Šťastie, ktoré si nekúpim

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala LUCIA ŽATKULIAKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 22. februára 2018.

Sviečky, pleťové masky a jóga. Ako žena určitého veku, konzumujúca isté médiá, som tým neustále bombardovaná. Fenomén self care, ktorý sa do slovenského jazyka prekladá ťažšie, ale znamená asi toľko, že sa o seba treba starať. S láskou a s celým zástupom ďalších pomôcok. Bratranec wellnesu a zero wasteself care v americkom prostredí získava na intenzite priamo úmerne s Trumpovými výstrelkami a diskusiou o sexuálnom obťažovaní. Tu u nás nemáme jednoznačného nepriateľa, voči ktorému sa chceme obrniť vrstvou marockého ílu. Každá z nás však občas zažíva životné konštelácie, pre ktoré sa potrebuje cítiť dobre, silná a schopná. Pre ktoré hľadá barličky, čo jej pomôžu vrátiť sa do vlastnej kože. Vyhradí si chvíľu pre seba a kliká na celkom rovnaké návody ako protestujúce Američanky.

Nie som taká naivná, aby som dúfala, že nejaký článok mi vyrieši život. Ale verím, že vďaka niektorým textom môže byť lepší. Čoraz častejšie ma však namiesto podpory a inšpirácie čaká nákupný zoznam. Robiť si radosť. Starať sa o seba. Dopriať si. Byť zdravá a šťastná. Sebavedomie, sila, krása. Všetko dostupné v nákupnom košíku na pár klikov, dokonca aj na miestach, ktoré sa inak ženským svetom venujú inteligentne a poctivo.

Nie je to žiadna šokujúca novinka. Krémy na vrásky sa len z lesklých papierových stránok spolu s čitateľkami presunuli online a do ingrediencií primiešali aktívne uhlie alebo iný univerzálny prírodný buzzword. V týchto kruhoch nemáme povrchné ciele, ktoré sa dajú dosiahnuť jedovatými injekciami a lasermi, ide nám predsa predovšetkým o to byť v pohode a viesť vyrovnaný život. Tak do jednej ruky krištáľ, do druhej spinner, to musí fungovať, nie?

Nezavrhujem materiálne radosti, nefandím askéze. Nemyslím si, že hmotné statky a peniaze sú fuj, nepohŕdam kozmetikou, módou ani inými životnými rozptýleniami. Veci a pocity sú prirodzení spojenci. Len som videla príliš veľa návodov, ako byť lepším človekom, ktoré mali v bodoch 1 až 10 privysoký výskyt pokynu „kúp si“. Zdá sa, akoby som k sebe mohla byť dobrá, len ak si to kúpim v podobe akupunktúry, éterického oleja alebo šiat, ktoré mi dvihnú sebavedomie. Akoby som si mohla sebalásku len doslova vykúpiť. Aj na zero waste život predsa potrebujeme tú správnu výbavu.

Chápem, že aj marketing značiek sa aktualizoval na ekologickú a feministickú rétoriku. Niekedy však chcem jednoduché riešenia, ktoré nie sú len marketingovým trikom a dostupné vďaka PayPalu. Otázka, ktorá ma zaujíma, znie asi takto: aké radostné rozptýlenia môžem mať bez míňania a hromadenia? Akú instantnú radosť si môžem dopriať bez nákladov? Kto som bez vecí?

Tento problém si vyžaduje celkom intenzívne sebaspytovanie. Ujasniť si, čo vlastne je pre mňa pôžitok. Ako vyzerá výnimočný pocit, odmena, čím sa môžem rozmaznať? Čo mi prináša dotyk luxusu, ktorý nemá cenovku?

Nerátam momenty, kedy cítim lásku, a tie skvelé rána, kedy sa zobudím naozaj doružova vyspatá. Tie sú príliš závislé od externých faktorov. Všetci vieme, že sa treba ľúbiť a tráviť čas s blízkymi a ideálne chodiť spať pred polnocou. Ide však o veci, ktoré neviem celkom ovplyvniť a splniť si s rovnakou pohotovosťou, akú ponúkajú online nákupy. V snahe vybudovať si arzenál spoľahlivo fungujúcich povzbudzovadiel sa mi osvedčilo nasledovné:

Ísť von
Ideálne do prírody. Ale jednoducho sa prechádzať. Sama, občas s hudbou, inokedy v tichu (alebo ruchu okolia). Pohyb = endorfíny a dobrý pocit z prekonávania sa, to poznáme. Som však skeptická k domácim cvičeniam a youtubové videá vo mne vyvolávajú úrazovú hypochondriu. Dlhé prechádzky sú skvelou fyzicky aj finančne nenáročnou alternatívou pre všetkých, čo potrebujú vyčistiť hlavu. Pridanou hodnotou je objavovanie nových zákutí (či už úmyselne alebo keď zablúdim).

… alebo do galérie
Respektíve na akúkoľvek kultúru. V Bratislave a mnohých ďalších mestách sa takmer každý deň deje niečo skvelé zadarmo. Vernisáže, koncerty, diskusie, špičkové veci aj podivnosti, ktoré mi aspoň rozšíria obzory. Drvivá väčšina galérií má vstupné zadarmo a kopu sprievodného programu. Jasné, máločo sa mi skutočne zapíše do pamäte, ale ten samotný zážitok objavovania a snahy porozumieť, o čo umelcovi išlo, je pre mňa vždy vzrušujúci. Áno, aj internet je plný pekných vecí, ale živý kontakt je celkom iný.

Piecť
Radosť dvojnásobná! Samozrejme, na začiatok je potrebné nejaké financie minúť, ale technicky je varenie a pečenie oproti stravovaniu sa v podnikoch šetrenie. A vlastne čím menej surovín mám k dispozícii, tým je to zábavnejšie. Nie som dobrá kuchárka, ale o to vôbec nejde. Mám rada ten pocit, kedy z ničoho vzniká niečo (a ešte to je aj chuťový zážitok). Rada šúpem, krájam, miesim, zenové činnosti, v ktorých chaotický svet dostáva poriadok.

Takto je to vlastne so všetkým, čo sa dá vyrobiť v domácej alternatíve – od výroby odevu až po tú starostlivosť o pleť, záleží na čo si trúfnete.

Pestovať
Toto sa dá aj celkom bez investícií, stačí skontrolovať miestny Plant Swap alebo príbuzných a priateľov, ktorým už zeleň prerastá cez hlavu. Asi nikdy nebudem človek, ktorý si denne vyhradí aspoň pár minút na meditáciu, ale rituál starostlivosti o moje rastliny k nej má celkom blízko. Hlina na prstoch mi dáva rovnaký pocit satisfakcie, ako keď nimi miesim múku, a radosť z každého odvážlivca, ktorý to so mnou vydrží a prekvitá, je nesmierna.

Ničnerobiť
Ultimátny low cost a stavila by som sa, že na dôvažok aj redukuje vrásky. Mám problém nezamestnávať sa stále čímsi a najväčší luxus je preto pre mňa len tak strácať čas. Nie scrollovaním na Facebooku, ale len tak, dôchodcovsky pozerať z okna, nasávať vitamín D. Alebo iba tak ležať. Bez únavy, bez bolesti, nechať myseľ poskakovať, kam sa jej zachce. Nerátať minúty ani úlohy, len byť. Trochu občas podvádzam a začnem si kresliť alebo niečo počúvať, ale nerobím nič s konkrétnym cieľom. Po takej chvíli sa cítim najviac sama sebou a v týchto pauzách často prichádzajú aj tie najlepšie myšlienky.

Tancovať

Viem, nepovedala som vám nič, čo by ste nevedeli. Ale myslím si, že si vždy raz za čas potrebujeme pripomenúť tie najobyčajnejšie veci. Ako píše Laurie Penny, sebaláska je ovplyvnená tým, ako celkovo zmýšľame o láske. Nie je o to kompulzívnom zahŕňaní sa predmetmi ani o výročnej exotickej dovolenke, ktorá má nahradiť konštantnú neprítomnosť. Čoraz viac si myslím, že tajomstvo sa skrýva v obyčajnej každodennej prítomnosti a pozornosti. Aj k samozrejmým drobnostiam.

2 myšlienky na “Šťastie, ktoré si nekúpim

  1. ahoj, jako vždy (!) skvělý článek… čtu kurník už dlouho a paradoxně mě donutil napsat komentář ten “nejobyčejnější” článek, co tu je. Ale jak krásně píšeš v závěru – maličkosti tu jsou, je potřeba si je hýčkat a připomínat si jejich existenci.))

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *