Minuloročné radosti 2022

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 5. januára 2023.

Nech sa rozprávam s kýmkoľvek, zdá sa mi, že uplynulých dvanásť mesiacov sa do nás zarylo pekne hlboko. Udalosťami, ktoré tvoria náš spoločný okolitý svet, ale aj nekonečným množstvom odtieňov našich individuálnych príbehov. Či už tá hĺbka bola boľavou skúškou, alebo radostne dobrodružným objavovaním, je dobré si to všimnúť. Pozornosť si pritom zaslúži aj všetko to zásadné či celkom malicherné, čo nám do dní prinášalo radosť a povzbudenie. Aj preto už tradične prinášame výber štyroch výnimočných žien, ktoré sa delia o svoje minuloročné objavné a radostné zážitky. Uplynulý rok tentokrát bilancujú Zuzana Révészová, Alexandra Tamásová, Andrea Kutlíková a Michaela Žureková.

Zuzana Révészová, sociologička a výskumníčka

Za minulý rok môžem povedať, že som si veľmi užila tri mesiace v talianskom Janove, kde som mohla riadiť svoj biorytmus a naučiť sa behať a čítať. Bolo to veľké privilégium, bývať popri senegalskej a pakistanskej komunite v prístavnom meste plnom veľkých ekonomických kontrastov – barokových palácov a hudby Fabrizia D’Andreho (ktorá sa inak objavila aj ako soundtrack seriálu White Lotus).

V lete ma veľmi tešil Artwife, festival, kde sa podľa mňa deje najláskavejšia diskusia o súčasných feministických témach, kde sa objaví krásne divadlo, skvelé koncerty, kde je proste bezpečne a provokatívne zároveň.

V lete a na jeseň to bolo najmä o práci a popri tom košické kultúrne dianie, ktoré s kamarátmi vytvárame. Tabačka a Úsmev, krásne divadlá, koncerty, filmy, sú to radosti každodennosti a neviem vybrať jeden.

Z kníh mala na mňa najväčší vplyv Octavia Butler (Podobenství o rozsévači) a Kateřina Nedbálková (Tichá dřina).

Ku kultúre však patrí aj jedlo, veľmi sa teším, že som sa naučila robiť rizoto a cestoviny a snažím sa dostať do podvedomia viac dobrých vegánskych receptov. Okrem toho som veľmi vďačná za podcasty, najmä tl.dr na Alarme  (Jan Bělíček a Eva Klíčová a ich diskusie o literatúre).

Alexandra Tamásová, kurátorka a teoretička umenia

Rok 2022 sa do dejín navždy zapíše ako rok, keď som začala šoférovať (fanfáry, prosím!). Aby ste rozumeli, vodičský preukaz mám už asi 14 rokov, z toho posledných desať som sa odhodlávala začať. Dnes môžem povedať, že vo veku 36 rokov (2 × 18) som konečne dosiahla tento ďalší level  dospelosti. Boli na to potrebné presne tri hodiny čistého času kondičných jázd plus jedno pevné rozhodnutie. Neskutočne som za to na seba hrdá.

Jedna z najvzácnejších vecí v živote sú podľa mňa prepojenia s inými ľuďmi (ale aj so zvieratami, s rastlinami, vecami a neviditeľnými bytosťami). Minulý rok som mala šťastie na množstvo krásnych, hlbokých stretnutí. Veľa úžasných ľudí stretávam aj v rámci práce (v tom sa cítim naozaj privilegovaná). Pritom nemusí ísť o nadväzovanie dlhodobých vzťahov; v niektorých prípadoch možno išlo len o jeden rozhovor, ktorý nemusí mať žiadne pokračovanie, nemusia sa z nás stať najlepší*ie kamoši*ky. Aj tak si neskutočne cením každý ten moment, keď „vidím“ iného človeka a viem, že on*a „vidí“ mňa.

Minulý rok by som tiež mohla nazvať rokom hľadania svojho hlasu. Vo všetkých možných významoch tohto pojmu. Od doslovného (rada spievam) cez prítomnosť na sociálnych sieťach (založila som si verejný Instagram), pracovnú sféru (hľadanie vlastného výrazu pri písaní textov, príprave podcastov, kurátorovaní výstav) až po uvedomenie si spoločenskej zodpovednosti. Môj hlas má síce relatívne maličký dosah, ale aj tak mám právo, ak nie priam povinnosť, použiť ho v otázkach, ktoré sú pre mňa dôležité. Myslím, že by sme sa nemali nechať odradiť len tým, že predsa „to nikoho nezaujíma“, alebo „to nemá zmysel“. Pre mňa sú napríklad dôležité témy okolo práv LGBTI+ ľudí a hoci môžem prispieť len prípravou diskusie, podcastu, alebo napísaním článku či príspevku na Facebook, aj to je viac než nič. Dlho mi trvalo si to uvedomiť a „dovoliť“.

No a last but not least – objavila som najlepšie zubné pasty Marvis, ktoré majú krásny obal a výborne chutia. 

Andrea Kutlíková, spoluzakladateľka komunitného centra Kalab

Posledné roky sa intenzívne venujem téme menšín a ich akceptácie a v tomto smere rok 2022 nebol najjednoduchší. Po mnohých rokoch som doma otvorila tému, kam by sme potenciálne chceli ísť žiť, ak by sme už nechceli ostať tu… A aj napriek tomu, že sme tému uzavreli, tak už len ten pocit, že bola na stole, je pre mňa celkom desivý. Napriek všetkým tohtoročným spoločenským krízam a výzvam som si však uvedomila aj to, aká dokáže byť silná obyčajná ľudská spolupatričnosť, ktorej som našťastie tento rok mala naozaj dostatok. Rada by som preto uviedla ľudí, udalosti a veci, ktoré ju pre mňa v roku 2022 spoluvytvárali.

Mám veľmi podporujúcu rodinu a okolie a tiež som sama celkom „samoregeneračný typ“, no veľký podiel na tom, že som mnohé neľahké situácie minulý rok zvládala lepšie, má aj to, že do môjho života vstúpila terapia. Až si vravím, prečo som nezačala skôr a prečo to nie je niečo ako povinná jazda každého človeka.

Nedá mi neuviesť dvoch ľudí, ktorí sú pre mňa symbolom tohto roka. Predstavujú presný protiklad selfproma, ktorého mám jemne spoločensky po krk. Sú tými, ktorí nenápadne robia naozaj veľké veci:

Les Paskarenko, tatérka pôvodom z Ukrajiny, ktorá je na Slovensku už sedem rokov. Hneď ako vypukla vojna, sa v Bratislave stala spojkou svojim krajanom a okrem toho, že desiatkam ľudí pomáhala od administratívy cez bývanie až po školu, tak založila organizáciu Tetuška, kde ukrajinské ženy poskytujú upratovacie služby. Okrem toho od začatia vojny pravidelne každý jeden víkend organizovala výlety v Bratislave a okolí pre deti, ktoré sem odišli pred vojnou, a pôsobila bez nároku na honorár ako mediátorka v ukrajinskej komunite.

Roman Samotný, náš sused zo Zámockej a otec Teplárne. Keď som ho pred vyše siedmimi rokmi spoznala, tak som si povedala, že toto je človek, ktorého nemožno nemať rád… Ten pocit vo mne zotrval po celý čas a bolesť, ktorú tento rok zažil, bola preto aj našou bolesťou. Má však u mňa obrovský obdiv za to, že napriek všetkému, čo sa stalo a ako veľmi ho to zasiahlo, sa dokázal naďalej aktívne angažovať a reálne je pre mňa tým človekom, ktorý našu spoločnosť tento rok najviac spojil.

Akékoľvek perné, náročné či stresujúce obdobia najlepšie kompenzujem cestovaním a tento rok sme zažili s mojimi chalanmi dve špeciálne krásne cesty. Tou prvou bola najkrajšia svadba v histórii najkrajších svadieb našich kamarátov v talianskej Puglii a aj napriek tomu, že som vo svadobné ráno skončila s kolikou a na absolútnej diéte, to považujem za zážitok roka. Na jeseň sme zas navštívili moje milované Škótsko, no po prvý raz Škótsku vysočinu. Najgýčovejšia príroda, minimum ľudí, nespočetne veľa miest, pri ktorých máte pocit, že museli byť v nejakom filme, a do toho dúha niekoľkokrát za deň.

Počas roka som v našom Kalabe zažila niekoľko podujatí, pri ktorých som si povedala, že to má všetko zmysel. Ak vypichnem len tri, tak to bol koncert Toddler punk a Whithe v rámci Slovenskej teplárne, keď sme rodinami s deťmi obsadili celú ulicu, prvá výstava insitnej tvorby Slovákov z Vojvodiny po troch rokoch a vianočný ukrajinský večierok, ktorý sme zorganizovali spolu s ukrajinskou komunitou a rozdali vyše stopäťdesiat porcií boršču.

V rámci Kalabu máme takmer šesť rokov aj knižný klub, ktorý som však počas uplynulého roka veľmi flákala. Rozhodla som sa preto uviesť knižky zo sekcie, ktorú flákať nemôžem, keďže so synom Adrim čítame denne. Zelená starká a Když dinosaurům někdo umře sú moje tohtoročnéhighlighty. Tá druhá s veľkou ľahkosťou podáva tému, ktorá je v spoločnosti stále dosť tabu pre deti aj pre dospelých, a to je téma straty. V tejto téme zostaneme aj s mojím tipom na podcast: Talking about the grief.

Môj najsilnejší kultúrny zážitok minulého roka, a to som ich teda navštívila naozaj mnoho, bolo vystúpenie detí z baletnej školy z Charkova a Kyjeva, ktoré tu aktuálne pôsobia, a predstavenie Čudo od Divadlo Dúhadlo, ktoré pracuje s ľuďmi s Downovým syndrómom.

Seriál, za ktorým smútim ešte dnes, je White Lotus a film, ktorý za mňa stál za to a týka sa témy menšín, je Pongo Calling. Ak by bolo na školách povinné pozeranie, tak ho tam navrhnem, ako aj mnohé filmy z ponuky Film Expanded.

Bez čoho si neviem predstaviť svoj rok, akokoľvek klišé to znie, je moja rodina. V uplynulom  roku mala moja stará mama ťažký úraz a zas raz som napriek neľahkej situácii mohla zažiť silu našej rodiny v náročných situáciách. Som špeciálne rada, že to celé dopadlo viac ako dobre. A okrem rodiny sú to moje najbližšie priateľstvá, dokázať si zladiť kalendáre, vybehnúť si na víkend do Prahy a začínať rána mimózou u Myšáka nie je na zahodenie.

Tak nech nezabúdame na tú spolupatričnosť v nás, nech sa deje čokoľvek, aj tento rok.

Michaela Žureková, novinárka denníka SME

Uplynulý rok bol pre mňa rokom plnosti vo všetkých smeroch, ktorými som sa nechala unášať. Naplnil sa zážitkami, splnenými snami, radosťami, posunmi, ponaučeniami. Prihováral sa mi napríklad takto:

Pozri sa na nočnú oblohu, kde tancuje polárna žiara, a zvedom si, kam si sa dostala – za polárny kruh, na malý cintorín nórskeho ostrovčeka Sommarøy. Aj napriek úzkostiam z cestovania si (si) to dala.

Nezabudni na to, že tvojím najväčším limitom a zároveň štartérom sú tvoje myšlienky.

Drž s ostatnými, so slabšími, s ohrozenejšími, lebo to naša spoločnosť potrebuje. No zároveň si dovoľ zatvoriť sa do svojej sociálnej bubliny, pretože to je pre dušu niekedy to najosožnejšie. Utni toxické vzťahy – s príbuznými, (pseudo)priateľmi či dávnymi láskami – a zvoľ si seba. Nastav si hranice, buď zdravo drzá a sebavedomá, hovor nie, keď treba. Ale hovor aj áno – životu, výzvam, informáciám.

Vezmi si voľno. Napríklad na celé leto. Neskôr to môžeš odporúčať aj ostatným. Vymaľuj pri tom byt, ale pokojne aj nerob nič. Hlavne nečítaj správy! Tých zlých je niekedy prehnane veľa.

Buď kreatívna a plň si detské sny. Napríklad vydaj debutovú knihu o transrodovej žene a nechaj sa prekvapiť tým, ako ju ľudia prijmú. Spolu s tým si dovoľ o nej verejne rozprávať a ser na imposter syndróm. (Aj keď je to ťažké.) Podpor ňou celú dúhovú komunitu a zaži PRIDEy od Bratislavy po Košice.

Osloboď sa a hovor nahlas o náročnostiach svojho fyzického aj mentálneho zdravia. Urobíš tak dobre sebe aj tým, ktorí hlas ešte nenašli.

Počúvaj dobrú hudbu. Napríklad Devon Cole a jej feministickú hymnu W.I.T.C.H. Alebo nový album Bob Moses – Silence In Between. Čítaj veľa a kvalitne. Janu Micenkovú a jej Krv je len vodaJa v tvojom veku…! od Intymyty a určite aj Moderní sebeobranu, ktorú by mali poznať všetky dievčatá, chlapci a ktokoľvek medzi nimi. Podpor slovenské filmy o silných ženách od silných žien – Svetlonocom nič nepokazíš.

Nenechaj sa spútať obavami a rozšír svoju profesionálnu komfortnú zónu. Čo tak osloviť na rozhovor aj tých, z ktorých máš rešpekt, trebárs svetoznámeho historika Rutgera Bregmana? Poteš sa!

A napokon pamätaj, že si privilegovaná a (zatiaľ stále) v bezpečí. Na Ukrajine totiž nie sú. Ani ženy v Iráne, Afganistane a ďalších utláčajúcich krajinách nie sú. Queer ľudia u nás doma nie sú. Mysli na nich, postav sa za nich a zbieraj sily. Ide (im) o život.

korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *