terapia

Nebojme sa terapie

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 6. októbra 2016.

Prvýkrát som si to vyskúšala s príchodom na strednú školu. Ešte pred prázdninami sa moje prežívanie pubertálnych emócií vystupňovalo do sebapoškodzovania, ktoré aj na mojich chápavých rodičov bolo priveľa. Ocitla som sa tak v poradenskom centre na výpadovke z Bratislavy, kde sa ma milá pani s veľkým očami pýtala, ako sa mám. Stretávali sme sa pravidelne, rozprávala som jej o svojom neurčitom smútku, robili sme všelijaké cvičenia, ktoré mi pripadali ako zábavnejšia verzia testov zo ženských časopisov.

Myslím, že som mala najmä fajn pocit, že som zaujímavá – vždy som o sebe rada rozprávala, premúdrelé dievča s vycibrenou sebareflexiou. Samozrejme, aj som sa hanbila, novým spolužiakom som nevedela nič rozumné vyhabkať, že kam sa to po škole ponáhľam. Myslela som si, že toto je ono, môcť sa vyrozprávať, úľava zo zdieľania. Dospievala som, zahodila žiletky a začala celkom ok fungovať.

Časom sa však problémy vrátili, prišli pocity, ktoré mi bránili stretávať sa s ľuďmi, chodiť do školy, viesť život, aký chcem žiť. Dnes viem, že o týchto pocitoch nestačí len hovoriť, treba s nimi aktívne pracovať. Úľava, ktorú prinesie podelenie sa o problém, nie je dostatočná. Počas dobrej terapie si vyhrniete rukávy a v sprievode terapeuta sa ponoríte do tých najtemnejších vecí vnútri. Nie je to len o vypočutí a chápavom úsmeve, je v tom krv, slzy, pot. V rovnakom pomere chémia a mágia. Vďaka terapeutkám, ktoré som v živote stretla, som iný človek, lepší a stále viac sám sebou. Keď sa pýtam, kto som a ako môžem žiť život, ktorý ma bude napĺňať, mám dnes okrem svojich kamarátov a rodiny aj podporu múdrej a skúsenej odborníčky.

Platiť za rozhovor
O svojej ceste s terapiou píšem, lebo po všetkých tých hodinách „na gauči“ ma vyrušuje, keď sa posilňujú stereotypy o terapiách a ľuďoch, čo na ne chodia. Blázni, obete farmakológie, trosky, precitlivelí slabosi. Že je hanba riešiť svoje osobné veci s cudzími, platiť za rozhovor, nebodaj vyfasovať ešte aj diagnózu začínajúcu sa písmenom F. Ísť za doktorom, keď nezvládam, hoci nemám zlomenú nohu, imunitnú poruchu ani oslabenú pečeň, to proste my normálni nerobíme. Prípadne keď sa chodenie na terapie bagatelizuje, akoby to bol len ďalší módny výmysel, ako nejaká čivava namiesto kabelky.

Zo všetkého najviac mi však je ľúto, keď sa vždy raz za čas objaví v médiách článok o duševných poruchách, osobný príbeh, skúsenosť. Často mám pocit, že hoci možno v dobrej viere, len posilňujú stereotypy, ktoré o duševnom zdraví v našej spoločnosti vládnu. Samozrejme, osobné skúsenosti na ceste za duševných zdravím sú rôzne a táto téma je komplexná. Jednoduché odpovede neexistujú a v terapii už duplom nie. Myslím si však, že málo hovoríme o pozitívnych príkladoch, sústredíme sa len na jeden rozmer. Nafukujeme strašiaka a čudujeme sa, kde sa zrazu berie ten ostych konfrontovať sa so svojimi problémami. Čítame si o bezcitných doktoroch a oblbujúcich liekoch a všetko je to z iného, bezútešného sveta, ktorý sa nás predsa netýka, tak zle na tom nie sme.

Myslím si, že tento naratív treba prekonať. Treba hovoriť o pozitívach, ktoré navštevovanie odborníkov na duševné zdravie prináša, hovoriť o zmenách k lepšiemu, ktoré sú výsledkom práce na terapii. Hovoriť o tom, že máme problémy, hľadáme riešenia a je to normálne. A predovšetkým hovoriť o terapii ako o možnosti pomoci pre každého. „Normálneho“ aj „nenormálneho“. „Nemusíte mať vážny problém na to, aby ste vyhľadali terapeuta. Stačí, ak cítite, že by ste sa chceli mať lepšie. Môže to byť spôsobené tým, že máte za sebou (alebo pred sebou) záťažovú situáciu, potrebujete sa zorientovať, posilniť, prípadne vás zaujíma, kde majú vaše súčasné ťažkosti korene, kde sú tie zaseknuté miesta, ak sa vám nedarí niečo robiť lepšie, aj keď by ste chceli. Niekedy je motiváciou prejsť cez ťažkú situáciu a nájsť v nej zdroje, niekedy je motiváciou osobnostne podrásť, mať lepšie vzťahy, byť spokojnejší…,“ vymenúva psychoterapeutka Eva Hargašová.

Rýchlokurz z teórie
Kde však začať, ak prekonáme obavy a predsudky? Najprv si stručne zhrňme základy – psychiater sa zameriava na duševné poruchy a môže predpisovať lieky, klinický psychológ sa zaoberá duševným životom človeka z hľadiska zdravia a choroby, tiež existujú špecialisti na pracovnú, školskú či poradenskú psychológiu. Psychológ, psychiater a napríklad aj absolventi liečebnej pedagogiky či sociálnej práce môžu ďalším vzdelávaním získať certifikát na vykonávanie psychoterapie.

Rôzne typy terapií sa dajú podľa Evy Hargašovej zjednodušene rozdeliť na psychoanalýzu a psychodynamický prístup (zdroj ťažkostí klienta vidia v detstve, pracujú s pojmami ako konflikt, obranné mechanizmy, vedomie, nevedomie, prenos, protiprenos), behaviorizmus a kognitívno-behaviorálny prístup (pracujú so zmenou správania a tiež s hlavou, myšlienkami, vysvetľovaním, používajú pojmy ako podmieňovanie, protipodmieňovanie, vystavenie, nácvik správania, zastavenie myšlienok), humanistický a existencionálny prístup (v každom človeku sa nachádza jeho vlastná sila, túžba po raste, po tom, aby sa mal lepšie, a úlohou terapeuta je, aby klienta sprevádzal a pomáhal tam, kde je klient zaseknutý; pracujú s pojmami ako kongruencia, sebaúcta, empatia, aktívne počúvanie, prijatie). Ďalej sú to aj rôzne zjednocujúce a celostné princípy.

„V dnešnej modernej dobe sa však už jednotlivé prístupy značne prelínajú – nedá sa povedať, že niektorý z psychoterapeutických smerov napríklad vôbec nepracuje s emóciami a podobne. V štúdiách, ktoré skúmali účinnosť jednotlivých psychoterapeutických smerov, sa ukázalo, že oveľa dôležitejšie ako samotná technika, ktorú terapeut používa, je jeho osobnosť a bezpečný vzťah medzi klientom a terapeutom,“ zhŕňa Eva. Toľko teória, ale kde teda nájsť človeka, ktorý vám sadne? Internet napovie, ale pomôžu aj odporúčania ľudí, ktorým dôverujete, či už sú to priatelia, rodina alebo ošetrujúci lekár. Samozrejme, nie každému sedí rovnaký prístup. Najspoľahlivejšie je preto venovať nájdeniu toho pravého či tej pravej dostatok času a dovoliť si hľadať a skúšať.

A koľko sa teda platí?
Keď už máte vybrané, na čo konkrétne sa treba pripraviť? V závislosti od mesta, osoby terapeuta, jeho vyťaženosti a podobne sa suma za jedno sedenie pohybuje približne od 20 do 80 eur. Niektorí terapeuti majú zmluvy so zdravotnými poisťovňami, ktoré tak hradia terapiu, zvyčajne však s obmedzeným počtom sedení na diagnózu. Štandardná terapia trvá približne 50 minút, okrem rozprávania môžu byť jej súčasťou aj rôzne relaxačné cvičenia a iné techniky. Chvíle s terapeutom sú práve tým miestom, kde si môžete dovoliť prekračovať svoju komfortnú zónu, uvoľniť sa a hovoriť aj o veciach, ktoré sa v inom kontexte zdajú nevysloviteľné. V tomto sú stereotypné predstavy o terapiách pravdivé – odporúčam využiť možnosť dosýtosti plakať, kričať, biť vankúš aj sa bezuzdne smiať, pokojne naraz. Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že je úplne ok, ak vám aj nemiestne nahlas škvŕka v žalúdku, tu neexistujú trapasy. (Keď tak, hneď máte tému, prečo sa vám telesné prejavy zdajú trápne.)

Pre psychoterapuetov platí etický kódex EAP, ktorý zaručuje napríklad povinnú mlčanlivosť, povinnosť vecne a pravdivo informovať klienta a podobne. Napriek rôznym filmovým a románovým príbehom terapeut nesmie prekročiť hranice vzťahu terapeut – klient do intímneho partnerstva. „Objatie, podanie ruky, prípadne podporujúci dotyk niekde v oblasti chrbta medzi lopatkami je z hľadiska etiky v poriadku. Vždy sa cíťte slobodne povedať, ak vám niečo nesedí, alebo by ste si to priali mať na terapii inak. Niektoré terapeutické smery vylučujú, aby mali rovnakého terapeuta dvaja členovia jednej rodiny (napríklad partneri), niektoré psychoterapeutické smery však pracujú aj s celými rodinami alebo s jednotlivými členmi rodiny v rôznych kombináciách. Všetko závisí od dohody medzi vami a vaším terapeutom,“ zdôrazňuje Eva Hargašová.

Ako je to s tým veľkým strašiakom, „oblbovákmi“? „To, že chodíte na terapiu, neznamená automaticky, že potrebujete lieky. Niekedy však klienti, ktorí berú lieky od psychiatra, chodia aj na terapiu (lebo kombinácia liečby je účinnejšia) a v mnohých prípadoch sa tak zabraňuje návratu ťažkostí klienta. Niekedy – pri vážnejších ťažkostiach – je však nutné, aby klient začal brať lieky (niekedy stačí aj dočasne – vždy po dohode s ošetrujúcim lekárom), lebo bez nich sa terapia samotná nehýbe dopredu,“ vysvetľuje Eva Hargašová. Nájsť ten správny liek môže byť zdĺhavé a, áno, mnohé z nich okrem nepríjemných prejavov vášho problému ovplyvnia aj váhu, chuť na sex či spánok. V prípade nepríjemných sprievodných pocitov je vhodné sa o zmene liekov porozprávať s doktorom. Z mojej osobnej skúsenosti sú lieky veľmi účinnou „barličkou“, ktorá ako doplnok terapie môže pomôcť so zvládaním náročných situácií, kým sa váš stav stabilizuje. Podobne ako C vitamín v chrípkovom období, netreba ani pomoc takejto chémie apriori odmietať.

Happy endy
A čo teda má byť na konci pravidelných terapeutických stretnutí? „Výsledok vždy závisí od toho, čo konkrétne je vašou požiadavkou – čo si prajete mať vo svojom živote inak, a zároveň toho, čo je pre váš život dobré, zdravé. U klienta, ktorý celý život potláčal sám seba a prispôsoboval sa druhým, je záverom terapie to, keď začne prinášať do svojich vzťahov aj seba a svoje potreby a začne sa starať aj sám o seba. U klienta, ktorý sa staral o svoje potreby tak, že ubližoval svojim blízkym, je cieľom terapie zistiť, čo ho vedie k tomu, aby sa o seba staral týmto spôsobom, a naučiť sa starať o seba s rešpektom k druhým. Je to vždy veľmi individuálne a o konci terapie sa dohaduje spoločne terapeut a klient,“ uzatvára Eva.

Takto na záver by sa hodil asi ktorýkoľvek z tých motivačných citátov, ktorými nás zaplavuje internet. Niečo pekné o sebapoznaní, sebaláske, odpustení a priaznivom vesmíre. Buďme však realisti – nie je nič príjemné na pravidelnom rande s našimi slabosťami, zraneniami, vedenej konfrontácii s vecami, pred ktorými zvyčajne zatvárame oči. Ja však chodenie na terapiu považujem za jeden z najlepších krokov, aké som v živote spravila. Hoci to na prvýkrát nevyšlo, dnes vidím, ako veľa mi takáto práca na sebe prináša. Je čas prestať sa za to hanbiť, toto randenie s vlastnou temnotou si totiž vyžaduje viac odvahy ako akákoľvek schôdzka naslepo.

2 myšlienky na “Nebojme sa terapie

  1. Spätné upozornenie: Ako si neveríme – Kurník
  2. Spätné upozornenie: Nemôžem ti pomôcť – Kurník

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *