takmer vzlykám na tej púšti.
Po chvíli pribehneš a prinesieš mi svoj výkres. Som na ňom ja vo farebných šatách a ty.
„Ach, mami, vieš, koľko som sa nad tým natrápila, kým som ti vyfarbila všetky tie sukne?
A vieš o tom, že som si upratala všetky kocky zo zeme? Myslela som, že by ťa to mohlo rozveseliť.“

Päť jazykov lásky. Je to jedna z tých mnohých teórií 21. storočia o (ne)fungovaní vzťahov, ktorými je zaplavený internet aj kníhkupectvá. Za posledný rok plný lockdownov a vzájomných vzťahových ponoriek všetkého druhu som sa v podobných teóriách hrabala snáď aj viac, než by bolo treba. Riešila som partnerské vzťahy, vzťahy kamarátske aj tie medzi tým. 

Motala som sa v nude zo známeho a opakujúceho sa, v túžbach po novom a nepoznanom, byť tak ešte aspoň raz pre niekoho absolútne žiadaná, byť tou femme fatale, ešte aspoň raz, cítiť sa tak plne milovaná, ako sa to dá len pri prvotnom zaľúbení sa a očarení tým druhým. Cítiť sa výnimočná či aspoň viac pochválená, docenená, rešpektovaná… Cítiť to (opäť) všetko nejako silnejšie, intenzívnejšie, úprimnejšie – aj v mojich vzťahoch. Tak ako kedysi, keď sme všetci na vzťahy mali akosi viac času a zároveň sme o nich vedeli menej. Tak málo, že už len ich samotné objavovanie bolo vášnivým dobrodružstvom. Dnes je všetko opozerané, vyskúšané, poznačené poslednými dvoma rokmi a ja v tom celom tápem, hľadám, mám pocit, že tam neostalo už takmer vôbec nič z toho, čo ma kedysi robilo živou.

Popritom všetkom som zabudla na ešte jeden vzťah. Ten, v ktorom som už päť rokov – s tebou. Vzťah taký nový a neopozeraný, až sa v ňom pre jeho novosť občas úplne strácam. Neviem v ňom vždy chodiť, neviem, ako naň. Na jeho začiatku si mi pripadala trochu cudzia – keď si sa mi narodila. Jediné, čo mi ihneď dávalo akési vzdialené signály nášho budúceho spriaznenia, boli tvoje prenikavé oči, snažiace sa už vtedy všetko vidieť, všetko pochopiť a hlavne – nezmeškať ani jeden jediný pohľad na mňa.

Inak ma však občas trápilo, že som v tebe nevidela seba, tak ako som si to vysnívala, ani tvojho otca, nikoho. Videla som v tebe trochu môjho svokra. Nepomohlo mi to.

Pred tebou som sa ale tvárila, že to tak nie je. Donekonečna som sa s tebou rozprávala, spievala ti, venovala som ti všetku svoju energiu, silu a snažila som sa venovať ti aj všetku svoju lásku. No s tou to bolo najprv ťažšie. Musela som sa naučiť ľúbiť ťa, povzniesť sa nad všetky prebdené noci, boľavé ruky a chrbát z tvojho nosenia, boľavé bradavky z tvojho dojčenia, nad unavenú hlavu od vymýšľania, ako ťa ešte zabaviť. Strašne som ťa chcela hneď ľúbiť tak, ako som si myslela, že by som mala. Ako by mala ľúbiť podľa mňa každá matka, veď je to predsa tá najprirodzenejšia vec – vyčítala som si.

Čím viac som chcela, tým viac ma to vyčerpávalo, tým menej som bola sama sebou a tým viac som sa pred tebou pretvarovala. Chcela som byť dokonalou matkou a mať s tebou dokonalý vzťah. Za cenu všetkého.

Až po mesiacoch, ak nie rokoch, mi došlo, že takto s tebou kráčam do slepej uličky. Postupom času sa mi konečne podarilo zabudnúť na všetky očakávania, ktoré som od teba aj od seba mala ešte predtým, než si sa narodila. Konečne sa mi podarilo milovať na tebe všetko presne tak, ako to bolo. Nič nechcem meniť, ty ma nauč, ako sa mám na teba pozerať. Ako ťa mám počúvať, tak „naozaj, mami, nie len akože“. Ako ti mám veriť, ako ťa mám nechať, ako ťa mám objať, kedy mám byť ticho a kedy mám povedať tie správne slová. Ešte stále sa to učím, je to nekonečná cesta. A naučila si ma aj to, ako sa môžem pozerať na seba. S láskou, menej kriticky, s väčším porozumením a zhovievavosťou. Pohľadom dieťaťa, ktoré vidí len úsmev a oči, ktoré milujú. S nimi sú preňho všetci krásni. Naučila si ma toho strašne veľa. Veľmi často zabúdam čo všetko.

Bolo toto objavovanie nášho vzťahu vlastne tiež tým vášnivým dobrodružstvom, o ktorom som si myslela, že ho už nikdy nezažijem? A na ktoré budem o desať rokov spomínať s rovnakou nostalgiou ako dnes na všetky ostatné?

Podľa spomínanej teórie piatich jazykov lásky má vraj každý jeden primárny jazyk lásky, ktorým komunikuje najviac a najprirodzenejšie, potom sekundárny a tak ďalej.

Ide o tieto typy: slovné vyjadrenia, pozornosť (spoločné trávenie času), darčeky, fyzický kontakt, skutky.

Ty ale nemáš žiadny primárny jazyk lásky. Vyjadruješ mi ju stále, každý deň, všetkými piatimi jazykmi rovnako, všetkým, čím len vieš.

Koľkokrát zabudnem, že kým stojím na svojej púšti, hneď vedľa každý môj pohyb, poryv, povzdych aj počin uprene pozorujú dve malé žiarivé intenzívne oči. Ktoré len čakajú na to, aby sa stretli s tými mojimi. A hneď ako sa tak stane, začnú sa nádherne smiať. Žiadna pretvárka, žiadne falošné úsmevy, len tá najúprimnejšia radosť. 

Ležím s tebou na posteli a takmer plačem. Som tvoja femme fatale, žiadaná, plne milovaná, chválená, docenená, rešpektovaná. Tak silno a intenzívne, až sa v tom s tebou niekedy dusím, nezvládam tvoju lásku všetku nasať, občas ma presahuje. A vtedy začínam chápať, ako možno podobne svojimi žiadosťami o lásku zahlcujem zas ja ostatných.

Takmer som sa na tej púšti zabudla. Počas všetkých tých lockdownov, keď si so mnou jednoducho bola stále (alebo sa mi to tak aspoň javilo). Keď som už nevládala napĺňať všetky tvoje túžby, byť ti vždy oporou aj parťáčkou na hru, byť poslucháčkou aj rozprávačkou príbehov. No ty si aj tak ostala, pripravená podať mi pohár vody alebo čokoľvek, o čo by som ťa požiadala. Len aby si mi nejako vyjadrila svoju päťročnú lásku, či aby si sa pokúsila nasať niečo z tej mojej, unavenej, pokrivkávajúcej, snažiacej sa občas aj o nemožné. 

A to si pritom aj väčšinu času normálne chodila do škôlky… 

Trpezlivo aj menej trpezlivo, aj úplne netrpezlivo si čakala na moju lásku, ktorú ti už nikdy nebudem vedieť vrátiť v podobe, v akej si ju potrebovala, keď k tebe odo mňa nepríde teraz. A veď ja to viem, ale prečo tak často zabúdam? Viem to, keď je leto, slnko, pokoj a sloboda a ja konečne môžem trochu premýšľať a vnímať, cítiť ​​– aj niečo iné než stále ten istý byt aj s jeho stereotypmi. Ako na to nezabudnúť?

A tak tu ležím, takmer plačem, či skôr pred tebou skrývam slzy, nech ťa zbytočne neznepokojím ​​– lebo ty vždy zachytíš aj ten najmenší poryv mojich emócií. Pateticky premýšľam nad všetkými klišé výrokmi, ktoré ma celý život obklopovali, ale nikdy som sa ich bohvieako nesnažila pochopiť. Napríklad že ak nás niekto môže naučiť, ako naozaj milovať, sú to naše deti.

Som vďačná, že občas si podobné momenty viem uvedomiť aj bez toho, aby sa ti niečo stalo ​​– bez toho, aby si ochorela, bez toho, aby som ťa najprv musela nejako stratiť. Že občas to vie prísť jednoducho len tak.

A viem, tvoja láska mi nemá a nemôže nahradiť všetky jej ďalšie formy, ktoré mi občas chýbajú. Nemáš byť mojou záchranárkou a nikdy by som ťa nechcela zaťažiť ťarchou podobných zodpovedností. Nemáš byť náplasťou na žiaľ nad mojimi vlastnými chybami či nedostatkami vo všetkých mojich ostatných vzťahoch. Nie si ani únikom od mojich problémov, ani nemáš byť mojím útočiskom. Máš len byť. Byť milovaná a potom nezabudnúť. Ako si (ma) milovala, keď si mala päť rokov.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Jedna myšlienka na “Tvoja láska

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *