Ako prežiť jeseň

pýtala sa SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala CHRISTIANA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 12. októbra 2017.

Keď sa neskoro večer prechádzame okolo Kuchajdy a mesiac je skoro v splne, spomínam na knihu Olgy Tokarczuk Dom vo dne, dom v noci, na príbehy z nej, ktoré vo mne žijú už niekoľko rokov, hovorím o autorkinom rozprávačskom talente, o tom, že táto kniha je univerzálna, dá sa čítať hocikedy, ale na jeseň má obzvlášť veľké čaro. A potom sa k nej naozaj vrátim, kradnem si čas, čítam ju po jednej, dvoch stranách.

„Aká to rozkoš, aká sladkosť života – sedieť v chladnom dome, piť čaj, odhrýzať z koláča a čítať.“ (s. 236)

Som dieťa jesene; mám na nej rada úplne všetko. Hrozno, vinohradnícke broskyne, pečené gaštany a tekvicu, víno, dym stúpajúci z komínov, šále a kabáty, babie leto, lístie meniace farbu, hmlu aj lejak. Môj prirodzený biotop je tam, kde je teplota do 18 stupňov a dnu gauč, deka a lampa. Jeseň. Magická na vidieku s knihou a dlhými prechádzkami v lese, rovnako plnohodnotná v meste, kde sa to hemží kultúrnymi podujatiami. Mení ma na romantičku, odpusťte.

Ako tento rok nastúpila, zachcelo sa mi mať tých dobrých vecí okolo seba čo najviac. Aby som vedela, s čím sa oplatí ostať doma pod dekou alebo za čím ísť do kina či galérie. A dostala som takéto odporúčania:

Zuzana Kovačič Hanzelová (redaktorka RTVS)
Pre mňa je objavom tejto jesene rozhodne Sense 8 na Netflixe. Parádne vystavaný seriál – trocha sa treba prelúskať pomalým prvým dielom, ale hneď potom vás udrží v napätí celý čas. Navyše je remeselne krásne natočený na ôsmich lokáciách z celého sveta. Lahodí oku aj duši a je plný rozmanitého sveta – od slumu v Nairobi až po L.A. – od hetero cez trans až po gay. Osem ľudí prepojených mysľami. Je tam všetko.

V novembri nevynechám koncert Idy Kelarovej s rómskymi deťmi z českých a slovenských osád. V utorok 7. novembra v Starej tržnici uvidíte decká plné života, nádeje a neuveriteľného talentu pod vedením prísnej, svojskej a charizmatickej Idy. Atmosféra z tohto koncertu je zásadne neprenosná – budete odchádzať aj urevaní, aj šťastní, aj smutní, aj vám to zbúra nejaké predsudky – to všetko naraz. Treba zažiť!

Ak, rovnako ako ja, obľubujete dokumenty, na Netflixe je hneď niekoľko pokladov – The Hunting Ground ukázal hrozivú rape culture na univerzitách v USA. Mrazivý dokument o tutlaní, zahmlievaní a obviňovaní obetí, ktoré sa nevedia domôcť žiadnej spravodlivosti. Len tak mimochodom – titulnú pieseň k dokumentu zložila Lady Gaga, ktorá za to dostala nomináciu na Oscara. Stojí za to pozrieť si dokument aj o nej – Five Foot Two ukazuje Gagu ako silnú, slabú, urevanú, chvíľu feministku, chvíľu nie. Rozhodne zaujímavo strávených 100 minút. 13th vám už úplne nabúra obraz USA ako krásnej a vysnívanej krajiny – ako sa dostali do bodu, že majú prepchaté súkromné väznice a veľkú väčšinu väzňov tvoria Afroameričania? Na záver moja srdcovka – Virunga. Dokument Leonarda Di Capria ukazuje, ako európske firmy korumpujú vládu v Kongu, len aby mohli ťažiť nerastné suroviny v národnom parku, kde žijú posledné horské gorily. Ak si toto kombo dáte naraz, jesennú depku máte na krku pomerne rýchlo. Len za 10 eur na mesiac.

***

Zuzana Mitošinková (vydavateľka detských kníh a zakladateľka Egrešu)
Edogawa Rampo – Zrcadlové peklo
Výber niekoľkých kratších príbehov japonského spisovateľa Edogawa Rampu. Ide o mysteriózne, bizarné, detektívne, hororové, chvíľami až dosť nechutné príbehy. Preto odporúčam knižku asi skôr silnejším žalúdkom. Edogawa je majster imaginácie a všetky príbehy som doslova zhltla na jeden dych.

Kolektív autorov – Lesní lišky a další znepokojivé příběhy
Táto útla knižka obsahuje sedem krátkych príbehov od siedmich fínskych autorov fantastickej fínskej literatúry, ktorá si v súčasnosti často hovorí aj „fínske podivno“. Miešajú sa tu rôzne žánre (sci-fi, fantasy, magický realizmus), ale hlavným a spoločným menovateľom sú magické prvky – často príbehy o prírodných živloch alebo nadprirodzených javoch.

Pasil Ilmari Jääskeläinen – Literární spolek Laury Sněžné
Fínsky autor, ktorý patrí v súčasnosti asi k tým najpopulárnejším. Aj u Laury Snežnej nechýba fínske podivno a osobne mám veľmi rada, keď sa príbehy odohrávajú v zime či zasneženej krajine. Táto knižka je preto super na dlhé zimné večery. Ide o detektívny príbeh s magickými prvkami.

Agota Kristof – Veľký zošit, Dôkaz, Tretie klamstvo
Ide o trilógiu pôvodom maďarskej autorky, ktorá bola preložená asi do 30 jazykov. Je to veľmi silný román, na jednej strane láskavý a na druhej drsný, ale tak prirodzene. Dej sa odohráva počas vojny, začína sa v meste, ktoré bolo okupované vojskami, a preto sa v ňom už nedalo žiť. Matka zavedie svojich dvoch synov – dvojičky, ku svojej matke, ktorá je zlá, lakomá a špinavá. Vskutku pôsobivé príbehy o bratoch, ktorí majú ťažký život, no nenechajú sa ubiť a samy sa naučia čítať, písať a objavujú život plný krutosti.

Timothée de Fombelle – Dva životy pana Perla
Ide pôvodne o literatúru pre deti a mládež, no s prichádzajúcou zimou mám možno nielen ja, ale aj iní, tendencie siahať práve po takomto druhu literatúry. Timothée patrí medzi literárnu špičku v literatúre pre deti a mládež, je autorom aj známych diel ako Tobiáš Lolness či Vango. Príbeh sa odohráva v severskej rozprávkovej ríši a neskôr v Paríži v cukrárni u Perlov. Je to príbeh o hľadaní cesty, seba samého, ale i lásky.

Jeseň alebo zimné dlhé večery sú vhodné i na seriály, odporúčam napríklad nový Narcos alebo Taboo.

Narcos – tretie pokračovanie seriálu o najznámejšom narkobarónovi Pablovi Escobarovi, ktoré už bolo bez neho, najskôr vo mne vzbudzovalo rozpaky, či to bude stáť za to, ale stálo. Tretia séria sa krúti okolo Caliho kartelu a opäť ponúka divákovi pohľad do krutých praktík narkobarónov a skorumpovanej Kolumbie.

Taboo je temne surreálny, odohravajúci sa v roku 1814 v Londýne a sleduje dobrodruha Jamesa Keziaha Delaneyho, o ktorom celé mesto verilo, že je mŕtvy, no s jeho príchodom do Londýna nastáva mnoho zvratov. Seriál je krásne natočený a hudbu k nemu robil skvelý Max Richter.

Glory – ide o bulharsko-grécky film, ktorý môže vzbudzovať isté obavy, no pre mňa to bol jeden z top tohtoročných filmov, ktoré som videla. Zamestnanec železníc Canko Petrov nájde na koľajniciach množstvo peňazí, no rozhodne sa to oznámiť na polícii a vrátiť ich. Týmto činom však dáva do pohybu fatálne udalosti. Ako sa hovorí, niekedy málo je viac, a to je presne tento príklad, naoko jednoduchý príbeh, no vypovedajúci mnoho.

Medzi ďalšie filmy, ktoré ma zaujali tento rok, patrí Elle. Michèle, hlavná postava, je žena, ktorá budí dojem železnej ruky a že ju nič nedokáže rozhodiť. Riadi veľkú firmu podnikajúcu v oblasti počítačových hier. Veci sa zmenia vo chvíli, keď ju v jej dome prepadne a znásilní neznámy muž.

Hon – tento film je síce z roku 2012, ale podarilo sa mi ho vidieť len tento rok. Na severskú kinematografiu mám celkovo slabosť a inak to nebolo ani pri tomto filme. Štyridsaťročný Lucas sa rozviedol a snaží sa začať nový život, začne pracovať v škôlke, kde je pomerne obľúbený i medzi deťmi. Všetko sa zmení, keď ho z akejsi žiarlivosti obviní jedno dievčatko, že ju obťažoval, a zrazu sa proti nemu postaví celé mesto.

Pri severskej kinematografii ešte ostanem. Sámska krv od švédskej režisérky Amandy Kernell nás privádza do Laponska, kde panuje predovšetkým tvrdá a divoká príroda. Štrnásťročná Elle Maria je chovateľka sobov, ktorá navštevuje špeciálnu internátnu školu, kde sa stretáva s rasizmom i ponižujúcimi vyšetreniami. Kvôli túžbe po zmene Elle Maria pretrhne všetky zväzky s rodinou a rodnou kultúrou a vydáva sa do švédskeho mesta. Sámska krv ukazuje divákovi prírodné sámske etnikum zvnútra a časť švédskej koloniálnej histórie.

Štvorec – tohtoročný film z Cannes od režiséra Rubena Östlunda, ktorý natočil napríklad i film Vyššia moc, ktorý taktiež odporúčam (odohráva sa v lyžiarskom stredisku vo Francúzsku). Ruben opäť bravúrne, s prehľadom a dávkou humoru vykresľuje ľudské vlastnosti, ktoré i my sami vytvárame alebo sme ich dennými pozorovateľmi. Inak tomu nebolo ani vo filme Štvorec, kde Christian, šéfkurátor múzea s moderným umením, stvárňuje napätie medzi liberálnymi hodnotami a egoizmom, čo by sa podľa autora dalo prirovnať k stavu súčasnej Európy.

Jeseň je pre mňa veľmi plodným hudobným obdobím, pretože po lete prichádza množstvo skvelých koncertov. Ako príklad môžem spomenúť koncert Lichensa v bratislavskej A4 23. októbra. Lichens aka Robert Aiki Aubrey Lowe je brooklynský performer, skladateľ a vokalista. Jeho vystúpenia mávajú osobný a intímny ráz a patrí k najosobitejším postavám na svetovej scéne. A koncom novembra už tradične prichádza do Bratislavy môj obľúbený festival súčasnej a experimentálnej hudby Next.

***

Jana Németh (reportérka Denníka N)
Bolo to presne pred rokom. Brodili sme sa bahnom a dažďom pomedzi stánky na blšáku v časti Berlína, ktorú by som už určite dnes nenašla, ani keby som veľmi chcela. Medzi hromadami obnosených topánok a obitých čajníkov, po dvoch horúcich punčoch a jednom currywurste, sa zjavili stánky s platňami. A tam, celkom bez prípravy, bola ona. V bielej košeli, sako prehodené cez plece, priamy pohľad do očí blízkeho človeka Roberta Mapplethorpa stláčajúceho spúšť. Patti SmithHorses.

Mala dvadsaťjeden, keď nastúpila v Chicagu do autobusu s jednosmerným lístkom do New Yorku. Nevedela presne načo ani prečo, a dokonca ani to, čo bude vlastne robiť a z čoho bude žiť. Za sebou mala detstvo strávené bezstarostnými hrami na dvore, ale aj rýchlu tínedžerskú lásku, ktorá sa neplánovane skončila dieťaťom. Nikto ho veľmi nechcel, ale ona našla rodinu, ktorá po dieťati túžila a dala ho na adopciu. Potom sa zbalila a odišla do New Yorku s chabou predstavou o tom, že by chcela robiť niečo. Mala pritom o sebe viac pochybností než desať umelcov, ktorí mi ako prví prídu na rozum. A pochybovala aj o umení samotnom. Načo je dobré. Pre koho. Prečo ho vôbec robiť a či nie je zbytočné pridávať ešte niečo ďalšie k tomu množstvu umenia, ktoré už existuje.

Jej kniha spomienok na vzťah s Robertom Mapplethorpom a na dobu, ktorá sa začína absolútne abstraktnou predstavou o ďalšom živote a končí sa kdesi tam, kde do sály, v ktorej hrá, prichádza Bob Dylan, patrí medzi moje stálice. A zdá sa mi, že Just Kids nie je iba príbehom o láske a rock’n’rolle, ale aj o tom, ako naozaj vzniká umenie a že je iba málo tých, pri ktorých sa to slovo dá použiť bez pochybností. Ona je presne týmto príkladom, a asi práve preto, lebo ona o sebe pochybovať neprestala.

Tá kniha už má niekoľko rokov a možno ju už dobre poznáte, ale vlani k nej pribudla aj nová – M Train. Tá je celkom iná ako Just Kids a výnimočná úplne iným spôsobom. Melanchóliou, smútkom, hlbokými spomienkami aj malými radosťami všedných dní. Ráta sa šálkami vypitej kávy. Ale ak by to bolo na niekoho predsa len priveľa melanchólie, treba si pustiť Horses.

***

Broňa Schragge (ilustrátorka a hudobníčka)
Inak sa mám fajn
Určite odporúčam aj knižnú publikáciu, ak sa vám ešte nedostala do rúk. Vyšla pred dvoma rokmi ako literárne spracovanie mailovej korešpondencie jej autoriek Terezy Oľhovej a Martiny Sľukovej. Od konca septembra však v divadle L+S môžete vidieť aj jej divadelnú adaptáciu, ktorú si autorky samy zdramatizovali, a je naozaj výborná! Je to nesmierne vtipné, inteligentné, vážne aj s nadhľadom spracované obdobie ich študentských čias, hľadanie vzťahov aj profesionálnej cesty.

Mojo Juju
Táto hudobníčka s mexickými koreňmi žije a tvorí v Austrálii. Nevšimla som si, že by plánovala nejaké európske turné, preto si ju treba vychutnávať zatiaľ z jej troch vydaných albumov: Sellin’ You Salvation, Mojo Juju a Anthology. Sú to skvelé autorské výpovede zrelej ženy, ktorá neskrýva svoju náklonnosť k osobám rovnakého pohlavia, tiež však spracúva témy svojich koreňov a odlišnosti. Je to emóciami nabitá hudba kombinujúca rôzne žánre od alternatívneho rocku, bluesu, soulu až kabaretného šansonierstva v unikátne namiešanej drsnej, živelnej a nežnej atmosfére.

Archívny chlapec
Mimoriadnym hudobným posunom je pre mňa druhý album Archívneho chlapca v produkcii Erika Lososa Horáka Tranzit. Tak ako som si po prvom albume Zvery nevedela predstaviť, kam by sa mohla jeho tvorba posunúť tak, aby nestratila svoju poetickosť a silnú emóciu postavenú na hudobnej jednoduchosti (v najlepšom slova zmysle), a pritom ma stále baviť, tak ma prekvapila poloha v plnej kapelnej zostave, za použitia elektronických zvukových doaranžovaní. Nič jeho hudbe neubrala, práve naopak, dodala piesňam nový rozmer, ktorý ju obohatil a pripravil nové prekvapenia.

Lucia Tallová – Dom na vrchu skaly
Čerstvo otvorená výstava Lucie Tallovej Dom na vrchu skaly v AT HOME GALLERY v Šamoríne predstavuje autorku v dvoch silných rovinách jej tvorby. Tí, ktorí ju poznajú ako maliarku, si môžu vychutnať jej veľkorozmerné plátno, ktoré doslova zaplní miestnosť šamorínskej synagógy. Je nainštalované na obrovskej drevenej konštrukcii, ktorá pripomína lešenie, alebo nejaký dočasný billboard a je akoby „domaľovaním“ miestnosti, ktorá vo svojej patine pripomína bývalú funkciu tohto miesta. Na balkóne vystavuje kolážovité objekty, v ktorých kombinuje svoju vášeň k starým fotografiám a artefaktom a dáva im nový význam vo vlastných príbehoch plných krehkosti, nostalgie a vyprázdnenosti spôsobenej časom.

Daniel Majling – Ruzká klazika
Nesmierne uvoľňujúce čítanie na jeden večer. Daniel Majling vytvoril originálny autorský žáner, ktorý kopíruje postupy spisovateľov ruskej klasiky, dáva im však vlastný humorný nadhľad a príbehovú líniu dotiahnutú do absurdít a nečakaných poínt. Mne osobne sa nestalo, že by som sa spontánne, sama, bez zdieľania s inou osobou smiala na plné ústa a nevedela svoj smiech zastaviť. Stalo sa mi to jedine pri čitaní Majlingových poviedok a ešte raz predtým. Pri čítaní Majlingovho komixového grafického románu Rudo. Odporúčam každému, kto sa chce nechať vtiahnuť do sveta bizarností, absurdít a inteligentného humoru.

***

Alenka Sabuchová (scenáristka, autorka knihy Zadné izby)
Už niekoľko rokov po sebe mi vždy na začiatku októbra odídu priedušky. Odídu nahlas a bolestne, až by som povedala, že ich teatrálne počujem bežať preč a hovoriť mi, to máš za to. Teda, najskôr mi odíde nos, čo väčšinou hrdinsky prechodím, a potom, keď zo dňa na deň prestanem rozprávať, viem, že je zle, že išli za ním.

Stáva sa mi to najčastejšie po návrate z nejakej cesty, kde bolo trochu teplejšie, alebo naopak, o niekoľko stupňov menej ako na Slovensku. A tak skoro na deň presne ako po minulé roky, len čo rozdám tekuté suveníry a magnetky z diaľok, zaľahnem na niekoľko dlhých temných dní. A ako sa tak snažím neprepadať sebaľútosti a asi desať sekúnd denne sa bavím maximálne s kuriérmi, čo mi donesú ramen, hovorím si, že by som mala myslieť pozitívne. Zrazu mám toľko času pre seba! Toľko koncentrovaného čistého preležaného času na knihy, filmy, seriály, ktorý im môžem bez výčitiek venovať.

Minulý rok som po návrate z Petrohradu prepadla Vojne a mieru (2016). Šesťdielna miniséria od BBC mi dodala viac odvahy a energie ako všetky kalciové sirupy, ktoré som spotrebovala. Ak niekomu chcete nezaujato držať palce bez ohľadu na to, že už minimálne 150 rokov všetci vedia, ako to dopadne, choďte do ruskej klasiky (hoci aj) v súčasnom prevedení. Moja stará duša má rada tieto dávne emócie, často zbytočné konflikty medzi subjektom a konvenciami, urazeného Jamesa Nortona aj pompéznu výpravu do zasneženého Ruska, kde sa dymí z komínov a ľudia silno ľúbia. Až z toho občas umrú, no.

Keď už sme pri starých Rusoch a umieraní (ak niekto náhodou ešte nepočul o predlohe, prosím, nečítajte kvôli spoileru), nedávno som na Dňoch ruského filmu videla Šachnazarovovu Annu Kareninu – Vronského príbeh (2017), nakrútenú na motívy románu Tolstého a Veresajevových Zápiskov z Japonskej vojny. Asi by som mala použiť nejaký kinematografický termín, ale bolo to skrátka… krásne. Vizuálne, srdcervúco aj výpravne, hoci nepreplieskané lacným gýčom!
Za seba môžem povedať, že Šachnazarovova vlaková stanica bola dosiaľ asi najpodmanivejšie filmovo nasvietená ranná stanica, akú Kareniny priniesli, a zároveň mala v sebe niečo intímne, niečo naozaj autentické, čo poznáme z ranných príchodov vlakov pri východe slnka. V zásade sa nič progresívne nedozviete. Vronsky bude vždy Vronsky. Vďaka povinnej stereotypizácii vždy najkrajší, najcharizmatickejší a najlepšie oholený tragéd, a aj ako zostarnutému vojnovému dôstojníkovi v poľnej nemocnici by ste mu dali aspoň polievku. ALE Šachnazarovov Vronsky už vie, že ju nemusela vôbec zabiť nešťastná láska ani konvencie, ale problém, ktorý mala v hlave.
Určite sa oplatí vidieť, možno nám to pomôže prežiť ďalšiu zimu.

O niečo milšie možno vyznie pozvanie na film režisérky Ildikó Enyedi O tele a duši (2017), ktorý si z tohtoročného Berlinale odniesol Zlatého medveďa. Napísala by som, že ak niečo túto jeseň musíte vidieť, tak túto snímku, ale už od čias strednej školy neznášam stĺpčeky MUST (have, see, whatever), takže vám ju len neskromne odporúčam. A nedajte sa odradiť ani detailnými zábermi z bitúnku. Keď som už neodpadla ja, zvládnete to. Tento príbeh má v sebe bizarné čaro dvoch ľudí, ktorí nechcú spávať spolu, ale vedľa seba. A to vám je, moji milí, nesmierne dôležité! Lebo spať vedľa niekoho je občas oveľa zložitejšie ako spať s ním. Je to romanca, na ktorú len tak nezabudnete, verte mi.

Dokument Olgy Sommerovej Červená (2017) rozpráva o poprednej opernej dive Soni Červenej, ktorá toho v rámci dejín 20. storočia prežila dosť aj na tri životy. Nestratila však pri tom ani pol gramu hrdosti a noblesy, ktoré ju neopustili ani po deväťdesiatke. Myslím si, že práve ľudia ako pani Červená sú akýmisi živými učebnicami dejepisu a na to, aby sa niektoré veci neopakovali, si ich treba vypočuť, kým tu ešte sú. V kine budete vy a asi desať dôchodkýň, s ktorými po tom, ako si poplačete, môžete zájsť do cukrárne na punčový rez.

V rámci rôznorodosti audiovizuálnych tipov ešte spomeniem tretiu sériu Narcos (Netflix 2017), ktorá poteší, hoci pri predchádzajúcich dvoch predsa len trošku zaostáva. Nechápte ma zle, prvé dve série totiž zaraďujem k tomu najlepšiemu, čo v rámci seriálovej tvorby na tejto planéte kedy vzniklo. A tiež sa už neviem dočkať druhej série Stranger Things (Netflix 2017). Naozaj!

Niekde som čítala, že jeseň okrem zápalov dutín so sebou prináša aj viac času na čítanie. Neviem, či je to úplne pravda, ale minimálne sa mi niekedy v novembri prestane chcieť chodiť do práce pešo a tak čítam aj v električke.
Neprinesiem asi nič nové, ak odporučím knihy z vydavateľstva Absynt. Ostatné tri, ktoré som čítala, boli Akoby si kameň jedla (Wojciech Tochman), Moruša (Iboja Wandall-Holm) a Miedzianka – Príbeh zániku (Filip Springer). Nikdy predtým som reportážnu literatúru nečítala v takom rozsahu a s takou záľubou, myslím, že Absyntu sa podarilo vypestovať v čitateľoch až zvláštny druh návyku a ako ďalší mám už prichytaný titul Ku-klux-klan. Tady bydlí láska (Katarzyna Surmiak Domańska).

Veľkú radosť mi tiež urobila čítanka z Aspektu Potopené duše. Zostavila ju literárna historička Andrea Bokníkova a predstavuje rozsiahly súbor poézie dvanástich výnimočných poetiek 20. storočia. Prináša zabudnuté aj doposiaľ neobjavené básne a iný textový aj obrazový materiál. Navyše je nádherne graficky spracovaná, čím by som vyzdvihla aj prácu grafičky Jany Sapákovej.
Keď som si ju v polovici septembra ešte voňavú v predpredaji išla vyzdvihnúť, na chvíľu som si uvedomila, že jeseň naozaj prináša so sebou aj dobré veci.

Ďalšou spisovateľkou, ktorú by som chcela dať do pozornosti, je Doris Lessing a jej zbierka esejí s názvom Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť. Je to útla knižočka, ktorú prečítate pomerne rýchlo a mnohé z prečítaného vo vás zarezonuje, alebo si minimálne položíte otázku, ako sa zorientovať v záplave balastu informácií a najmä názorov, v ktorých sa bahníme. Eseje sa opierajú o poznatky zo psychológie či sociálnej antropológie, nie je to však štúdia ako taká, skôr reflexia až akési hlboké povzdychnutie si nad stavom spoločnosti, hoci autorka primárne nemoralizuje. „A popritom pozorujeme mladšie generácie, ktoré to zažívajú a keďže vieme, čoho sme boli schopní, bojíme sa o ne.“
Občas si na ňu spomeniem, keď niektorý z mojich facebookových kamošov zdieľa články zo serverov typu stopautogenocide a ďalší kamkovia mu drukujú s argumentom, že konečne niekto povedal pravdu…

V jeseni (ale vlastne aj v lete a na jar) sa veľmi rada vraciam k mojej obľúbenej autorke magického realizmu Isabel Allendeovej. Jej Dom duchov som od detstva čítala niekoľkokrát, ale vždy upozorňujem na to, že magický realizmus je ako habanero – nie je pre každého, prípadne musíte mať naň špeciálnu chuť a náladu. Alebo ako chutney. Ak mi nabudúce dajú ešte možnosť niečo sem napísať, dám vám recept na parádne chutney (čítaj čatni.) Chutney, magický realizmus a hojdacia sieť na verande pri vode je moja predstava ideálnej staroby, ale asi aj o tom nabudúce. Topom magického realizmu tohto roka je pre mňa zbierka poviedok Eleny Enriquezovej Co nám oheň vzal, spomínam ju veľa a často, a tak by mi nedalo, aby som ju nezaradila do tohto výberu. Pri nej však špeciálne platí vyššie uvedené.

Ako drobnú chuťovku pod čiarou by som odporučila Murakamiho O čem mluvím, když mluvím o běhaní, ale ešte viac by som odporučila samotný beh. Ten sa stal mojou osobnou jesennou vychytávkou. Nie som nijako vášnivá bežkyňa, povedala by som, že som skôr „rýchla premiestňovačka“, ale v rámci možností mentálneho detoxu som zatiaľ nenašla nič lepšie. A tak bežím. Niekedy divoko, občas veľmi pomaly, ale v zásade ma máločo dokáže tak príjemne unaviť a zresetovať ako pocit zrýchleného studeného vzduchu okolo mňa.

Popri tom, ako si občas počas behu fotím labute na Štrkovci, počúvam audioknihy. Žiadnu konkrétnu vám odporúčať nechcem, zase by som sa vrátila k ruskému realizmu, ale či už beháte alebo nie, čítate alebo uprednostňujete filmové adaptácie, chodíte pešo, emhádečkou alebo autom, knihy do ucha sú zaujímavou alternatívou počúvať príbehy pri akomkoľvek druhu presunov z bodu A do bodu B (ale inak pri behu normálne počúvam soundtrack z Drive-u, to je ten film s Ryanom Gosslingom v šuštiačke).

Na záver by som ešte ako príjemnú jesennú kratochvíľu spomenula 21. ročník festivalu študentských filmov Áčko, na ktorý mám veľa nostalgických aj iných spomienok, a vždy v októbri ho organizujú študenti FTF VŠMU. Okrem prehliadky študentských filmov sa môžete zúčastniť na masterclassoch s medzinárodnými filmovými tvorcami a na afterkách si nájsť kamarátov, však zima bude zas, podľa všetkého, dlhá. A tak si len zaželajme, aby sme ju prežili, podľa možnosti, v zdraví.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.