O kamošoch a blízkych dušiach

napísala JANA H. HOFFSTÄDTER
ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 3. augusta 2017.

V jednom momente som prestala počítať, koľkýkrát sa snažím stretnúť s kamarátkou, ktorá žije v inom meste, v inej krajine. Nie je ľahké zladiť sa tak, aby sa nám to podarilo. Kdesi hlboko som však tušila, že to nie je len o logistike, ale že momentálne zrejme každá plávame v inej rieke. Jej druhé dieťa som ešte ani nevidela, prvé bolo naposledy v perinke a dnes je z neho predškolák.

Neúnavne z času načas, a občas už len tak do počtu, napíšem, či sa neuvidíme. Aj pred pár dňami som: Chystáme sa s krpcom na výlet, budete doma?
Áno, sme doma. Príď. Myslím, že ťa veľmi potrebujem.
Ejha.
Dve rieky sa razom zliali do jedného Dunaja. Dvíham telefón.

****

Rozmýšľam nad tým, koľko môže mať človek kamošov. Či sa dajú rozdeľovať do skupín a množín, či existuje maximálny možný počet pre tých úplne najlepších, či takí sú už navždy. Rozmýšľam, či sú najlepší kamaráti tí, ktorých máte už od detstva alebo strednej školy. Či sú vám najbližší tí, ktorí o vás vedia všetko, alebo sa blízkou dušou môže stať niekto, kto vašu minulosť nepozná, kto nevie, ako ste sa za posledných desať rokov zmenili, dospeli, čím ste si prešli a čo sa pri tom naučili.

Rozmýšľam, koľkých kamarátov je možné stíhať. Na koľkých ľudí máme reálne v živote čas? A je nutné pravidelne sa stretávať, alebo priateľstvo unesie aj dlhšie pauzy?

****

Dnes to bude asi len pre hŕstku najbližších. Také to od srdca. Sorry.

****

Nikdy som nemala partiu, žiadna z tried, do ktorých som chodila, nebola ktovieako dobrým kolektívom. Na základke som spočiatku nevedela, čo je to Take That a NKOTB, takže do tejto skupiny som sa zaradiť nemohla. Nemala som pekné handry ani školskú tašku, takže som nemohla byť ani cool. Keby som aspoň vedela spraviť výmyk na preliezke, ale ani to nie. Nechodila som fajčiť za školu a Marek B. bol do mňa len krátko. Ešte som aj bývala najďalej zo všetkých, smerom, ktorým nikto domov nechodil. Aj tak som vtedy chcela niekam patriť. Napokon som sa napasovala do roly revolucionárky, čo sa nebála prísnej chemikárky a bránila triednu spravodlivosť.

Ani neskôr som ale nezažila žiadne Beverly Hills či Friends ani nič podobné, hoci som dva roky bývala na stredoškolskom internáte vo Viedni, kde nás občas bolo aj šesť na izbe. Z tých čias mi zostalo zopár kamošov, zopár známych a aj jedno z dvoch naozajstných priateľstiev. Také to z množiny pamätám si o tebe viac ako ty. A to je fakt pravda, niektoré príhody sú pre mňa ako z filmu, ako by sa stali iným ľuďom, porozprávaj mi čokoľvek a ja ti uverím. Poznáme sa už vyše dvadsať rokov.

Boli časy, keď nás delilo pol Európy alebo pol zemegule a nebol vtedy ešte ktovieaký internet alebo nebodaj fejsbuk. Teraz bývame v rovnakom bloku domov, o ulicu. Ťažko povedať, kedy sme sa vídali a rozprávali viac, či cez pol zemegule alebo cez pol ulice. Vie o tom, že na ňu často myslím? Štikúta sa jej s jasným odkazom na mňa?

Jedna z vecí, ktoré nás spájali od začiatku, boli knižky. Knižky a filmy.

Dnes, akokoľvek dlho sme sa nevideli alebo nerozprávali, si môžeme kedykoľvek, out of the blue, napísať esemesku typu: Čítam takúto knihu, revem jak tur, nevidím na písmená, tečú mi sople, to si musíš prečítať. Teraz čítam tú knihu, čo všade chvália, podľa mňa to je sprostosť, ale treba občas aj také čítať, tebe sa to pozdáva? V poslednej dobe sa mi nedá čítať, akosi neviem nájsť knihu, čo má flow. A o tomto si už počula? A o tejto postave čo si myslíš? A toto? Kokos, to bol brutal. Nádhera.

O knižkách si píšeme v ktorúkoľvek hodinu dňa alebo noci. Bez úvodných ako sa máš alebo čo nové. Proste len tak. O knižkách.

****

Keďže ľudia zvyčajne nie sú čierno-bieli, ale sú to farebné machule, majú a nemajú radi strašne veľa rôznych vecí, je jasné, že kamoši sú tiež rôzni. Niektorí by si medzi sebou možno ani nerozumeli, napriek tomu, že každý osve si rozumie s jednou a tou istou osobou. Je tiež zaujímavé, ako sa kamoši menia v čase. Niektorí prišli a odišli, a hoci nezostali v kontakte, mali dôležitú úlohu. Sprevádzači & Posúvači. Aj u mňa sa vyskytli a som im vďačná, že chvíľu kráčali so mnou, že sme chvíľu mali spoločnú tému.

Zdá sa mi však, že tí, volajme ich, ozajstní priatelia prišli a neodišli. Furt sú tu, aj keď ich občas dlhšie nevidieť.

****

Keď sme sa zoznámili, kvôli mojej diplomovke, sedeli sme v Prašnej Bašte a rozprávali sa o Romákoch, jedla som arménsky šalát, pili sme pivo a neskôr sme išli domov rovnakou električkou. Keď vystupovala, hovorila som jej, že sa ešte určite ozvem pre ďalšie informácie a sľúbenú odbornú literatúru. Potom mám chvíľu tmu, ale niečo sa muselo stať, pretože dnes je, sú, aj so svojím úžasným mužom mojou druhou rodinou. Od toho arménskeho šalátu prešlo už trinásť rokov. Dnes by som si veru takú kopu cesnaku na konzultácii s cudzím človekom nedala. A asi ani keby som tušila, že sa z neho vykľuje moja chosen family.

So šťastím máme takmer rovnako staré deti. Lebo čo vám poviem, keď prídu deti, preskupia sa aj kamoši. Akokoľvek sa človek snaží, je to väčšinou tak. Bábätká dávajú životu iný rozmer, režim, nové témy a nekonečnú únavu. To sa potom ťažko chodí na pivo a dovolenky. A keď sa bezdetným deti konečne narodia, vaše sú už veľké. A to sa zase blbo kombinuje, veľké deti sa s bábätkami nudia a vy si už veľmi nepamätáte, čo robiť, keď dieťa nečakane veľa kaká, bolia ho zuby, nechce samé zaspať a kojaca matka si ani nemôže uľaviť pri pohári či dvoch vína.

No napriek tomu o sebe viete, máte sa radi a čakáte na časy, kedy vás deti nebudú rozdeľovať. A tie prídu rýchlejšie, než by ste vlastne dúfali.

****

Po večeroch, keď sa mi nedarí zaspať, rozmýšľam občas aj nad tým, čo je priateľstvo. Či sa dá definovať, alebo je to pre každého iné, podobne ako láska. Odkiaľ a kedy k nám kamoši prichádzajú a či sú vzácnejší tí „starí“ alebo noví, a či sa vôbec dá povedať, kto je vzácnejší.

Nedá. Podľa mňa nie. Lebo akokoľvek to znie à la romantický film, pre mňa sú všetci moji priatelia jedineční. Každý má u mňa miesto a čas. Moji ľudia, ako hovorí môj muž. „Ty bez tých tvojich ľudí nemôžeš žiť.“ Pravdu má, nemôžem.

To hlboké spojenectvo ma fascinuje. Človek v živote stretne kvantum ľudí, z toho aj kopec takých, ktorých si vôbec nevybral a musí vydržať. Z tej zmesky nekonečného počtu osôb však potom vzídu tí, ktorí už neodchádzajú.

Ktovie, či sú to dnešným dňom už všetci. Či už som všetkých našla. Alebo oni mňa.

****

Prišla kvôli práci a mňa nesklamala intuícia. Presvedčila som šéfa, že túto chceme. A potom som sa tešila z toho, koho som si pritiahla do života. Blízku dušu, ktorá nastupovala do prvej triedy, keď ja som pomaly odchádzala študovať do sveta. Čo ešte nevedela písať, keď ja som už chodila na strednú. Počkala som si na ňu. Vieme spolu pracovať aj len tak byť. Vzácna vec.

Odkiaľ a kedy prichádzajú?

Jedna sa na mňa vynorila z mojej vlastnej knižky, ďalšiu mi predstavil bratranec ako svoju ženu, áno, jej stará mama voľakedy predala dom mojej starej mame a, áno, boli kamošky a, áno, my dve sme tiež prepojené. A iná moja spriaznená duša býva vo vedľajšom vchode, a keď je na cestách, tak mi chýba, lebo kam mám utekať, keď mi je nahovno? A jeden je až za oceánom a občas si píšeme zhrňujúce správy o živote a kto koho stretol. Aby sme vedeli.

A jedno pekné priateľstvo sa prerušilo.

****

Kamoši, s ktorými si píšem nekonečné mejly, kamoši, s ktorými sa dá chlastať, kamoši, s ktorými cestujem, kamoši, ktorých deti sú kamoši môjho syna, kamoši na inom kontinente, v inej krajine, kamoši z práce, kamoši zo školy, kamoši z materskej, kamoši z vedľajšieho vchodu, kamoši medzi rodinnými príslušníkmi, kamoši na koláč a kávu a shopping. Moji kamoši. Všetci.

Vyskočil na mňa nedávno status jednej milej osoby, žiadna sladká princezná. Písala v ňom len krátko, že ďakuje kamošom za to, že ich má a tiež, že ich má veľmi rada. Trochu ma tým veru zaskočila. Kukala som na obrazovku a po prvom to fakt? ma to, nutno povedať, celkom roznežnilo. Lebo kamoši sú naozaj najviac. Áno, áno. Sú. (Áno, áno, aj deti a manželia a manželky.)

****

Neúnavne z času načas, a občas už len tak do počtu, napíšem, či sa neuvidíme. Aj pred pár dňami som: Chystáme sa s krpcom na výlet, budete doma?
Áno, sme doma. Príď. Myslím, že ťa veľmi potrebujem.
Ejha.
Objatie po piatich rokoch bolo mäkké a dlhé. O dva mesiace neskôr pijeme ľadovú sangriuU Adama. Za tých päť rokov vyrástli deti, ale inak sa nezmenilo nič.

****

Dnes sa už nesnažím silou mocou niekam patriť, ako keď som bola malá. Stačí mi, že niektorí ľudia patria ku mne. Keď si to uvedomím, dvíha ma pýchou do výšky. Ja, obyčajná ja, a mám okolo seba toľko neobyčajných a nádherných ľudí.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *