napísala KATARÍNA BODAMSKÁ* ilustrovala DITA STUCHLÍKOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 22. júna 2023.
Nasledujúci príbeh je o mojom vlastnom a individuálnom vnímaní mojej obsedantno-kompulzívnej poruchy, nie som terapeutka ani nemám vzdelanie v tomto smere. Odborné zdroje pomoci nájdete na konci textu.
… raz dva tri, raz dva tri, raz dva tri, raz dva tri… opakujem si a snažím sa veriť, že mi to pomôže. Moja prvá spomienka týkajúca sa kompulzívneho konania siaha na chatu, kde ma mamina upozorňuje, že sa stále pozerám do rohu. Zvykla som takto žiadať boha o prepáčenie, aby mi odpustil moje hriechy. Prepáč, prepáč, prepáč, prepáč. Vždy štyrikrát.
V dvadsiatich rokoch som mala svoju prvú veľkú krízu. Nevedela som držať ani vidličku zo strachu, že mi ublíži, a červená farba bola v miestnosti zakázaná. U milosrdných bratov mi stanovili diagnózu OCD. Obsedantno-kompulzívna porucha (OCD) predstavuje vzorec nechcených myšlienok a strachov (obsesií), ktoré človeka vedú k opakovanému správaniu (kompulziám). Tie zasahujú do každodenných činností a spôsobujú značné utrpenie. Je to bežné a chronické duševné ochorenie. Predpísali mi naň lieky a chmeľový čaj. Pomohlo na chvíľu. Na upokojenie som si púšťala Kings of Convenience. Bola som hlavne zmätená, nevedela som, čo sa so mnou deje, a pomoc som hľadala všade, kde sa dalo:
- cirkevné stretnutie na internáte – nepomohlo
- Kings of Convenience – na chvíľu pomohlo
- chmeľový čaj – nepomohlo
- frajer odkladal preč všetky oranžové a červené deky – myslela, som, že pomohlo, ale neskôr som zistila, že pomáha opak (teda nič neschovávať ani nežiadať iných o ukrývanie)
- terapia, kamaráti a kamarátky a neschovávanie sa – pomohlo
Druhá veľká kríza prišla v tridsiatich troch. Základy fungovania mojej mysle mi boli známe, ale diabol sa skrýva v detailoch a OCD sa vie chytiť skoro všetkého. Neskôr som zistila, že to vlastne nie je dôležité – s akoukoľvek témou sa pracuje v podstate rovnako.
- terapia – pomohlo
- knihy/instagramové účty špecializované na OCD/iní ľudia s OCD – pomohlo
- nehanbenie sa za OCD – pomohlo
- pochopenie toho, čo sa vo mne deje – veľmi pomohlo
- rodina, kamaráti a kamarátky, psy, mačky a kávičky – pomohlo
OCD je egodystonické (v rozpore s hodnotami a sebaobrazom človeka), to znamená, že sa ako kliešť vie prisať práve na tie hodnoty, ktoré sú môjmu srdcu blízke. To písmenko O (obsessive/obsedantné) sú kliešťové myšlienky. U mňa je to najmä neskutočný strach a opakujúce sa a otravujúce myšlienky týkajúce sa ublíženia (najmä sama sebe, strach z násilia iných alebo ublíženie iným ľuďom mojím nekonaním), chorôb a vírusov (na pandémiu som bola výborne vyzbrojená), morálnych prehreškov (eurocent na chodníku mi nepatrí) a nedokonalostí (email som po sebe čítala aj dvadsaťkrát – čo ak som nevdojak napísala niečo rasistické alebo ubližujúce?). Pre iných ľudí sú to rôzne iné veci – vtieravé, nepríjemné myšlienky, či už zo sféry vzťahov, rodovej identity, popôrodného obdobia, existencie, náboženstva, tabuizované témy a rôzne iné.
Som vždy (falošne) pripravená na jednopercentné pravdepodobnosti. Druhou stranou mince a teda písmenkom C (compulsive/kompulzívne) sa snažím tieto myšlienky „zažehnať“. Temer stopercentne neúspešne sa snažím svoje myšlienky prehovoriť, vygoogliť odpovede o štvrtej nadránom, napočítať v trojkách, stokrát čítať email pred odoslaním aj po ňom, preventívne sa ospravedlniť, keby náhodou a podobne.
Zlom u mňa nastal, keď som sa naučila základný princíp – myšlienky nechať tak, nesúperiť s nimi, nesnažiť sa ich zahnať (ako v tom známom príbehu o ružovom slonovi) a kompulzie nevykonávať napriek pocitu, že ak to teraz urgentne nevyriešim, tak sa stane niečo hrozné, nebudem nikdy šťastná a tento pocit bude trvať naveky. Naučila som sa ich trochu viac identifikovať, lebo vedia byť zákerné – nie vždy majú jasne rozpoznateľnú formu a často sa prilepia na skutočné problémy. Majú však akúsi inú príchuť, urgenciu, podľa mňa sú oranžové alebo hnedé.
Je nás s touto skúsenosťou mnoho, ale môže to byť veľmi bolestivá, samotárska a stigmatizujúca vec (vyhýbam sa pojmu diagnóza alebo porucha, časom sa môj názor na to striedal, raz to pomáha, raz nie, identifikujem si to slobodne sama). V práci som to nikdy nepovedala – nemám chuť, aby sa na mňa pozerali inak, aj keď mnohokrát by sa mi ohľaduplnosť a podpora zišli. Priznám sa, napriek tomu, že viem, že všetky máme svoje problémy, zvyknem závidieť kolegyniam, ktoré riešia víkendy a vzťahy, zatiaľ čo ja sa dokola zaoberám predstavou, či by ma pero, s ktorým kolegyňa práve píše, vedelo prepichnúť. V mojom okolí to inak vedia temer všetci a je to úplne v pohode, prestala to byť „téma“ a vôbec sa za to nehanbím. Naučila som sa s OCD skamarátiť (respektíve ju aspoň tolerovať ako otravnú muchu) a mávam dlhé obdobia, keď by som už ani nespĺňala oficiálne diagnostické kritériá.
Ak ste sa v týchto riadkoch spoznali, nezúfajte! Chápem vás, je to jedna z najťažších vecí, ktoré som musela v živote riešiť, ale podpory je naozaj veľa, nemusíte sa obávať vyhľadať pomoc.
Na Slovensku vám môžu pomôcť napríklad nasledovné stránky: Linka dôvery Nezábudka alebo IPčko a individuálne terapeutky/terapeuti, hlavne ak rozumejú podstate OCD.
Mne osobne ako bonus fantasticky pomohli príspevky od Alegry Kastens a mnohých iných ľudí, ktorí majú OCD, v slovenčine vychádza aj (Ne)zijeme_ocd a rôzne knihy, mne sa páčila Všade samé korytnačky a vypĺňam si aj Mindfulness workbook for OCD.
Raz dva tri, raz dva tri, raz dva tri, raz dva tri… pozdravujem štyrikrát!
editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ
*text na žiadosť autorky uverejňujeme pod pseudonymom