Nemôžem ti pomôcť

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala han

Článok bol pôvodne uverejnený v newslettri 27.  júla 2017.

Ak je nejaká skúška dospelosti, najviac som sa jej priblížila, keď som pochopila, že preňho nemôžem urobiť nič. Nemôžem ho zachrániť ani vrátiť do minulosti, tak ako som ho ešte poznala. Má poruchu, ale bez diagnózy, doktorov odmieta. Vo svojej hlave žije normálny život, hoci objektívne trpí bludmi a vlastnoručne sa dostal na okraj spoločnosti. Nechce pomoc a nechce zmenu, maximálne peniaze. Dospelosť prišla v momentoch, kedy môžem len nečinne hľadieť a nechať ho žiť svoj život. Taký, aký považuje on za správny, nech akokoľvek nesúhlasím. Vo chvíľach, kedy som bola plná pohotových riešení, možností, návodov na cestu von, a mohla som si ich akurát strčiť za klobúk. Nič nezmením, nezmôžem, vybral si. Len sa dívať, ako sa človek, ktorého ľúbim, mení a stráca.

Málo sa rozprávame o duševnom zdraví a o ťažkostiach s ním spojených. No ešte menej hovoríme o tom, čo tieto poruchy môžu spôsobiť v rodinách, partnerstvách, priateľstvách. Aké môže byť nekonečne ťažké byť ľuďom s duševnou poruchou oporou, udržať s nimi vzťah a svoje vlastné zdravie zároveň. O neustálych víťazstvách a zlyhaniach. Koľko si to vyžaduje trpezlivosti a nezlomného optimizmu. A ako často sa pod nimi lámeme. Ako zápasíme a predsa je niekedy jediným riešením nechať to tak. Sústrediť sa na to jediné, čo môžeme ovplyvniť (vlastný život). Uvoľniť zovretie, ktoré viac bolí ako chráni.

Mýtov spojených s duševnými poruchami je veľa, v súvislosti so vzťahmi sa psychologička Eva Hargašová najčastejšie stretáva s názorom, že láska všetko vylieči. Že ak budeme dostatočne milovať, dokážeme druhého vyliečiť, prípadne ak by nás dosť miloval on, uzdraví sa. Ďalším nepravdivým mýtom však je aj domnienka, že ľudia s duševnými poruchami nie sú schopní nadväzovať medziľudské vzťahy. Ľuďom, ktorí majú blízkeho so závislosťou alebo trpiaceho duševnou poruchou, odporúča predovšetkým láskavo potvrdzovať jeho osobnú schopnosť: „Podpora znamená byť s daným človekom (aby nebol sám), tam, kde je on (nie kde by sme ho radi mali my), a podporovať ho, aby robil veci sám a postaral sa o seba. Oslavujte úspechy. Podporujte ho, keď sa mu nebude dariť, aby nevzdával svoju cestu. Opýtajte sa ho, nech si spomenie, čo všetko sa mu už doteraz podarilo.“ Zároveň odporúča mantru Nespôsobil som to, nemôžem to kontrolovať, nemôžem to vyliečiť. „Bez ohľadu na to, čo urobíte alebo neurobíte, neovplyvníte to, či druhý človek bude užívať alkohol, drogy, alebo urobí niečo, čo škodí jemu alebo iným. Či sa niekto stane abstinentom (zbaví poruchy), závisí od neho, nie od vás.“

Pevná láska, krehké úspechy
Netrápiť sa tým, či sme pre svojich blízkych urobili naozaj všetko a dosť, je však nadľudský výkon. Výčitky občas cíti aj Zuzana*, ktorej brat trpí schizofréniou a lieči sa zo závislosti: „Niekedy pomoc kompenzujem tak, že pomáham ako dobrovoľníčka tam, kde cítim, že moja pomoc má zmysel. Alebo sa snažím šíriť osvetu či pomôcť napríklad iným príbuzným v rovnakej situácii. Od odborníkov viem, že tieto výčitky sú prirodzené, ale sú situácie, keď sa nedá urobiť viac a dokonca pomoc je to, čo našim blízkym niekedy môže ublížiť, lebo ich nenecháme postaviť sa na vlastné nohy, nenecháme ich byť zodpovednými samých za seba.“ Linda*, ktorej otec zápasí s depresiami a alkoholizmom, sa výčitkami najviac trápila v detstve a počas puberty: „Urputne som sa snažila otca ochraňovať a identifikovať, ktorá „bolesť“ spôsobila, že sa musel napiť. Veľmi ma bolelo, že som videla jeho bezmocnosť. Že som mu nijako nevedela pomôcť. Ako dieťa ani neviete pomôcť, preto som neskutočne vďačná jeho kamarátovi, že ho zobral na liečbu. Ja som s tým nevedela nijako pohnúť. Skúšala som všetko. Veľmi nepríjemné je, že ak ste zodpovedný člen rodiny, nemáte len rodinné trápenia, ale ešte aj tlak zvonku. Neustále otázky ohľadne otca alebo rady, čo by som mala spraviť, ma nútili mať pocit, že by som mala byť schopná niečo zásadné spraviť.“

„Je tam veľa ťažkých vecí a neviem povedať, čo je najťažšie,“ zamýšľa sa Zuzana. „Pre mňa je ťažký strach, bezmocnosť. Strata najbližšieho človeka, ktorého človek nestráca fyzicky, ale predsa ho stráca. Ten človek vyzerá rovnako, ale nemá city. Radosť sú záblesky nádeje. Láska je tam stále, tá nie je ovplyvnená, to je preto, čo sme spolu zažili predtým, to nám už nikto nevezme, láska má teda pevný základ.“ Pre Lindu je najťažšie zostať trpezlivá a chápavá: „Po sklamaní je dôležité odpustiť, ale tiež nepotláčať svoje pocity. Radosť mám z toho, že mám znovu otca. Strácal sa mi pred očami a zrazu opäť spoznávam čistého, pekného a silného človeka. Radosť mi tiež robí, že paradoxne mi táto príšerná choroba pomohla spoznať zákutia ľudskej duše.“

V žiadnom z týchto prípadov neexistuje jednoduchý happyend a podľa psychologičky ani nejaký odporúčaný počet šancí: „Len človek sám rozhoduje o tom, čo je a čo nie je ochotný pre seba prijať od iných ľudí. To, či sa druhý stane abstinentnom, závisí od neho, vy však rozhodujete o tom, kto ste a čo urobíte (neurobíte), keď niekto pije, berie drogy, správa sa nezodpovedne…“
Zaťažkávajúcou skúškou sú aj výkyvy, striedanie úspechov a sklamaní, ktoré duševné poruchy často sprevádzajú. „Človek si povie, že je už zvyknutý na všetko, a zrazu zistí, že aj po rokoch nie je. Že stále sa veľmi ľahko namotá na nádej. Vždy ma to prekvapí. Už mávam pocit, že je všetko v poriadku, a potom príde opäť niečo nečakané. V zásade sa na to nedá úplne zvyknúť. No dá sa to spracovať. Postupne som sa naučila hlavne odpúšťať a uvedomovať si, že je to predovšetkým jeho boj a ja nemôžem veľmi ovplyvniť vývoj. Len povzbudiť,“ opisuje Linda otcove relapsy. Zuzana pocit bezmocnosti zažíva pravidelne, hoci menej často ako na začiatku, kedy ešte verila v nejakú zázračnú nápravu: „Po istom čase (skoro desať rokov) nastala rezignácia, prestala som mať akékoľvek očakávania, a tým pádom som stratila aj pocity bezmocnosti. Ale skôr to vnímam ako otupenie a apatiu. Na zvládanie týchto výkyvov je najlepšie mať sa o to s kým podeliť.“

Eva Hargašová na spracovanie výkyvov odporúča hneď na začiatku oddeliť seba a osobu s ťažkosťami: „Je to jeho (jej) boj – a vy to za neho (ňu) nevybojujete. Môže vám pomôcť, keď sa o danej téme čo najviac dozviete – opýtajte sa profesionálov na prognózy, aby ste vedeli, čo vás čaká, na čo sa pripraviť. Je to proces. Keď príde ťažká chvíľa, pozrite sa na to, ako ďaleko ste sa dostali. Oceňte snahu, doterajšie pokroky, to, čo sa doteraz podarilo. Opakom strachu nie je istota, ale dôvera. A dôvera sa napĺňa pomaly a postupne. Zaznamenávajte pokroky, buďte k sebe láskaví a trpezliví. V prípade, že príde relaps, vyvoďte následky a dajte jasne najavo, za akých podmienok ste ochotní s človekom pokračovať (napríklad nebyť pod vplyvom omamných látok….).“

Odtiaľ potiaľ
Od detstva mám pocit, že som zodpovedná za šťastie druhých ľudí, že nejako dokážem zariadiť, aby sa všetci mali dobre. Tlmenie konfliktov mám ešte aj v horoskope. Viem, že moje občasné nutkanie riadiť za druhých ich život, je absurdné. Naplno som to však pocítila až pri ňom, bezmocnosť ako samozrejmú súčasť bytia. Že hoci viem, čo treba urobiť, on sa rozhodol inak, a mne nezostáva, len to rešpektovať. Že rozhodujem len o vlastnom živote a on si žije ten svoj tak, ako pokladá za správne. Môj nesúhlas ako výkričník medzi nami môže byť prejavom zdravého rozumu, ale nie je to nič platné. Iracionálnosť človeka so závislosťou či duševnou poruchou vie naplno ukázať, ako málo toho máme v skutočnosti pod kontrolou. Jedna z mála vecí, o ktorých môžem rozhodnúť, zároveň patrí medzi najťažšie. Povedať dosť, zastaviť to, odísť. Zbaliť svoju márnu snahu, nevyžiadané rady aj neopodstatnenú nádej a ísť každý vlastnou cestou. Trvalo to zopár rokov, kým pud sebazáchovy prevážil a vedela som sa tohto vzťahu vzdať. Ako čierna diera pohlcoval moju energiu, ubližoval mojim blízkym, nezabránil ničomu, čo som chcela svojou láskou napraviť. Nebolo to ľahké, ale dnes cítim, aký obrovský rozdiel je, keď svoju energiu sústredím tam, kam patrí a je potrebná – na svoj život. Napriek (alebo možno práve vďaka) niekoľkoročnému tichu medzi nami neprestávam cítiť vďaku a lásku, pretože to, kde dnes som, je aj pre to, čo ma naučil.

„Bolo veľa situácií, keď som bola mladšia, ktoré som prekusla a nemusela som. Mohla som byť možno omnoho radikálnejšia. Lebo to paradoxne niekedy človeku najviac pomôže. Keď ho pošlete do kelu a nemáte zľutovanie. Ale (seba)klam a zúfalá nádej vás držia v jednom kole. Uvedomila som si, že práca a prekonanie sa je na ňom. V skutočnosti príbuzný veľa nezmôže. Môžete maximálne povedať svoje pocity, doprevadiť k doktorovi a morálne podporiť. Dlho mi trvalo, kým som zistila, že musím riešiť aj samu seba. Nebol to žiaden konkrétny bod, bolo to skôr postupné dozretie, keď som si povedala dosť, potrebujem aj samu seba zachrániť a spoznať,“ popisuje hľadanie vlastných hraníc Linda.

Zuzana si spomína na konkrétnu situáciu, kedy cítila, že má dosť: „Nechcela som byť obeťou domáceho násilia, a keď som cítila, že sa to blíži k tejto hranici, brata som vyhodila z domu. Je to drsné, ale ohrozoval ma. Nehnevala som sa na neho, ale musela som sa chrániť. Raz v noci sa dobýjal späť, ale už som mu neotvorila, bola som sama doma a bála som sa. Rozbil vchod a susedia zavolali políciu. Musím povedať, že policajti situáciu riešili maximálne profesionálne a zároveň veľmi citlivo. Na druhý deň som bratovi zrušila trvalé bydlisko, a tým pádom sa stal prakticky bezdomovcom. Zaumienila som si, že sa s ním nestretnem, kým nebude aspoň rok triezvy. Nakoniec to nebol rok, ale stretla som sa s ním v prítomnosti iných ľudí (mamy), a bolo to v čase, keď (opäť) nastupoval na liečenie. Zároveň mám hranicu pri peniazoch – nepožičiavam –lebo bratovi to z dlhov aj tak nepomôže. Mama mu niekoľkokrát dlhy splatila, ale on sa do nich opäť vždy dostal. Potom nám už hovoril, nech mu to nesplácame, lebo pre neho tá nula znamená len to, že opäť môže ísť do mínusu…“

Nastavenie hraníc považuje Eva Hargašová za nutné a prospešné pre všetkých zúčastnených. Za ich vytvorenie a rešpektovanie je zodpovedný každý sám, preto sa v týchto situáciách treba pýtať aj seba, čo je pre nás dôležité, aké máme potreby, priania, čo sme ochotní tolerovať a čo už nie.„Vždy musí byť jasné, čo sa stane, keď pravidlo nedodržia, a je potrebné, aby ste v dôsledkoch vydržali. Uvedomte si, že ide o prirodzené dôsledky za ich správanie. Nehodnotíte tým ich osobu, netrestáte ich, lebo ste nahnevaní alebo máte zlú náladu, tento nepohodlný trest je dôsledok ich chovania, ich aktivity, o ktorej dopredu vedeli, a takisto vedeli, aké to bude mať následky. Nie je to o vás. Je to o nich. Povedzte im, že ich aj naďalej máte radi, že chcete, aby sa z toho niečo naučili, toto je prirodzený dôsledok ich správania a viac to nemusia riešiť. Nepotrebujete, aby sa dookola ospravedlňovali alebo škvarili vo vlastných chybách. Je dôležité, aby vedeli a cítili, že sú milovaní, aj keď niečo pokašľali. Zároveň však potrebujete ostať striktní a dodržať dohodnuté pravidlo, resp. následok.“

Sami sebe
Veľkou oporou vedia byť ľudia, s ktorými môžeme o týchto problémoch hovoriť. Či už sú to odborníci, rodina, priatelia alebo ľudia s podobnou skúsenosťou. „Dnes už našťastie mám o tom s kým hovoriť, ale až po pekelných rokoch. Predtým som sa za to hanbila alebo bagatelizovala problém. Teraz mám otcov klub, terapeutov, svoju terapeutku a mojich najbližších ľudí, ktorí o probléme vedia,“ vymenováva Linda. „Veľmi mi pomohlo získavať informácie o alkoholizme, stretávať ďalších liečiacich sa závislých ľudí a chodiť s otcom na kluby. Bolo kľúčové pochopiť jeho modely správania, ako sa droga správa a ako mení človeka. Tiež mi ľudia z klubu dali veľmi veľa povzbudenia a pomoci, čo sa ani nedá slovami vyjadriť. Zrazu nie ste v probléme sami (za ktorý sa ešte aj hanbíte), ale je s vami veľmi silná komunita, ktorá vám rozumie. Z dlhodobého hľadiska mi ale najviac pomohla moja terapeutka, ktorá mi pomohla nájsť chuť a silu riešiť aj svoj vlastný život a nie iba ten otcov.“ Bez toho, aby sme sa dobre starali o seba, sa nemôžeme postarať ani o druhých, zdôrazňuje psychologička. Okrem iného tiež odporúča podporné skupiny, prípadne pomoc odborníka. „Nie ste platený profesionál, preto vaša úloha vo vzťahu je iná – ste súrodenec/manžel/manželka/priateľ… Nemusíte plniť úlohu plateného odborníka vo vzťahu –buďte sami sebou, starajte sa o svoje potreby, tie sú tiež dôležité. Choďte sa zabaviť, užiť si dospelácky život, radosť, rozhovor s priateľmi aj o inom ako o ťažkostiach, choďte na masáž, do kina, tancovať, prečítajte si beletriu, poéziu….“

„Niekedy sa nedá byť spokojná a šťastná – o tom tie náročné obdobia sú – ale myslím, že je to ok. Mne pomáhajú vzťahy s inými ľuďmi, neuzatvárať sa so svojím trápením. Určite mať sa s kým o tom zhovárať,“ otvorene hovorí Zuzana. „Vďaka tomuto vzťahu som sa naučila pokore a trpezlivosti a komunikácii. Mám výhodu oproti ľuďom, ktorí sa s takýmto niečím nestretli. Myslím, že viem lepšie rozlišovať potenciálne nebezpečenstvo. Pri zdravých ľuďoch sa nerozčuľujem. Som tolerantnejšia, prijímam ľudí, akí sú (ale strážim si svoje hranice). Myslím, že si viac vážim zdravie a pokoj v živote, viem sa tešiť z vecí, ktoré iní berú ako samozrejmé. Zároveň viem zasahovať v krízových situáciách, viem, na koho sa treba v akej situácii obrátiť.“ Linda tiež získala veľký obdiv k závislým ľuďom, ktorí sa liečia a bojujú sami so sebou: „Bývajú to veľmi náročné a zákerné boje. Naučila som sa tiež väčšej trpezlivosti a vedomiu, že niektoré zmeny potrebujú roky práce. Ale stoja za to a život sa dá žiť odznova aj v šesťdesiatke. Čo sa ešte stále učím, ale je veľmi dôležité, je úprimnosť nielen k okoliu, ale aj k sebe. Niekedy môže byť kľúčové, keď si priznáme, že na toto sami nestačíme a potrebujeme pomoc a poradiť. Je dôležité chrániť nielen ostatných, ale aj seba, lebo len tak viete byť pre nich skutočnou oporou.”

*mená boli zmenené

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.