O rodičoch a strate

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala HAN

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. marca 2018.

Smrť si nepripúšťame. Tak trochu rátame, že niektoré veci budú navždy. A že aj keď sa rozvedieme, prídeme o prácu alebo len naša imunita podľahne vytrvalým mrazom, bude tu pre nás niekto. Najčastejšie sú to mama alebo otec, ľudia, ktorí nám dali život, a tak nejako automaticky rátame, že v ňom vždy budú. Samozrejme, prirodzene. Naši.

Také samozrejmé to však vôbec nie je. Niekedy o rodičov nenávratne prídeme ešte pred tým, než stihnú založiť skalku a rozmaznať naše deti. Niektorí rodičia nás opúšťajú priskoro, vinou nehody, choroby či inej tragédie. Väčšina žien, ktoré sa s nami podelili o svoju skúsenosť, prišla o rodiča pre rakovinu. Tá je najčastejšou príčinou úmrtia ľudí mladších ako 65 rokov v celej Európskej únii, nasledujú choroby obehovej sústavy. Prečo a ako však nie je také podstatné ako otázka čo ďalej. Smrť rodiča v mladom veku naše respondentky opisujú ako stratu životnej istoty a obrat o 180 stupňov. Ako sa s ňou vyrovnať a dá sa to vôbec?

Špecifická bolesť
Hoci každá smrť je pre blízkych náročná, strata rodiča je podľa psychoterapeutky Hany Ševčíkovej špecificky bolestivá v každom veku. Ak o rodiča prídeme v období puberty či adolescencie, môže nás to zasiahnuť na veľmi citlivom mieste: „V našej kultúre sa dospievanie posunulo do vyšších vekových kategórií a tomu zodpovedá aj väzba na rodičov. V adolescentnom veku ešte dieťa rodiča veľmi potrebuje – aby ho sprevádzal na ceste do dospelosti, aby sa od neho mohol osamostatniť, ale aj s vedomím, že sa k nemu môže vrátiť, hoci už ako dospelý. Toto je veľmi dôležitý vývinový krok a ak rodič dieťaťu už nie je k dispozícii, môže mu to v jeho psychickej výbave chýbať. Takisto treba myslieť na to, že prežívanie smútku a žiaľu v takomto veku je špecifické – formuje sa identita, v spoločenstvách rovesníkov je často dôležitá istá póza ako prechodné štádium socializácie a do tejto puberťáckej pózy sa žiaľ a smútok nemusia vždy hodiť – skrátka puberta a adolescencia sú samé o sebe veľmi zložité vývinové obdobia a ak v ňom dieťa „schytá“ takúto ranu, môže to bolieť oveľa viac a dlhšie. Samozrejme, závisí aj od mnohých iných okolností – hlavne ostatných ľudí, ktorí sú v jeho okolí, druhého rodiča, starých rodičov, priateľov, súrodencov…“

„Môj život je smutnejší, ale aj odvážnejší, intenzívnejší, nebojácnejší a reálnejší. Najťažšie pre mňa je vedomie, že už sa s tatinom nikdy neporozprávame a že ho nebudú poznat moje deti. Ťažké bolo, že som ho videla trpieť a neviem na to zabudnúť,“ hovorí dvadsaťdeväťročná Katarína. Otca, o ktorého prišla pred piatimi rokmi, si rada pripomína fotkami a videami, ale vidí ho aj v niečom peknom, čo zažíva, či sama v sebe. Kus rodiča v sebe vnímajú viaceré, Petra si na mamu spomína vždy, keď robí niečo jej podobné.

Čo už nestihneme
Dvadsaťosemročná Katarína S., ktorej otec zomrel minulý rok, sa niekedy cíti previnilo, že sa s ním nahlas nerozpráva. „Myslím na neho takmer nonstop a veľmi často si predstavujem, že keď vidím niečo pekné, môže to vidieť cez moje oči. Verím tomu, že so mnou tatino občas komunikuje, cez sny, cez rastliny, cez vtáčiky. Cez veci, ktoré boli blízke mne aj jemu. A navyše sa snažím vo všetkom konať tak, aby bol s mojím rozhodnutím tatino spokojný. A modlivky, verím, že mi bude posielať modlivky. To je náš hmyz. Tato bol môj super kamoš, bavili sme sa o všetkom, o vzťahoch, o sexe, o práci, o politike… Bol mi skvelým radcom, kritikom, kamarátom. Vedomie toho, že som prišla o jedného z najlepších kamarátov a tatina zároveň, je šialene ťažké,“ priznáva. „Vždy som často hovorila svojím rodičom, že ich ľúbim. Som šťastná, že som to tatinovi povedala nespočetnekrát. Hovorte to svojim blízkym, prosím. Aspoň túto vec si nebudete vyčítať, keď vás opustia (lebo výčitiek bude vždy neúrekom).“

Štyridsaťročnej Táni* vzťah s otcom komplikoval alkoholizmus oboch rodičov: „Občas to bolo také zlé, že som si želala, aby zomrel. Keď sa to naozaj stalo, mala som veľké výčitky svedomia a veľmi ťažko som niesla pocit, že je to aj moja vina. To bolo to najťažšie a občas ma to trápi aj dnes, hoci prešlo už takmer dvadsať rokov. Dnes si vravím, že takto to malo byť. Otec zomrel skôr, ako stihol prizabiť mamu, tá sa vyliečila a dnes je náš vzťah vynikajúci. Neviem, aké by to bolo, keby žil.“ Tridsaťtriročná Petra stratila mamu v šestnástich. Okrem toho, že jej náhle pribudli domáce povinnosti, tiež pocítila predovšetkým nemožnosť s mamou zdieľať svoj život. Aj po rokoch sa jej stále občas vracajú ťažké pocity: „Pochopiť, že smútenie sa nedá vysmútiť a v rôznych životných obdobiach sa znovu vracia, bolo prelomové zistenie. Veľa mi objasnilo, pretože som nerozumela, prečo zase trúchlim. Proste smútok sa v rôznych obdobiach vracia, najmä v takých, o ktoré by som sa rada s mamou delila alebo by som sa jej niečo spýtala.“

Obzvlášť náročné môže byť vyrovnanie sa s pocitom, že sme si s rodičmi nestihli niečo povedať a doriešiť. Psychoterapeutka Hana Ševčíková odporúča mať zásadné veci dopovedané bez ohľadu na to, či sa niekto chystá umrieť: „S nedopovedanými vecami sa ťažko aj žije, nielen umiera. Ak však do niečoho zásadného nedopovedaného zasiahne smrť, dáva mu pečiatku definitívnosti. Našťastie, existuje mnoho psychologických možností, ako sa s tým vysporiadať. Je možné, aby si to dieťa, ktoré ostalo žiť, ošetrilo symbolicky – môže to urobiť za pomoci psychológa alebo aj bez nej – napríklad napísať zosnulému rodičovi list či odovzdať mu nejaký symbolický predmet, ktorý predstavuje riešenie niečoho nedopovedaného. Niektoré psychologické smery robia takúto rozlúčku spolu s nedopovedanými vecami formou imaginácií, ale s týmto treba narábať už veľmi opatrne a za odbornej pomoci.“

Ako to prežiť
Petre na prekonanie ťažkých chvíľ pomáha vzťah so sestrou a humor: „Z mamy si niekedy uťahujeme, používame čierny humor. Ja tak vlastne asi aj odzbrojujem všetkých, ktorí by náhodou chceli na mňa vrhať svoje súcitné pohľady.“ Martine*, ktorej otec spáchal samovraždu, keď mala 26 rokov, najviac pomohla spoločnosť ľudí, ktorí mali podobnú skúsenosť. Tridsaťročná Ivana* okrem priateľov našla oporu aj v procesorientovanej psychoterapii. Platí aj obľúbené klišé o čase, ktorý pomôže stratu spracovať, myslí si Katarína S.: „Bolo všetko, alkohol, veľa alkoholu, šport, práca, umenie, terapia. No ten čas naozaj pomáha. Diera v srdci je síce obrovská a vždy bude, len už tak strašne nebolí.“

Pri smrteľných chorobách môže byť veľmi náročná výmena rolí, keď sa dieťa náhle musí starať o trpiaceho rodiča. Podľa psychoterapeutky Hany Ševčíkovej je dôležité mať podporu a pomoc v okolí: „Je ideálne, ak je v hre aj druhý rodič, ktorý je v starostlivosti prvoradý, takisto aj ostatná rodina, súrodenci, ale aj priatelia, ktorí sú už v tomto veku veľmi dôležití – hlavne ak už pred nimi môžeme ukázať svoj smútok, trápenie, ak si máme s kým poplakať, ak to nemusíme držať v sebe. Pretože nevyplakané slzy potom neskôr bolia o to viac a dokonca môžu spôsobiť aj rôzne psychické problémy.“ Dať voľný priechod svojim emóciám je dôležité aj podľa skúsenosti Kataríny S.: „Urobte všetko, čo sa vám žiada. Opite sa, vykričte sa, hnevajte sa, vypustite všetky emócie von, až kým neostane len čistý smútok. Nechajte ho plynúť a nesnažte sa ho potlačiť. A buďte pri svojej rodine, potrebujete sa všetci navzájom. Nehnevajte sa na seba, každý prežíva smútok inak a to treba rešpektovať.“

Tí, čo zostali
Proces vyrovnávania sa so stratou ovplyvňuje fungovanie celej rodiny. Niektoré sa zomknú, upevnia svoje vzťahy a začnú si viac vážiť seba navzájom či zdravie, iné sa naopak roztrieštia. Podobná trauma sa v mnohých rodinách spracováva dlho: „Navonok sa javí, že sa s úmrtím naša rodina vyrovnala, ale vnímam, že sa to ešte nestalo,” hovorí Ivana. Petra to popisuje podobne – jej rodina dnes funguje, ale vyrovnaná s prežitou traumou podľa nej nie je. Martina sa po smrti otca s najbližšou rodinou takmer prestala stretávať, no zblížila sa so vzdialenejšími príbuznými: “Jednak nás myslím so sestrou celkom ľutovali. Druhak na pohrebe sme sa stretli s rodinou, s ktorou sme sa nevideli 15 rokov. Povedali sme si, že aj tá smrť je znakom, že sa musíme stretávať.”

Podľa psychoterapeutky sa nemusí vylučovať podpora ostatným členom rodiny a zároveň prežívanie vlastného trúchlenia: „Často v takejto ťažkej situácii môže pomôcť, keď si členovia rodiny spolu poplačú. Je veľmi nešťastné, ak rola opory ostane na pleciach dieťaťa, pretože to má čo robiť samo so sebou. Zaiste, situačne môže prebrať starostlivosť, ale ak má dlhodobo „držať nad vodou“ ešte aj druhého rodiča, je to preň nesmierne zaťažujúce a traumatizujúce. V rodine by mal byť priestor pre vyjadrenie pocitov všetkých, netreba predstierať, že je niekto silný, že sa nič nedeje. Ale druhý rodič by mal dokázať aj napriek svojmu žiaľu vnímať potreby svojho dieťaťa. Ak je to napriek tomu tak, že dieťa musí držať a podporovať aj ďalších členov rodiny, aj ono by malo mať podporu v niekom alebo niečom, malo by mať miesto a vzťah, kde môže byť samo sebou a načerpať silu. V takejto situácii je všeobecne dôležité, aby mal každý dostatočný priestor na vlastné prežívanie straty – na svoje slzy, smútok, aby nepodľahol ilúzii, že musí byť silný kvôli niekomu inému či nejakej činnosti. Keď sme zranení, potrebujeme si „vylízať rany“, a to nejaký čas trvá. Na to nemožno zabudnúť ani v situácii, kedy sme zároveň niekomu oporou, pretože inak by sme veľmi rýchlo prišli o svoje psychické sily a teda i o schopnosť niekomu byť oporou.

Úprimnú sústrasť
Zoči voči veľkej bolesti sme často zaskočení. Ak máme v okolí niekoho, kto stratil rodiča, ťažko hľadáme vhodné slová či gestá, ktorými by sme adekvátne vyjadrili svoju podporu. Štandardnými prejavmi sústrasti však nič nepokazíte, myslí si Martina: „Pre mňa bolo najjednoduchšie, ak sa dodržali rituály toho, ako k preživšiemu pristupovať – tematizovať, že sa niečo také stalo podaním ruky a vyjadrením úprimnej sústrasti. Ak sa to neudeje, človek má pocit, že sa tam stále niečo vznáša. A je unavujúce nejako sa snažiť to tematizovať, pričom ten rituál je taký oslobodzujúci. Zároveň jednoduchá formulácia Ak by si niečo potrebovala, tak daj vedieť pomáha, aby sa človek ozval, keď je treba – presťahovať sa, pomôcť so zariaďovaním dedičstva, napísať sms, že strašne potrebujem povzbudiť, lebo neviem nič vidieť pozitívne.“

Každý smútiaci však prechádza vlastným procesom – kým Ivane so smútkom pomohli najbližší priatelia, pre Táňu* bola komunikácia s inými ľuďmi problém: „Nedokázala som sa pozerať na smejúcich sa a šťastných ľudí. Uzatvárala som sa do seba a v samote mi pomohli najviac knihy a paralelný svet, vďaka ktorému som mohla byť kdesi inde.“ Katarína považuje za najdôležitejšie aj v takejto situácii jednoducho zostať naďalej kamarátom: „Hlavne sa na trúchliacich nevykašlite len preto, že sa bojíte, či správne zareagujete. Dôležité je len byť oporou (aj tichou), opýtať sa, ako to zvládajú, objať ich alebo len zavolať von, stráviť čas mimo svojich myšlienok a trápení.“ Na chvíľu zniesť nepríjemný pocit bezmocnosti či rozpakov, to je naozaj to najmenej, čo pre svojich blízkych môžeme urobiť, hovorí na rovinu Petra: „Netvárte sa, že to môžete pochopiť, nemôžete. Kto to nezažil, nevie. Netvárte sa, že sa nám skončil svet, neskončil. Buďte tu iba pre nás bez toho, aby ste sa snažili zmeniť niečo, čo naozaj nedokážete. Čelte vlastnej bezmocnosti z toho, že nám naozaj nemáte nič viac ponúknuť, žiadnu náhradu. Len samých seba. To stačí a je to pre nás veľa.“

*niektoré mená boli z dôvodu zachovania anonymity zmenené


Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /www/n/a/u84109/public_html/wp-includes/class-wp-comment-query.php on line 405

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *