monika2

Monika Kompaníková: Je potrebné písať o problémoch detstva

pýtala sa SOŇA HRÚZIKOVÁ
nakreslila MARTU

Rozhovor bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. augusta 2016.

Monika Kompaníková je spisovateľka, o ktorej ste možno počuli v súvislosti s jej debutom Miesto pre samotu (2002), novelou Biele miesta (2006) a celkom určite v súvislosti s románom Piata loď(2010), ktorý získal ocenenie Anasoft litera 2011. Je tiež autorkou Hlbokomorských rozprávok (2013) a tento rok jej vo vydavateľstve Artforum vyšla novela Na sútoku. Najnovšie dielo Moniky Kompaníkovej je útla kniha, v ktorej je zachytený jeden deň v živote tretiačky Aničky a dospelej Hany. Jej autorka hovorí, že silný príbeh by bolo možné napísať aj o jednej hodine v živote dvoch ľudí. Takisto hovorí, že pre svoje knihy nepotrebuje hľadať atraktívnejšie témy, že prostredie v knihách môže byť legitímnou postavou a že detstvo mnohokrát nie je také šťastné, ako si radi myslíme.

Detstvo je často spájané s príjemnými zážitkami, bezstarostnosťou a vo všeobecnosti je považované za šťastné obdobie. Vnímate to tak aj vy?
Myslím si, že detstvo rovná sa šťastie, je omyl. Ani deti, ktoré žijú v tých najlepších podmienkach – čo asi naše deti žijú – a nič im nechýba, nemusia byť stále šťastné. Vidím okolo seba veľa detí, ktoré majú najrôznejšie problémy a poruchy, objektívne by sa mali mať dobre, nemali by mať žiadne problémy, a predsa tam tie problémy sú. Keď potom rozmýšľate, prečo to tak je, zväčša sa dostanete do najužšej rodiny, ktorá nefunguje, k rodičom, ktorí na deti prenášajú svoje nenaplnené ambície, nájdete nedoriešené veci, ktoré sa ťahajú generáciami. Myslím, že koreň všetkého násilia a aj to najväčšie zlo vzniká niekde v najužšej rodine. Možno to vyznieva príliš čierne, pravdaže nevnímam detstvo len negatívne, no pred tým negatívnym si oči nezatváram.

Čo ešte deťom dáva zabrať?
To, že im nerozumieme. Je to však prirodzené, lebo oni vidia svet z inej perspektívy ako my. Už len to, aké sú malé – tanier v reštaurácii majú položený pri nose, semafory sú pre ne vysoko, schodiská vysoké, všetko je dimenzované na dospelé telá. Máloktorý dospelý sa vie na veci pozerať detským pohľadom. Samozrejme, prečo by to mal vedieť, nie je to vývojová chyba, nedostatok vzdelania alebo uvedomovania si; jednoducho to už v dospelosti nejde. Keby to šlo, keby sme sa vedeli pozrieť na niektoré situácie detskými očami a vysvetliť si ich tak, ako si ich vysvetľujú alebo vnímajú deti, asi by nedochádzalo k mnohým nešťastiam a nedorozumeniam. Na to však treba skúsenosť s deťmi a byť dostatočne citlivý, aby si človek uvedomil, že aj každodenné banálne situácie môžu prerásť až do tragédií, a na druhej strane veci, ktoré sú pre dospelých tragédiou, deti nestihnú ani zaregistrovať.

O niečom podobnom bola aj Piata loď. Dvanásťročné dievča v nej zobralo dve deti spred železničnej stanice s tým, že ich zachraňuje, že ono jediné ich v tej chvíli môže ochrániť pred niečím zlým. Z pohľadu dospelého je to skrat a nezmyselná reakcia. A takýchto situácií je milión denne, banálnych a každodenných, na ktoré sa deti a dospelí pozerajú z inej perspektívy.

Pri Piatej lodi bol prvotným impulzom na jej napísanie novinový článok o podobnom prípade. Ako to bolo teraz pri knihe Na sútoku?
Táto kniha súvisí s tou predošlou. Piata loď po vydaní žila pomerne aktívnym životom, na jej základe vznikol film, ktorý sa dokončuje, monodrámy, animácie, divadelná hra. Len postupne som sa dozvedala, že sa tej témy niekto chytil a ďalej ju rozvíja. Decká z nitrianskeho divadla Slúchadlo s knihou celý rok pracovali a pozvali ma na premiéru svojej hry. Bolo to pre mňa veľmi silné, byť tam s nimi a vidieť, ako ten text funguje v reálnom živote, keď prostredníctvom neho na pódiu komunikovali s vlastnými rodičmi. Ešte párkrát som sa potom s nimi stretla a videla som tam veľmi pekný svet, súdržnosť, to, ako komunikovali medzi sebou i s učiteľkou, ktorá ich viedla. Často im nahrádzala rodičov alebo niekoho blízkeho. Tento svet sa mi zdal ako jedna z alternatív alebo stratégií, ako si detstvo uľahčiť alebo ako si nahradiť niečo chýbajúce. Aj divadlo, niečo, čo pre mnohých môže vyzerať iba ako hra a krátenie si voľného času, môže byť pre deti veľmi dôležitým komunikačným prostriedkom, prostredníctvom ktorého niečo dôležité povedia svojim rodičom, okoliu.

Myslíte, že sa nejako dá pripraviť na materstvo a rodičovstvo?
Nedá. Na rodičovstvo nás nikto nepripravuje. Samozrejme, môžete si niečo naštudovať, ale realita je vždy iná a vždy horšia. (smiech) V škole sme sa neučili, ako byť dobrým rodičom, rodičia nás na to nepripravili a okrem krátkeho kurzu, kde som sa dozvedela niečo o prebaľovaní a dojčení, som si musela so všetkým poradiť sama. V autoškole strávite hodiny a musíte urobiť štátnu skúšku, pričom šoférovať by vás mohol naučiť aj kamoš, no na porodenie a výchovu dieťaťa nepotrebujete žiadnu skúšku spôsobilosti.

Podľa mňa sťažuje situáciu aj to, že ľudia zvyknú všetko vnímať v prvom rade cez seba – aj rodičia pri problémoch často najskôr podliehajú vlastným emóciám, až potom nastupuje empatia voči dieťaťu alebo okoliu.
Asi hej, pre rodiča je ťažké odosobniť sa a byť racionálny. Myslím si, že pri výchove je potrebné odosobniť sa od svojich vlastných problémov, od svojej vlastnej výchovy, od ješitnosti a pocitu, že deti niečo robia naschvál alebo iba preto, aby nás naštvali. Pričom často tam táto motivácia nie je a deti to v sebe jednoducho nemajú. Korene problému sa môžu skrývať hlboko v rodinnej histórii. Nemusí to tak byť, každá rodina je úplne iná, každé dieťa je úplne iné, každý rodič, ale myslím si, že často to tak býva.

Na druhej strane aj taká mama by asi mala mať právo na občasné zlyhanie. Síce sa od nej často očakáva, že bude stále nablízku, pohotová a milujúca, no nedá sa ísť nonstop na sto percent.
Toto poznám veľmi dobre. (smiech) Od matky sa očakáva, že v momente, ako otehotnie, už na to musí byť pripravená a musí všetko presne vedieť, veď je matka. Sú to však také zmeny, že podľa mňa žiadny muž, ktorý aj keď to všetko absolvuje – všetko to vstávanie, nákupy plienok, prebaľovanie, kŕmenie – nikdy to neprežije na tých sto percent ako žena. Nikto neberie do úvahy chémiu, ktorá sa v tele pomení, hormóny, všetky tie úzkosti, nekonečnú únavu, pocity, ktoré nie vždy musia byť pozitívne. Môže sa stať, že lásku k čerstvo narodenému dieťaťu žena nepocíti hneď, nestotožní sa s tou úlohou. Materstvo aj obidve tehotenstvá boli pre mňa nesmierne pekné, bez pochýb najkrajšie obdobie, aké som zažila. Ale na tú zmenu, ktorá postupne nastáva, a veci, čo prichádzajú, nie ste pripravená a neviete, ako sa s nimi vyrovnať. A vyrovnať sa s nimi môžete len vy, nikto vám s tým nepomôže. Aj keď vám doma budú oporou, budú prebaľovať deti alebo kočíkovať, tak podstatná časť je len na vás. Tá skúsenosť je neprenosná, ale nikto vás na to nepripraví.

Viete si predstaviť, že by sa to dalo nejako zmeniť?
Asi nie, treba si to len odžiť. Myslím si však, že by sa viac malo hovoriť o problémoch, ktoré s materstvom súvisia. Teraz to asi vyznieva tak, že stále hovorím o negatívnych veciach, ale myslím si, že je to dôležité. Vedieť, že existuje popôrodná depresia a že je v poriadku, že to nie je osobné zlyhanie, ale prirodzený proces, ktorý môže po takejto veľkej zmene nastať. Alebo že má žena úzkosti. Že tie úzkosti môže mať aj muž. Alebo že únava a vyčerpanie môže byť naozaj extrémne a je to v poriadku, že to žiadna žena nemusí vnímať ako zlyhanie, lebo iné mamy to zvládajú, a ona má zrazu pocit, že niečo nezvláda. O materstve by sa nemalo hovoriť iba to, že je super, aký treba mať kočík, či očkovať alebo nie, že tie a tie mamy to zvládajú ľavou zadnou a popri tom ešte aj pracujú, dobre vyzerajú a chodia behať. A prdlajs, to je ilúzia!

Aj vy však máte deti, chodíte do práce, píšete.
Môže to vyzerať, že som aj ja supermatka, že som zvládla napísať tri knihy pri dvoch deťoch a ešte chodím aj do roboty, starám sa o dom, nemám upratovačku a ešte mám aj mačku, aj záhradu, aj neviem čo. Je to všetko pravda, dá sa to, ale nie ľavou zadnou. Je to vykúpené tým, že nie som stále veselá a občas na decká aj kričím, lebo ten tlak je veľký. A čím viac toho zvládnete, tým väčšie sú následne očakávania. Keď potom náhodou zlyháte a zachováte sa ako harpya, všetci sú zrazu prekvapení – veď ty vždy všetko zvládaš, čo je to za skrat? (smiech) Myslím, že dnešné mamy, ktoré pracujú, alebo pracovali a na chvíľu si urobili prestávku a venujú sa deťom, sú pod veľkým tlakom a čelia veľkým očakávaniam. A každé zlyhanie je potom akoby ešte viac viditeľné.

A čo otcovia? Z toho, čo poznám a vidím okolo seba, mi postava Aničkinho otca vo vašej knihe pripadala ako typický príklad slovenského otca – veľmi nekomunikuje, drží si odstup, je ťažké nadviazať s ním vzťah a vyjasňovať si veci.
V mojich textoch otec buď chýba, alebo nefunguje, je to alkoholik, nemá ani meno, je nejasný, neznámy. Asi to súvisí aj s tým, že so svojím otcom tiež veľmi nekomunikujem, nemám ten vzťah úplne vyrovnaný a musím si úprimne priznať, že v mojich textoch sa tak odráža niečo z môjho života.

Napriek tomu nepôsobia dojmom terapeutického písania alebo že píšete o sebe.
Nepíšem o sebe a o svojich zážitkoch. Príbehy si skladám z rôznych zážitkov a príhod, ktoré som niekde počula, alebo som si ich úplne vymyslela, či mi logicky z nejakého motívu narástli. Keď chcem, aby bol príbeh uveriteľný a aby mal hlavu a pätu, tak sa riadim základnou logikou, čo by kto urobil v nejakej situácii, a on si niekedy ide akoby sám svojou vlastnou cestou.

Keď si to však spätne pozriem, z môjho života sa tam odráža asi toto – nedostatok komunikácie s rodičmi, nemožnosť pýtať sa alebo dopátrať sa odpovede na niektoré otázky, také to „pomôž si sám“. A čo si neurobíš, to nemáš. Nemáš sa na koho obrátiť, nemáš blízku osobu, ktorá by ti poradila. Asi preto sú také aj tie moje postavičky v knihách. Aj Jarka, aj Anička sú svojím spôsobom sebestačné, vedia si poradiť, snažia sa v kritických situáciách vynájsť. Tým, že sú nútené a zvyknuté postarať sa o seba už v mladom veku. To je pocit, ktorý som mala v detstve, a prenieslo sa to aj do mojich kníh. Asi to nejde nepreniesť.

A v knihe Na sútoku sa k tomu pridáva aj snaha niečo dokázať. Dokazovať dospelým, že haló, tu som, všimnite si ma, stojím za to, aby ste si ma všimli. To je druhý motív, ktorý sa vinie knihou až do dospelosti Hany, lebo Hana a Anička by mohli a nemuseli byť jedna a tá istá osoba.

Silným prvkom vo vašich knihách je opis prostredia. Vplýva na vás to, kde sa pohybujete?
Určite áno. Myslím si, že to, ako vyzerá prostredie, ovplyvňuje aj správanie ľudí. A v knihe môže byť prostredie legitímnou postavou, ktorá ovplyvňuje dej a konanie ďalších postáv.

Čítala som voľakedy o výskume, ktorého výsledkom v skratke bolo to, že ľudia majú tendenciu správať sa nezodpovedne, odhodiť odpadky na zem v prostredí, ktoré je zanedbané, špinavé. Keď ste v štvrti, kde je všetko rozbité, bez rozmýšľania hodíte na zem ohorok alebo papier. Na námestí, kde je úplne čistučko, to však neurobíte. A myslím si, že to tak naozaj funguje. Ak žijete roky v špinavom byte, v rozbitom paneláku, tak sa postupne prestanete starať aj o seba, o svoje auto, kvety na balkóne, či tam vôbec nejaké máte, akú máte rohožku pred dverami. Degradácia ide spolu s prostredím.

A keď v knihe píšem o prostredí, predmetoch, počasí, môžem tým podporiť charakter postáv, vedome to využívam na to, aby bol obraz, ktorý chcem ukázať, kompletnejší.

Je pre vás prostredie aj inšpiráciou?
Určite. Môj muž sa vždy smeje, že keď vidím nejaké otvorené dvere, okno alebo dieru, kam sa dá vliezť, tak tam aj hneď leziem. Fascinujú ma staré opustené domy, podkrovia či miestnosti v podchodoch, priestory, v ktorých by sa mohli odohrávať zaujímavé príbehy. Keď som ešte písala poviedky, na začiatku býval priestor, videla som nejaké okno, dvere, balkón, plaváreň a predstavovala som si, čo sa tam odohráva.

S prostredím súvisí ešte jedna vec – stále túžim žiť na mieste, ktoré je pekné, kde sú samé pekné, jednoduché predmety. Nemusí byť nové, môže byť staré a ošarpané. Idem tu po našej Panenskej, ktorá má podľa mňa obrovský potenciál, hneď mám v hlave víziu, ako by táto ulica mohla vyzerať, keby tu boli rovné chodníky, keby si každý pred svoj vchod vyložil kvetináč so stromčekom, keby tu neboli graffiti. A vôbec by mi neprekážali oklepané omietky. Také malé zásahy, ktoré by celé mesto alebo krajinu vedeli pohnúť smerom k niečomu krajšiemu a pokojnejšiemu. Napríklad odstránenie bilbordov a reklamy – to je niečo, čo ma strašne vyrušuje a neviem sa toho zbaviť, keď idem po ulici. Stále si to všímam, registrujem a hovorím si, prečo to tu je. Toto som v knihe trošku preniesla aj do Aničky, ktorá túži mať okolo seba pekné veci a zbaviť sa tých, ktoré pre ňu nič neznamenajú. Už malé dieťa si uvedomuje, že by chcelo niečo zmeniť a žiť inak ako jeho otec, ktorému na vonkajšku nezáleží.

Kde sa cítite dobre?
Na záhrade. V sade, na lúke alebo v nejakom peknom meste bez reklám. (smiech) Kde sa dajú vidieť fasády, ktoré nie sú oblepené všelijakými sloganmi a slovami.

Máte nejaké nároky aj na prostredie, kde píšete?
Potrebujem, aby tam nikto nebol. To som zistila najmä teraz cez prázdniny, že sa mi nedá písať doma, keď sú tam deti. Aj keď sa o ne práve nemusím starať. Potrebujem mať pocit, že ma nikto nebude vyrušovať, a zopár hodín pokoj. Je však jedno kde. Najlepšie sa mi píše doma, ale už som sa naučila, že ideálne podmienky asi nikdy vytvorené mať nebudem, takže môžem písať hocikde.

Keď píšete nejaký text, rozprávate sa o ňom so svojimi najbližšími?
Nie, vždy si to musím sama usporiadať v hlave. Dosť dlho pred tým, ako začnem písať, rozmýšľam o tom, či sa vôbec do toho pustiť, či ten príbeh alebo téma stojí za to. Asi dva roky pred tým, ako som začala písať poslednú knihu, som nad tým rozmýšľala, skladala si a vytvárala rôzne motívy a príbehy v téme. Vždy sa snažím vypozorovať, ako to funguje v reálnom živote, ako sa ľudia v takej situácii správajú, ako sa zachovajú, ako sa rozprávajú, aké dialógy pri tom vedú. Veľa vecí mám odpozorovaných a text sa takisto mení s tým, čo pozorujem. Ku koncu už potom dávam text niekomu čítať, ale tým, že sú to blízki známi, väčšinou dostanem odpoveď, že je to super, a žiadnej kritiky alebo usmernenia sa nedočkám.

Viedol vás niekto aspoň v začiatkoch?
Na začiatku mi dosť pomáhal Kali Bagala, ktorý vydal prvé tri moje knihy. Ale inak nie, je tu nedostatok ľudí, ktorí by vám s textom dokázali nejako pomôcť. Redaktorov je veľmi málo a tých naozaj dobrých je ešte menej. Pamätám si, že Balla mi dal pár komentárov k novele Biele miesta. Boli zdrvujúce, nevedela som sa z toho spamätať, ale spätne som pochopila, že to bolo úplne najlepšie, čo sa mi mohlo stať. V tom omámení, aký skvelý príbeh som vymyslela, mi zrazu niekto povedal, že je to úplný nezmysel, neuveriteľné alebo nečitateľné. Len tak sa človek môže posunúť. Určite by to chcelo viacej ľudí, ktorí sú schopní prečítať si text, objektívne ho posúdiť a dať autorovi úplne konkrétne radu, čo skrátiť, čo prehodiť, čo nefunguje. Pri poslednej knihe som oslovila Mirku Vallovú, ktorá mi veľmi pomohla.

Vie pomôcť aj čítanie kníh iných autorov?
Iné knihy ma možno posúvajú viac ako ľudia, ktorí mi pri písaní veľmi neradia. Keď čítam knihy, sledujem, ako sú napísané. Ťažko sa mi číta kniha len tak, že by som z nej mala čistý zážitok. Vždy vnímam, v akej osobe je písaná, koľko priestoru autor venoval opisom, koľko dialógom, ako sú tie dialógy napísané, ako je kniha rozčlenená, ako autor narába s interpunkciou. Snažím sa pomáhať si inými textami, aj keď sa neviem rozhodnúť, v akej osobe a v akom čase písať, akú štruktúru ten text má mať. Často si predtým prelistujem knihy autorov, ktorých už poznám, a viem, čo tam môžem očakávať.

Čo si myslíte, že robí dobrého spisovateľa?
Sústredená práca. Rozhodne aj talent a najmä úmysel. Čo ma vie najviac otráviť alebo mi prekáža na knihách tak, že ich odkladám, je kalkul. Určite existuje veľa kníh, ktoré môžu byť tematicky zaujímavé, dobre napísané, vtipné, bestsellery, nič sa im nedá vytknúť, ale cítite za tým kalkul. Také knihy nečítam.

Takže aj vás vedie k písaniu úprimný záujem venovať sa téme.
Možno to vyznie tak, že ma vôbec nezaujíma, či tie knihy bude niekto čítať, no píšem o tom, čo ma bytostne zaujíma, o čom si nemusím robiť veľké rešerše. Podľa mňa sú to témy, ktoré by si čitateľa mohli nájsť. Myslím si, že to, o čom píšem, aj keď sa to zdá banálne – nie sú to žiadne veľké dejiny a historické témy – tak či tak sa to dotýka takmer každého. Každý bol dieťaťom, takmer každý raz bude alebo je rodičom. A tomuto okruhu problémov sa nikto nevyhne. Takže aj takáto banálna téma, ako deti, rodičia, najužšie vzťahy medzi nimi a ich rozdielny pohľad na tú istú vec, môže zarezonovať, dúfam, že to tak je.

Nehľadám väčšie, dôležitejšie alebo aktuálnejšie témy. Zdá sa mi, že v slovenskej literatúre – alebo aj v literatúre iných jazykov, do ktorých bola napríklad preložená Piata loď, – téma nie úplne šťastného detstva chýba. Spomienky na šťastné detstvo u starých rodičov, také knihy sú. O problémoch detstva, úzkostiach malých detí a o ich strachoch sa až tak nepíše. A myslím si, že je to potrebné.

Mení sa časom váš pohľad na témy, o ktorých píšete?
Tým, že nad tým veľa rozmýšľam, cez príbehy si to rozoberám, skladám a snažím sa v tom sama zorientovať, tak idem stále hlbšie, do subtílnejších a jemnejších odtieňov emócií a rodinných vzťahov. Zdá sa mi, že o tejto téme sa dá písať na ešte menšom priestore a ešte viac z nej extrahovať – napísať veľký príbeh s ešte menej postavami, na ešte menšom priestore, v menšom časovom rozsahu. Do jednej hodiny dvoch ľudí by sa podľa mňa dal vtesnať celý príbeh, pokiaľ sú vzťahy medzi nimi zložité. Možno pred štyrmi, piatimi rokmi by som ten istý príbeh napísala v raz takej hrubej knihe, lebo by som mala potrebu ešte viac niečo rozpitvávať a ešte viac niečo opisovať, aby to bolo ešte pochopiteľnejšie. Spejem však k zostručňovaniu a používaniu menej slov. Tam som dospela. (smiech) To je môj vývoj ako autorky, ktorá vyberá slová.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *