Stalker

napísala OLÍVIA STRELKOVÁ ilustrovala TENGER

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. júla 2023.

Koncom mája uplynulo šesť rokov od záverečného rozhodnutia súdu v mojom prípade. Keď spomínam na to dlhé (tiež vyše šesťročné) obdobie, ktoré mu predchádzalo, často sa v myšlienkach pozastavím nad tým, že aj keď to celé trvalo pridlho, mala som zrejme obrovské šťastie. Len v rámci mojej sociálnej bubliny viem o troch ženách, ktoré čelili nebezpečnému prenasledovaniu. Nepoznám však a ani som zatiaľ nepočula o nikom, koho prípad by sa na Slovensku dostal pred súd a skončil sa v prospech prenasledovanej osoby.

Mojím stalkerom bol môj bývalý spolužiak z osemročného gymnázia. Zoznámili sme sa, keď sme mali jedenásť rokov. V prvých ročníkoch sme sa kamarátili, chodievali sme von v rámci jednej partie. V pätnástich som si našla prvého frajera a vtedy naše vzťahy ochladli – začal ma pred partiou aj učiteľkami zhadzovať. Nasledujúce tri roky na škole sme sa spolu nerozprávali, lebo som zistila, že najefektívnejšou obranou voči jeho správaniu je ignorácia. V posledný školský deň, po tom, ako sme si prevzali maturitné vysvedčenia, ma zastavil pri východe z budovy. Povedal mi, že ma miluje. Keď som precitla zo šoku, zmohla som sa iba na výsmešný komentár, odkráčala som a nechala ho v tých dverách stáť. (Za túto reakciu som sa potom dlho hanbila a vyčítala si ju.)

Po škole sme sa nevideli asi tri roky. Do kontaktu nás znovu dala stredoškolská partia. Doteraz si pamätám, ako ma moja najlepšia kamarátka prehovárala, aby sme išli k nemu na chatu skryť sa pred búrkou a nemokli v stanoch na festivale. „Bude to OK, uvidíš,“ povedala. Správal sa milo ku mne aj k môjmu frajerovi. Keď sa ponúkol, že by sme na jeho chate mohli o pár týždňov zorganizovať stretávku zo školy, bola som za. Počas stretávky si ku mne na chvíľu prisadol a ospravedlnil sa za to, ako sa ku mne roky správal. Potešilo ma to. Následne sme neboli v kontakte asi tri mesiace, až pokým mi nenapísal na Facebooku správu, v ktorej mi poslal hudobné video, a potom ďalšie a ďalšie. Myslela som si, že sa možno pomýlil a videá nemali byť adresované mne, lebo pesničky som nepoznala. Niečo som mu zo slušnosti odpísala, no správ a videí pribúdalo. Prestala som odpovedať, no príval správ pokračoval. Pár dní na to ma telefonicky kontaktoval s tým, či sa s ním stretnem, ako som mu sľúbila na stretávke. Rozprávala som sa o tom s frajerom a zhodli sme sa, že bývalý spolužiak je do mňa asi stále platonicky zamilovaný a bude dobré, ak sa s ním stretnem a vysvetlím mu, že moje úmysly týkajúce sa stretnutia boli čisto kamarátske.

Stretnutie, ktoré nasledovalo, považujem za jednu z najnepríjemnejších situácií, akú som zažila. Podcenila som okolnosti a namiesto stretnutia na verejnosti som súhlasila s tým, aby ma autom odviezol na „peknú vyhliadku do lesa“. Pri pozorovaní peknej vyhliadky z auta som sa dozvedela okrem iného aj to, že mu vo svojich postoch a videách na Facebooku posielam šifrované odkazy o tom, že som nešťastná so svojím frajerom. Texty hudobných videí a správy, ktoré mi posielal, tak mali byť odpoveďou na moje volanie po láske a pomoci.

Tentokrát som sa snažila zostať pokojná, a aj keď mi celá situácia pripadala totálne absurdná, postupne som vysvetľovala dôvody, pre ktoré som na Facebook dávala konkrétne fotografie, posty a hudobné videá. Na záver som mu povedala, že jeho city nemôžem opätovať a že som s frajerom šťastná. Tváril sa, že to pochopil, ale po chvíli mi začal ponúkať rôzne drogy. Odmietla som, no začal na mňa tlačiť. Prosila som ho, aby ma vzal späť do mesta, lebo som bola dohodnutá s kamoškou do divadla. Pred divadlom mi povedal, že sa na istý čas odmlčí, lebo sa so mnou nemôže stretávať. Počas celého predstavenia som sa triasla. 

Po divadle som s kamoškou išla domov a povedala jej aj frajerovi, čo sa stalo. Potom ako som dorozprávala a dala im aj sebe pár minút na prekonanie prvotného šoku, sme sa s úľavou začali na celej situácii smiať – brali sme to ako bizár, ktorý sa našťastie dobre skončil.

No práve vtedy sa to len naplno začalo.

Ešte v ten večer mi poslal správu. Neodpisovala som a po ďalších pätnástich SMSkách som si vypla mobil. Hovorila som si, že s tým snáď čoskoro prestane. Neprestal ďalších päť rokov.

Nasledovalo jeho postávanie pred mojím domom, vypisovanie stoviek správ na sociálnych sieťach, e-mailov a SMS na súkromný aj služobný mobil. Dvakrát prišiel do mojej práce. Zablokovala som si sociálne siete a e-mail, zmenila telefónne čísla, prácu aj bydlisko.

Nasledovalo obťažovanie našich spoločných známych. Viacerým z nich zneužil kontá na sociálnych sieťach a mobilné telefóny na to, aby sa dostal k informáciám o mne.

Nasledovali zvláštne pohľady od niektorých spoločných známych, ktoré som si nevedela vysvetliť. Až neskôr som zistila, že im rozprával o tom, aká som nešťastná s frajerom a že ho chcem opustiť.

Nasledovalo moje vyhýbanie sa stretávkam zo strednej školy, lebo tam bol on.

Nasledovali rozhovory s jeho matkou, ktorá sa dlhý čas tvárila nápomocne, ale nakoniec sa postavila za svojho syna. 

Nasledovalo aj to, že s ním niektorí kamoši a kamošky, po opätovnej snahe pomôcť mu, prerušili všetky kontakty, aby ma chránili.

Nasledovalo prvé trestné oznámenie, pri ktorého spisovaní policajt prejavil záujem, až keď som spomenula, že mi ponúkal drogy. Zápisnicu, ktorú so mnou policajt spísal, som odmietla podpísať, lebo v nej neboli zapísané dôležité skutočnosti, ktoré som uviedla. Na druhý deň som prišla na políciu s trestným oznámením, ktoré som si doma sama napísala, a dokumentáciou, ktorú mi dovtedy poslal – dokopy tvorila 707 strán textu. Policajt, ktorý trestné oznámenie aj s priloženou dokumentáciou prevzal, skonštatoval, že dúfa, že môj prípad nedostane. Nasledoval rozhovor s mojimi rodičmi, ktorým som to nechcela vôbec povedať, aby nemali starosti. Mamka ma však prichytila, ako som si na tlačiarni tlačila prvé trestné oznámenie. Odvtedy mamka pravidelne vyvolávala na políciu ako znepokojená občianka a prosila, aby sa mojím prípadom zaoberali. 

Nasledoval jeho výsmech, že mi polícia nepomôže, a fotka zarámovanej pokuty za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, ktorú mi poslal po tom, ako bol prípad postúpený z trestného konania na správne konanie. Podľa polície totiž jeho konanie nenapĺňalo skutkovú podstatu trestného činu, keďže ešte nešlo o dlhodobé prenasledovanie a zároveň nešlo o také závažné a nebezpečné konanie, ktoré u mňa mohlo vzbudiť dôvodnú obavu o svoj život alebo zdravie. 

Nasledovala pármesačná odmlka, počas ktorej som v sebe živila nádej, že sa už nikdy neozve. No ozval sa a pritvrdil.

Nasledovalo druhé trestné oznámenie, v ktorom som už priamo citovala výroky z jeho e-mailov – napríklad aj to, že ma unesie a bude znásilňovať, ako aj to, že umriem. Citácie v trestnom oznámení políciu tentokrát zaujali. Priloženú dokumentáciu som polícii dodala na USB kľúči – mala 1024 strán. 

Nasledovalo jeho vypočúvanie a psychologické posudky, ktoré konštatovali, že je psychicky v poriadku. 

Nasledovalo vypočúvanie mnohých svedkov a svedkýň.

Nasledovalo moje vypočúvanie. A potom ešte jedno.

Nasledovali jeho vyhrážky, že na mňa podá trestné oznámenie, že ma zničí a že skončím na psychiatrii.

A potom po troch rokoch od prvého trestného oznámenia, na mamkine narodeniny, mi prišlo upovedomenie od prokurátorky, že naňho podala obžalobu. S mamkou sme sa tešili aj plakali.

Nasledovali ďalšie výsluchy svedkov a svedkýň.

Nasledovalo rozhodnutie samosudcu trestným rozkazom, že je vinný.

Nasledovalo podanie odporu proti trestnému rozkazu z jeho strany.

Napokon prišiel aj deň hlavného pojednávania.

Pamätám si, že mi bolo psychicky aj fyzicky zle z toho, že sa s ním uvidím. Zároveň som bola veľmi nervózna, lebo som nemala veľkú dôveru v slovenské súdnictvo. Dôveru som však nemala ani v políciu a prokuratúru a po rokoch ma prekvapili. Na pojednávanie so mnou išiel otec ako psychická a fyzická podpora. Keď sme prišli pred pojednávaciu miestnosť, bol už tam. S otcom sme si sadli ďalej od neho. Po chvíli prišiel za nami vysmiaty, pozdravil nás a opýtal sa, či môžem na slovíčko. Otcovi sa to veľmi nepozdávalo, ale ja som súhlasila a išla s ním o pár krokov ďalej – myslela som si, že si možno uvedomil, ako to celé posral, alebo že sa možno zľakol a bude sa chcieť ospravedlniť a dohodnúť, aby sme celú situáciu nejako rozumne uzavreli. Namiesto toho mi povedal, že mám poslednú šancu sa mu priznať, že som si to celé pred políciou vymyslela. Že ak to spravím, tak mi odpustí. A ak to nespravím, tak mu nezostane nič iné, len použiť pred súdom kľúčový dôkaz, ktorý proti mne má. Potom mi ukázal vytlačený printscreen môjho facebookového profilu spred mnohých rokov. Zostala som stáť v nemom úžase a šoku a nevedela, ako reagovať. Začal mi preto na tej vytlačenej stránke ukazovať cover fotografiu môjho profilu, na ktorej bol leňochod putujúci vesmírom (leňochody mám veľmi rada), s vysvetlením, že je to kľúčový dôkaz o tom, ako som mu dávala najavo, že s ním chcem byť.

Povedala som mu, že sa uvidíme v súdnej sieni, a išla si sadnúť naspäť k otcovi.

Keď nás zavolali do súdnej siene, bála som sa, že od nervozity nebudem schopná rozprávať. V súdnej sieni sme boli iba ja, prokurátorka, zapisovateľka, sudca a on – nemal právneho zástupcu. Tvrdil, že sa dokáže obhajovať sám, lebo nič zlé neurobil.

Keď mu sudca prečítal, z čoho je obvinený, odpovedal, že nič z toho nie je pravda. Povedal, že som si to všetko vymyslela, lebo ho chcem zničiť a pripraviť ho o jeho sen stať sa pilotom.

Keď ma sudca vyzval, aby som reagovala, odpovedala som, že všetky dôkazy som dodala a jediné, čo chcem, je mať pojednávanie čím skôr za sebou.

Keď začal ukazovať a vysvetľovať svoj „kľúčový dôkaz“, obdivovala som sudcovu profesionalitu, s akou situáciu ustál. 

Keď sa ma sudca spýtal, či by som súhlasila s podmienečným zastavením trestného stíhania s tým, že by obvinený dostal skúšobnú lehotu dva roky a obmedzenia spočívajúce v zákaze požívania alkoholu a iných návykových látok, zákaze kontaktu so mnou v akejkoľvek forme, zákaze priblíženia sa ku mne a príkaze podrobiť sa v skúšobnej lehote psychoterapii, súhlasila som. On s tým však nesúhlasil a povedal, že si to musí ešte premyslieť. Sudca mu povedal, že sa môže proti rozhodnutiu odvolať, a tým pojednávanie ukončil. Prokurátorka k nemu podišla a povedala mu, že by sa mi mal poďakovať. Ja som sa postavila, pozdravila a odišla zo sály.

Po štyroch rokoch od podania prvého trestného oznámenia mi bolo doručené právoplatné uznesenie o rozhodnutí, ktorým samosudca podmienečne zastavil trestné stíhanie. Odvtedy ma môj stalker nekontaktoval. (Ako-taký pocit bezpečia som však nadobudla až po uplynutí skúšobnej lehoty, teda po vyše dvoch rokoch.)

Roky nebezpečného prenasledovania som ustála hlavne vďaka podpore blízkych a rodiny. 

Myslím, že na Slovensku máme v rámci ochrany pred nebezpečným prenasledovaním/stalkingom čo zlepšovať – aj systémovo, aj spoločensky. Ja som mala to šťastie, že som mala okolo seba ľudí, ktorí moju situáciu nezľahčovali, verili mi a boli mi oporou aj vtedy, keď systém zlyhával.

Dlho som váhala, či verejne publikovať svoj prípad. 
Vďaka rozhovorom s kamarátkami som si však uvedomila, že moja skúsenosť môže niekomu pomôcť. 
Bodaj by to tak bolo.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *