Nebáť sa pôrodu

napísala RIA GEHREROVÁ ilustrovala BESSA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 6. júla 2023.

Často som to hovorila ako vtip: deti budem mať až vtedy, keď vymyslia, ako si ich môžem vypestovať v záhrade. Tak by to predsa bolo oveľa príjemnejšie, vypiplať si v záhone neďaleko domu malého Janka Hraška. V bezpečnej vzdialenosti od môjho tela a zdravia.
Keď som minulý rok robila pre Denník N rozhovor s gynekológom Jozefom Záhumenským, spomenul v ňom, že v budúcnosti bude v pôrodníctve témou umelá maternica. Pamätám si, ako som si okamžite predstavila scénu z Matrixu, v ktorej vo veľkých vakoch naplnených vodou pestovali ľudské bytosti.
„Umelá maternica, v ktorej by bolo možné vynosiť dieťa?“ spýtala som sa nadšene. To je predsa to, na čo čakám. Odpoveď ma však nepotešila. „To je ešte ďaleko,“ povedal gynekológ.
Dokelu.

Rozhodnutie mať dieťa som vnímala ako čosi iracionálne. Prečo by som mala riskovať svoje zdravie výmenou za neistý výsledok? Svoj predvídateľný život za čosi nevypočítateľné? Ako sa dá rozhodnúť pre niečo, čo sa stane až o deväť mesiacov?
Vo svojom okolí som veľmi dlho nemala ženy s malými deťmi, s ktorými by som sa mohla otvorene porozprávať o tom, aké to vlastne je. Ženy, ktoré by som si mohla zblízka prezrieť ako nejaký exponát v múzeu a preskúmať, či a ako veľmi ich dieťa zmenilo.
Informácie o materstve, ktoré som mala, boli len z novinových textov a feministických fór na sociálnych sieťach. Veľká časť žien v nich hovorila o tom, akú zidealizovanú predstavu mali o materstve a ako z toho veľmi rýchlo vytriezveli. Úprimne som tomu nerozumela. Moja predstava o materstve bola presne opačná – desivá. Otehotnením potenciálne riskujem: spontánny potrat (aj viackrát po sebe), genetickú chybu plodu, rizikové tehotenstvo, strie, nastrihnutie, narezanie, vykrvácanie, psychickú traumu z pôrodu, narodenie mŕtveho dieťaťa, trvalý únik moču, bolestivý sex, popôrodnú depresiu… Videla som dokumentárny film Neviditeľná o tom, aký je pôrod v slovenských nemocniciach ponižujúci, a prečítala som si štúdiu o pôrodoch na Slovensku Ženy  Matky  Telá. Bola som vydesená.
Pôrod som považovala za čosi stredoveké. Nechápala som, ako sa mohol až do súčasnosti zachovať taký živočíšny, bolestivý a riskantný spôsob tvorby nových ľudí.
Snívala som o tom, že sa raz ľudia budú rozmnožovať polypmi ako nezmar hnedý, ktorého sme si v škole na biológii prekresľovali do zošita. Že mi jednoducho niekde na tele začne rásť dieťa, a keď už bude dosť vyspelé, jednoducho odpadne. 

Vždy som si sama seba predstavovala ako ženu, ktorá má deti. V tej predstave som zvyčajne mala po štyridsiatke a veľmi intenzívne som so svojím dospievajúcim dieťaťom diskutovala o čomsi prudko filozofickom, napríklad prečo sa oplatí byť dobrým človekom. Ten medzistupeň, keď som tehotná, rodím a moje deti sú malé, som si však nikdy nevedela predstaviť. Obdivovala som ženy, ktoré si povedia: dobre, už je čas, teraz chcem mať dieťa. Len tak, celkom pokojne, sebaisto a vyrovnane. Taká by som chcela byť.
Medzitým začali mať deti moje rovesníčky. A ich skúsenosti sa mi zdali až príliš dobré. Vyzerali rovnako, správali sa rovnako, boli rovnako milé, sarkastické aj ufrflané. Jedna z nich mi povedala, že jej pôrod trval sedem minút. Prosím? Doteraz som sa nikde nedočítala, že je čosi také možné! Vtedy som si uvedomila, že som tak hlboko ponorená v negatívnych správach o materstve, až mi celkom skresľujú predstavu o tom, aké to môže byť.

„A prečo sa pôrodu bojíte, máte nejaké zdravotné problémy?“ opýtala sa ma raz babkina kamarátka, dlhoročná zdravotná sestra na gynekológii, keď som ju viezla autom domov. „Ste mladá, zdravá žena, vy budete mať takmer určite normálny fyziologický pôrod,” povedala. Normálny pôrod. To sa dá len tak bez drámy? Odporučila mi porozprávať sa o pôrode s mojou mamou, dcéry vraj zvyknú rodiť podobne.
„Nevedela som, že sa tak bojíš fyzickej bolesti,” povedala moja mama, akoby to bola tá najiracionálnejšia vec. Chvíľu predtým som pritom počúvala podcast Českého rozhlasu Jiné stavy, v ktorom jedna z matiek popisovala, že pri pôrode cítila takú bolesť, až si myslela, že ju neprežije.
Bola som obklopená tými najhoršími scenármi, ktoré sa s materstvom spájajú. A chvíľu mi trvalo si to uvedomiť. Je naozaj nepravdepodobné, že sa naplnia všetky moje pesimistické predstavy o tehotenstve. Možno ma pár nepríjemnosti postretne, ale to zvládnem.

Rozumiem, prečo treba hovoriť aj o tých nepekných veciach spojených s tehotenstvom a materstvom. Ženy, ktoré zažijú ponižujúci pôrod či popôrodnú depresiu, musia vedieť, že aj z takejto skúsenosti sa dá otriasť a žiť ďalej. Musia vedieť, na koho sa môžu obrátiť, ak zažijú nepríjemnú skúsenosť, alebo ak chcú pomôcť zmeniť systém k lepšiemu. Ak nepomenujeme problém, neodstránime ho. Preto viem, že médiá aj feministické organizácie na Slovensku robia dôležitú a nezastupiteľnú prácu, z ktorej mám úžitok aj ja. 
Ako novinárka úplne rozumiem aj tomu, že pozitívne príbehy sa v médiách neobjavujú ani zďaleka tak často ako tie negatívne. Ale dnes som jednou z tých čitateliek a čitateľov, ktorí nám do redakcie často píšu, že by sme mali prinášať viac pozitívnych správ, lebo z tých aktuálnych srší paralyzujúci pesimizmus.
Viem, že nie som jediná vydesená, ale neviem, čo s tým.

Opakovane píšem o pochodoch za rodinu a o rôznych iniciatívach a organizáciách, ktoré rodinu stavajú na piedestál ľudských hodnôt. Tento pozitívny odkaz mi však pod kožu nijako neprenikol. Vždy sa mi zdal príliš ideálny, sladký a umelý. Výhodná ponuka, v ktorej nedovidíte na drobné písmenká pod čiarou. A ja predsa chcem férové informácie, aby som sa o materstve dokázala rozhodnúť čo najzodpovednejšie.
Musela som si dať prestávku od lepkavých ód na rodinu, frustrujúcich diskusných fór a hitparády najhorších potenciálnych scenárov. Mám dobrý život, domov, zdravie, muža, priateľov a priateľky, s ktorými sa dokážem porozprávať úprimne a priamo. Mám všetky záchranné siete, na ktoré si pomyslím.
A bolesť zvládnem. Moja mama tvrdí, že bolesť pri pôrode nie je taká strašná ako bolesť zubov, lebo vieš, že raz sa skončí.
Tehotenstvo, pôrod, materstvo. Prvé dve sú za mnou. A ja som stále rovnaká. Život plynie ďalej. A je príjemne nudný.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ

Jedna myšlienka na “Nebáť sa pôrodu

  1. Ďakujem za článok, vystihli ste to úplne tak, ako to aj ja vnímam a z čoho mám obavy. Na druhej strane, život nás prekvapuje aj pozitívne. Snáď prežijem všetky tri štádiá v mentálnom zdraví, zatiaľ som pri prvom. Píšte ďalej, dobre sa číta 😊

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *