168

Antidepresívna

napísala MICHAELA KUČOVÁ editovala JÚLIA CHOLEVA
ilustrovala SLAVOMÍRA ONDRUŠOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 31. októbra 2019.

Čítam si cudzí príbeh a samu ma šokuje, ako sa tiež stále nenávidím. Hoci sa zdráham vôbec to sloveso použiť. Zdá sa mi, že patrí niekam, kam už ja predsa dávno nepatrím. Nenávisť sú dni, keď sa mojim rodičom rozpadalo manželstvo a mne detstvo. Nenávisť je láska, ktorá bola vždy mučivo na dosah a nikdy nie celkom moja. Výčitky a zmätok puberty. Rezanie sa. Alkohol. Samota a žeravá závisť. Strach z toho, čo mám vnútri, a toho, čo je vonku. Úzkosť, prejedanie sa, nejedenie. Zdalo sa mi, že som nenávisť nechala tam ďaleko, s ľuďmi, ktorých som si vyberala, aby mi odopierali lásku. Pokračovať v čítaní: “Antidepresívna”

Hormóny, manželstvo a smrť: príbehy ženských hrdiniek

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala NOHAVMEDE

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. marca 2019.

Sedením na gauči lepší svet nevytvoríme. Ale aj tým, aký typ príbehov vyhľadávame a konzumujeme, ho môžeme aspoň trošku vychýliť z tradičnej patriarchálnej osi. Príbehy, ktoré rozprávajú (v roli postáv i autoriek) ženy, nám môžu ukázať rôzne možnosti. Dodať pocit, že v tom nie sme samy. A v neposlednom rade, keď sledujeme príbehy žien a prácu ženských scenáristiek, producentiek a režisérok, dávame tým najavo, že ich práca má svoje nadšené publikum a vytvárame tak príležitosti pre ďalšie marginalizované hlasy. Pokračovať v čítaní: “Hormóny, manželstvo a smrť: príbehy ženských hrdiniek”

Dve ženy o šťastí

napísali SOŇA HRÚZIKOVÁ & MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. septembra 2018.

(Pozn.: Sonin text je normálnym písmom, Miškin kurzívou.)

Na rohu Kollárka a Obchodnej stáva predavač Nota bene, zvykneme si popriať dobré ráno; minule sa spýtal, čo som taká smutná. Najskôr ma rozčuľoval genderový rozmer tohto postrehu (o ktorom ten pán sotva tuší), to, ako sa od žien večne očakáva, že budú tie usmiate, no neskôr som si uvedomila, že ma hnevá (aj) niečo iné, že sa to dotýka mojej prirodzenosti – nech sa akokoľvek snažím, nejde s tým veľa spraviť.

Posledné týždne si uvedomujem, že som šťastná. Nie ok, nie spokojná, intenzívne šťastná. Aj som to párkrát povedala nahlas! Teraz, prirodzene, čakám, čo sa pokazí. A kedy sa ukáže, že je to len sebaklam, fantázia, kedy narazím na skutočnosť. Pokračovať v čítaní: “Dve ženy o šťastí”

O rodičoch a strate

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala HAN

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. marca 2018.

Smrť si nepripúšťame. Tak trochu rátame, že niektoré veci budú navždy. A že aj keď sa rozvedieme, prídeme o prácu alebo len naša imunita podľahne vytrvalým mrazom, bude tu pre nás niekto. Najčastejšie sú to mama alebo otec, ľudia, ktorí nám dali život, a tak nejako automaticky rátame, že v ňom vždy budú. Samozrejme, prirodzene. Naši.

Také samozrejmé to však vôbec nie je. Niekedy o rodičov nenávratne prídeme ešte pred tým, než stihnú založiť skalku a rozmaznať naše deti. Pokračovať v čítaní: “O rodičoch a strate”

Prekvapenia neskúsenej antropologičky

napísala VERONIKA HUDECOVÁ
ilustrovala JANA LEŇOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. januára 2018.

Neviem presne, čo (alebo kto) ma to posadlo, že som sa na to dala. Mala som skončenú celkom inú výšku s umeleckým – teda nie vedeckým zameraním. Pracovala som v rozhlase. Ale stále, tak ako aj pár rokov predtým, ma to nevýslovne ťahalo do Latinskej Ameriky. V tom veku som kvôli svojim cieľom vedela byť oveľa bezohľadnejšia, ako som dnes. A tak som sa ocitla na doktorandskom štúdiu v odbore mayológia a hneď v ten rok som rovnými nohami vhupla do stacionárneho terénneho výskumu. Nič som o tom nevedela. Ako sa robí terénny výskum, aké sú jeho metódy. Ako áno, ako nie, musela som sa to učiť za pochodu. Pokračovať v čítaní: “Prekvapenia neskúsenej antropologičky”

Oči pre plač. Pravidelne

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala GRÉTA MÁRIA SRNOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 1. septembra 2016.

Keby všetci tí muži vedeli! (Najviac traja, mami!) Koľko som sa len naplakala, lebo ma nechceli, lebo neboli takí, ako som si priala, lebo mi bolo ľúto vzdať sa tých pár ilúzií, na ktoré sme sa spoločne zmohli. Na túto tému by som už množstvom sĺz jeden bežný dedinský potok zavodnila. Plačem však aj pri skutočných problémoch, samozrejme. Pokračovať v čítaní: “Oči pre plač. Pravidelne”