Zem pod mojimi nohami

napísala SIMONA HASLER-KROVINOVÁ ilustrovala KRISTÍNA SOBOŇ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 19. januára 2023.

Závidela som bratovi ortopedické prezuvky do školy. Pekne vytvarované, s priehlbinou a hrbolčekom a so žltým koženým remienkom nad členkom. Predávali ich v lekárni na námestí. V starom meštianskom dome s vyblednutými freskami na strope a dreveným obkladom na stenách. V dome voňajúcom po hroznovom cukre, vlhkom múre a bylinkovom sirupe proti kašľu. Ako deti sme si tam s kamarátkou chodili kupovať multivitamínové cukríky. Cez sklenenú vitrínu som vždy zaostrila zrak na ortopedické šľapky a sandále s farebnými koženými remienkami asi za tristo korún. Odrazu som si želala mať ploché nohy ako môj brat, aby som namiesto červených papúč s vychodenou dierou na palci a napodobňujúcich rifľovinu mohla nosiť tieto parádne prezuvky. 

Ako štrnásťročná som dostala k narodeninám namiesto vysnívaných ortopedických šľapiek ťažkopádne tmavohnedé sandále od Baťu. Mali široký remienok okolo päty a masívnu vypuklú gumenú podrážku. Dlho som si k nim budovala vzťah. Našťastie sa hodili k šuštiakovej sukni s veľkými bočnými vreckami aj k rifliam z Kenvela. A tak som ich nakoniec nosila ešte aj ako šľapky, keď im odpadol remienok. Do mäkkej časti vnútorného chodidla sa mi potom ešte dve letá zarýval ohnutý kovový krúžok, ktorý kedysi spájal remienok s hlavnou časťou sandálov. Zostal zahryznutý do ich kože ako besný pes.  

Naboso

Na hodinách karate sme cvičili bosí. Veľmi som sa hanbila nielen za svoje spotené nahé chodidlá, ale aj za svoje kimono ušité z plachty. Nebolo ani naškrobené, ani značkové, ani nešušťalo ako ostatné kimoná pri opakovaní rýchlych cvikov s komplikovanými japonskými názvami. Raz mi mladý angažovaný farár na hodine náboženstva povedal, že robiť karate a nechať sa ovplyvňovať cudzími kultúrami je hriech. Dlho som potom mala zlé svedomie. Napriek tomu som si biely opasok po úspešne zvládnutých páskovaniach zafarbila žltou, oranžovou aj zelenou farbou. Sama a vo veľkom hrnci doma v kuchyni. Ofŕkala som pri tom bielu kuchynskú linku. Drobné farebné fliačiky sa z nej ešte niekoľko dní nedali zmyť. 

Na obnažené spotené chodidlá sa mi lepil prach telocvične, pichalo ma v boku a chodidlá pri brzdení pálili. Telocvičňa páchla korenistým mužským potom a v jej rohoch sa víril prach. Čierne chodidlá som si po tréningu rýchlo umyla v šatni priamo v umývadle a dúfala, že ho pri východe z budovy ešte stretnem. No on bol už preč. Čakal na vlak domov na stanici s obrovskými kvetináčmi s kaktusmi namiesto lavičiek. Náhodou som ho stretla cez víkend pri roznášaní letákov. Ja, ovešaná taškami, s búšiacim srdcom a celá prepotená. On, ruka v ruke s frajerkou s posmešným výrazom na tvári. ​​„Tak ty roznášaš letáky Pardon? Tak pardón!“ smiali sa obaja na plné hrdlo. Na ďalší tréning si určite obujem tenisky, pomyslela som si počas hádzania letákov do schránok rodinných domov stojacich pozdĺž nekonečnej cesty.

Sneakers lover

Letné rána v kotline bývali svieže. Tmavozelené steblá trávy boli pretkané kvapkami rosy. Kamene chodníka ma príjemne chladili, keď som po nich bosá prebehla vyhodiť na kopu pri kurníku pomyje. Celý deň sa v nich potom s pôžitkom prehrabávali sliepky zdvíhajúce paprčky vysoko dohora, rýchlo mykajúce hlavami sem a tam. Sledovala som ich, ako ďobú do zemiakových šupiek a ako im pri tom poskakujú chocholčeky. Ich postranné oči žmurkali len zriedka, aby im neušiel žiadny červíčí pohyb. Po opakovanom strete bosých nôh so studeným kameňom som začala kýchať. „Nebehaj bosá, prechladneš!“ kričala za mnou mama. Aj tak som vždy prebehla po jemne hrboľatom povrchu podstienka so zamurovanými kamienkami v bielych ponožkách s napodobeninou loga adidas kúpených u Vietnamcov. 

V lete som najradšej chodila obutá v o dve čísla väčších plátených teniskách z pivnice. Zdedila som ich po otcovi a športové ponožky som si vyťahovala až po lýtka. Spomínam si aj na socialistické predajne obuvi s dlaždicami pripomínajúcimi tlačenku. Pravidelne som do nich chodila obdivovať tenisky krikľavých farieb s kaučukovou podrážkou. Keď som vychodila krikľavo zelené, kúpila som si tie isté v krikľavo oranžovom prevedení. 

Vypukliny a sekerky

Moja mama, starká aj krstná mali vybočené palce na nohách. Všetky ich topánky sa časom vyformovali podľa ich obrovských vypuklých chrupaviek. Keď išla krstná svojím hompáľavým krokom do kostola, klopkala do rytmu čiernymi špicatými topánkami bez päty. Jednu topánku ešte zdobila čierna ruža, z druhej ruže zostali len spodné lístky okvetia. Jej päty boli popukané a čierna koža topánok sa dokonale prispôsobila guľatým chrupavkovým vypuklinám. Po večeroch som si obzerala vlastné nohy a snažila sa pohľadom zachytiť čo i len najmenší náznak deformácie. Tušila som, že aj moje nohy sa o niekoľko rokov zdeformujú podobným spôsobom.   

Pri pozeraní televízie si mama aj starká zvykli strihať stvrdnutú kožu na nohách. Mama vždy tvrdila, že jej kurie oči všetko vidia, aj to, čo s bratom robíme, keď práve nie je doma. Dlho som tejto bájke verila a predstavovala si mamu v práci s bosými nohami zdvihnutými dohora ako so satelitmi prijímajúcimi signály z domu. Prispôsobila som sa rodinným zvykom a začala si strihať stvrdnutú kožu na malíčku napriek tomu, že nebola tvrdá. Koža mi ale po čase naozaj stvrdla a malíčky na nohách sa zmenili na malé ihlany. Škrabem nimi manžela pod perinou a on sa stále smeje, že mám namiesto malíčkov malé sekerky. 

V lete na kúpalisku mi pri dotyku suchých chodidiel s popukaným bledomodrým, bodkovaným povrchom nabehli zimomriavky. Mokré odtlačky nôh sa na slnku rýchlo vyparili a zostal po nich len jemný závan chlóru. Ležiac na bruchu na deke som pozorovala drobné oranžové pavúčiky lezúce pomedzi gumené pukliny. Povrch v bazénoch ma pichal na chodidlách a pri prudkejšom pohybe sa niekedy zaryl až do krvi. 

Sandále

Prvé Birkenstocky som si kúpila asi pred desiatimi rokmi. Pripomínali mi vysnívané ordopedické sandále z detstva. Pevné hnedé kožené remienky hrdo obopínali moje členky aj palce. Pot chodidiel ich však rýchlo zafarbil takmer načierno. Rok čo rok sa mi z nich robili obrovské pľuzgiere na nohách. Napriek tomu som ich nosila asi šesť liet, pokiaľ sa nezlomili vo dve polky. Dokonca som si následne zaobstarala aj ich horčicovú verziu. Z nich sa mi nielenže robili pľuzgiere, ale po žltých remienkoch zostali na koži takmer nezmývateľné žlté stopy. Po večeroch som si potom nohy močila v horúcej vode s prídavkom sódy bikarbóny. A vtedy mi napadlo, že vlastne neznášam sandále. 

Neznášam všetky tie sandále, sandálky, kristusky, šľapky… kožené, gumené, drevené, s pätou či bez nej… Horčicové Birkenstocky som následne sklamaná odložila hlboko do skrine. 

Prostredníctvom predstáv mojich nôh som prekráčala rôzne etapy svojho doterajšieho života. Obula som si sedemmíľové čižmy a preskákala som v šľapajách spomienok. Niektoré z nich ma pobavili, iné ma ešte stále bolia. Idem ďalej. Sebaistejšia. A, zrelšia. 

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *