napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ANDREA LALA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. marca 2018.

Nestíhame. Niekedy je to len také obdobíčko, u niekoho to môže byť životný štýl. Premenlivé sú aj vlastné reakcie na tento stav – stane sa, že viac taskov v to do liste prináša aj viac chuti pustiť sa do nich, no občas sa priama úmera zvrtne a s každou ďalšou položkou, ktorú bude treba odškrtnúť, narastá akurát tak tlak na hrudi. Nechcem to zovšeobecňovať a zhadzovať na generáciu, dobu, workoholizmus či perfekcionizmus; čas a energiu viac či menej dobrovoľne denne venujeme miliónu vecí a povinností, inak to snáď ani nejde. No občas je toho toľko, až mám chuť navštíviť skupinové stretnutie anonymných nestíhačov a nestíhačiek, vstať a povedať Volám sa Soňa a nestíham, lebo úľava nijako neprichádza.

A tak vznikol tento článok. A vznikol s pomocou ankety, ako to máme v Kurníku rady. Zapojilo sa do nej jedenásť žien, ktoré majú trvalú alebo krátkodobú skúsenosť s nedostatkom času na všetky svoje aktivity. Ako dôvod najčastejšie uvádzajú prácu, ktorá sa derie do myšlienok aj vo voľnom čase, papierovačky, online pripojenie a sociálne médiá, domácnosť či dochádzanie. „Deadliny si väčšinou dávam sama skôr, než sú tie oficiálne, a tak hnevám akurát seba. Najviac času zabíjam cestovaním vo vlaku, kde – akokoľvek sa tomu braním – jednoducho vypnem a zaspím. Beriem to však ako regeneráciu pre hlavu,“ hodnotí svoju situáciu Dana* (26).

Zuzana (31) sa cíti zahltená aj pretlakom možností, ako s časom naložiť: „Chcem si ísť zabehať aj ísť do kina, aj dokončiť prácu mimo práce, aj ísť pozrieť kamošku, ktorá mi plieska o hlavu, že som ešte nevidela jej dieťa, ktoré bude mať už tri mesiace. Vždy sa dá ukrojiť zo spánku, viem tak ťahať niekoľko dní, ale potom potrebujem vypnúť – absolútne antisocial víkend.” Alenu* (29) niekedy spomaľuje únava a nechuť do práce, znížený výkon však potom znamená ďalšie nestíhanie.

Prečo to(ľko) robíme
Myslím, že v mojom prípade by všetko bolo v poriadku, ak by sa mi z času na čas nevypínal flegmatický mód, v ktorom väčšinu života fungujem a nepodlieham panike. No občas sa miesto no tak je toho veľa a nestíha sa všetko, no bóže, k slovu dostanú úzkostné pocity, pochybnosti o vlastných schopnostiach a nervozita. A aby bolo vnútorné peklíčko dokonalé, samozrejme to nechcem priznať a dať najavo, to by bolo zlyhanie, ktoré by ma automaticky zaradilo medzi odpadlíčky, lenivé ženy podradnej kategórie, ktoré nikto nemá rád, nechce s nimi spolupracovať či žiť. Nie že by som čo i len v náznakoch takto ženy či ľudstvo klasifikovala, naopak pre nestíhanie druhých, ich právo na odpočinok či chuchvalce prachu na podlahe mám veľké pochopenie. Len neviem pripustiť, že sa to môže diať aj mne (a že sa to teda deje!). Že netreba mať furt spravené všetko a najlepšie ešte niečo navyše k tomu – na jednotku s hviezdičkou.

Úzkosť, únavu či depresívne pocity zapríčinené nedostatkom času a nestíhaním priznala v ankete väčšina žien. Hlavný tlak na podávanie superhrdinských výkonov, ktorý cítime, je buď ekonomický, má podobu konkrétnych požiadaviek v práci či od okolia, alebo je to perfekcionizmus usídlený v hlave, prípadne ich kombinácia. „Tlak v práci je reálny, tlak viesť dokonalú domácnosť asi skôr vlastná túžba, čo si uvedomujem, ale aj tak je ťažké sa cez to preniesť,“ priznáva Kristína* (27). Baru (32) zase poukazuje na potrebu odmeny za vykonanú prácu, ktorá sa však javí ako nedosiahnuteľná: „Mám pocit, že moja myseľ či duša túži po pochvale, a preto musím aj niečo robiť, následkom čoho nestíham a stále sa to kopí, lebo sama sa neviem pochváliť a odmeniť –napríklad oddychom a nebrať ho len ako súčasť vyčerpania.“ Ďalšou prekážkou na ceste k spokojnosti s vykonanou prácou sú výčitky, ak nie je všetko stopercentne hotové, ktoré sú známe viacerým ženám z našej ankety.

Insta porovnávačky
Na duševnej pohode a voľnom mieste v diáriku nemusia pridávať ani ľúbivé fotky našich známych na sociálnych sieťach referujúce o pohodovom živote plnom kapučína a výletov, pri ktorých môžu v hlave mimovoľne naskakovať malomestské hashtagy #kedytostíhajú a #kdenatoberú. Niektoré respondentky v našom dotazníku priznali, že ich to vedie k porovnávaniu seba a svojej existencie s druhými, iné tlak z tohto smeru veľmi necítia – a ak hej, skôr ho vnímajú pozitívne a ako inšpiráciu.„Prichytila som sa minule, že sa teším z krásneho a dobrého jedla (takého, ako vídame na Instagram foodporn fotkách), ale o to viac sa teším, že si ho fotím akurát očami! Ale viem, že reálne si také niečo môžem dovoliť tak raz za týždeň a, samozrejme, že ten pretlak krásnych vizuálnych stimulov, v podstate z veľmi privilegovaných pozícií, ma občas uvrhne do pochybností o mojom živote, o spôsobe mojej obživy a jej prínosov. A nehovorím iba o jedle – ako single prekariatnička, čo býva s rodičmi, vidím na Instagrame veľmi odlišné príbehy od toho môjho – nehovorím však, že šťastnejšie. Záleží na tom, čo tam hľadáme (alebo čo si algoritmy myslia, že hľadáme),“ odpovedá Dana.

„Pekné fotky sú strašné klamstvo, sama spravujem niekoľko komerčných účtov a viem, čo je za tým. Ja si teda pozriem fotky z dovoleniek, happy couple a dám páčik a prajem im, aby to more bolo naozaj také modré, a žiadny tlak necítim. Smutné je, že čím ďalej tým viac ľudia cítia, že ich život nie je naplnený, keď neboli na siedmich dovolenkách, ak ich partner nerobí kávu do aeropressu a nechce sa odfotiť s hastagmi #happylovers. To isté trend s knihami – je taká „novinka“ fotiť každý jeden týždeň knihu, ktorú ste prečítali. Pekne naaranžovanú, s kávou a narcismi. Dať tristostranovú knihu každý týždeň mi už naozaj pripadá, že to je čítanie pre Instagram,“ myslí si Zuzana.

„Newsfeed na Facebooku som dostatočne preriedila a momentálne sa mi objavujú príspevky len blízkych priateľov a rodiny. Ľudí, ktorých som stretla možno raz v živote, som vymazala z priateľov a skryla príspevky tých, s ktorými neudržiavam stály kontakt. Bolo to mimoriadne oslobodzujúce a Facebook mi odvtedy žerie podstatne menej času,“ odporúča Emily (27). Veľa časožrútov išlo v jej prípade bokom aj po narodení dieťaťa.

Čo nestíhame
Nemôžeš mať všetko a vždy keď niečo robíš, je to na úkor niečoho iného. V Kurníku už tieto slová určite zazneli a hodia sa aj teraz – sú mojou mantrou, najmä keď nestíham, niečo vypúšťam a zanedbávam. Sú to väčšinou záležitosti, ktoré sa opakovali aj v odpovediach v dotazníku: domácnosť, hygiena, normálny stravovací režim, stretnutia s priateľmi a rodinou či spánok. Dana naopak vypúšťa najväčšiu úlohu, ktorú má pred sebou, pretože vie, že sa na ňu nedokáže sústrediť. Priznáva však, že vie, že je to chyba a odráža sa to aj inde. Zuzana zase pre nedostatok času obetuje šport.

Nie vždy je však nestíhanie len otázkou zopár nadčasov v práci a kopy neumytých riadov. Vie prerásť aj do extrémnejšieho stresového obdobia, ktoré ohrozuje naše zdravie a ktoré zastaví až naše telo. Simona* (32) takto na dlhší čas ochorela, keď mala niekoľko rokov dve práce a z finančných dôvodov sa nemohla ani jednej vzdať. U Kristíny vyvrcholil stres z písania diplomovky, časovo náročná brigáda a zlé stravovanie do žlčových kameňov a operácie. Emily pri nadmernej záťaži trpí poruchami spánku. „Všetok stres sa odzrkadľuje na zdraví. Je toho veľa nemusí znamenať len prácu a pracovné povinnosti. Je to taký ten mental load, keď držíte v hlave milión vecí, od pracovných až po to, kto ide s krpcom dnes na krúžok a či má pančuchy, keďže mrzne, a či je dosť toaleťáku a zubnej pasty a jedlo v chladničke a okrem toho ešte plno vlastných pocitov a situácií v rodine a v okruhu blízkych, v ktorých ste bezmocná, a do toho vás ide j*bnúť z počasia a tohto štátu,” konštatuje Jana (37).

Priority, priority
Aj keď túžba ostať celý život jednotkárka vo všetkých oblastiach vie byť silná, v prvom rade je potrebné nájsť správnu mieru v snaživosti aj oddychu. To však nemusí byť úplne samozrejmé. „Vždy keď nemám milión vecí na práci a nie som v strese a pod tlakom, cítim, že niečo chýba a dúfam, že už čoskoro budem zase vyťažená. Chcela by som sa naučiť byť niekde medzi, ale je to vôbec možné?“ pýta sa Eliška (27).

Základom je vyhnať z hlavy katastrofické scenáre o konci sveta, keď sa niečo nedokončí včas. Simona zažíva nepríjemné pocity, len ak nestíha niečo, čo je skutočne otázkou života a smrti, nejaký nestihnutý deadline ju len tak ľahko nevykoľají. Ako hovorí, ani Nobelova cena by ju neprinútila byť v práci dlhšie, ak vtedy môže byť so svojím mužom, s najlepšou kamoškou na káve alebo s malou neterou. „Väčšinou mám na úzkosť iné dôvody ako nedostatok času. Posledné roky sa už nepachtím. Treba menej robiť a viac spať a byť s blízkymi. Znie to ako klišé, ale je to tá najlepšia vec,“ hovorí Jana. A Zuzane pomáha uvedomiť si, že jej nestíhanie nespôsobuje atómové vojny.

Okrem nadhľadu nad vlastnou situáciou však hlava i telo potrebujú aj oddych. Naše respondentky mu prikladajú veľkú dôležitosť, nie u všetkých je však naplnená. A takisto sa nie všetkým darí počas voľných chvíľ úplne vypnúť. Moje osobné nutné minimum na vyčistenie hlavy sú aspoň štyri dni voľna po sebe. Keď sú v nedohľadne, instatný oddych prináša pohyb a príroda. „Pomáha mi to, keď odídem na chvíľu od všetkého preč, napríklad do hôr. Utriedim si myšlienky, zregenerujem telo aj dušu, vyspím sa. A potom tiahnem naspäť do boja,“ hovorí o svojej taktike prežitia Lucia (31), ktorá má pre ľahšie zvládanie všetkých povinností v task manažérovi aj také úlohy, ako volaj mamke.

„Nikto nič nestíha, lebo kto stíha, je divný, asi toho má málo alebo je lenivý či neschopný. Zvláštna optika. Netreba to ale preháňať, svet sa točí aj bez nás,“ odkazuje Jana. Keď to však zrovna inak nejde a treba spraviť všetko a hneď, môže pomôcť presný rozvrh na celý týždeň bez toho, aby na nejakú činnosť bol vyhradený konkrétny deň, ako si ho pripravuje Kristína, aby mala na úlohy viac času a mohla jasnejšie myslieť a prácu si lepšie zadeliť. Alebo prechádzka či sprcha, ktorá tiež pomôže roztriediť si myšlienky. A ako inak – káva, jedlo a čokoláda.

V receptoch na udržanie si rovnováhy v živote sa objavovali aj to-do listy, veľa post-itov a jóga, dostatok času pre seba, počúvanie signálov tela, banány a štedrosť, nepreceňovanie sa a schopnosť povedať fuck off a nie. Dana odporúča aj nezaujímať ku všetkým aktivitám konštantný prístup a pravidelne updejtovať dáta v hlave, či je pre nás nejaká činnosť stále prirodzená, radostná a neubližuje nám svojou intenzitou. Lebo jednotky s hviezdičkou si už nemáme kam zapísať, zato stres na nás reálne číha a nemusí ostať bez následkov.

*niektoré mená boli z dôvodu zachovania anonymity na prianie respondentiek zmenené