167

Hodnota rodičovstva

napísala VERONIKA PIZANO
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 24. októbra 2019.

Pred šiestimi rokmi som čítala knihu The Children of Men od P. D. James. Kniha opisuje svet, v ktorom sa už 25 rokov nenarodilo žiadne dieťa. Dovtedy som nikdy nerozmýšľala o tom, ako by taký svet vyzeral, hoci som už vtedy sama jedno dieťa mala. Kniha však celkom realisticky vykresľuje beznádej, ktorej prepadlo ľudstvo. Starí ľudia organizujú hromadné (samo)vraždy, mladí ľudia sa bezcieľne potulujú, takmer vo všetkých krajinách vládne anarchia. Svet, ktorý nie je komu odovzdať, je svet bez nádeje a zmyslu.

Z času na čas si na túto knihu spomeniem, keď narazím na diskusiu či komentár, kde je rodičovstvo degradované na odchov nových daňových poplatníkov. Jednu debatu sme s priateľkami absolvovali k príbehu od HONY, kde žena, ktorá je doktorkou na pohotovosti a matkou malého dieťaťa, na konci povedala: “Ale veriť, že materstvo je tá najdôležitejšia práca na svete, by si vyžadovalo veriť, že vaše dieťa je tá najdôležitejšia osoba na svete.” Myslím, že väčšina rodičov považuje svoje deti za najdôležitejšie osoby v ich živote. Aj pre mňa sú moje deti prioritou, ale racionálne viem, že v kontexte sveta sú nepodstatnou veličinou. Moje materstvo bude mať na chod sveta (snáď) o čosi väčší dopad než môj aktivizmus a práca, ale v konečnom dôsledku je zanedbateľné.

V spomínanej debate potom moja priateľka napísala toto: „Materstvo resp. rodičovstvo je vec, ktorej prisudzujeme veľmi malú hodnotu. Takou doktorkou na pohotovosti sa nemôžeš stať len tak. Roky štúdia, prejsť výberovým konaním… Ale na to, aby sa človek stal rodičom, nepotrebuje žiadny kurz, certifikát a jediné výberové konanie prebieha pri tom, či si schopná nájsť si partnera (pri chlapoch partnerku) na sex. A dieťa je potom jasný dôkaz – mala som sex. Niekto o mňa prejavil záujem. Ale inak? Inak to môže mať každý/á. Akurát keď sa ľuďom nedarí otehotnieť, tak vtedy to už zrazu hodnotu má. Adoptovať si nemôže dieťa hocikto, treba prejsť prípravou, treba na to schválenie. Asistovaná reprodukcia stojí tiež strašné peniaze a nemôže si ju dovoliť hocikto… Proste na hodnote to získava až vtedy, keď je to nedostatkové. A potom, keď sa už človek stane rodičom, tak sa zaradí do šíku ľudí a už je úplne jedno, aká bola cesta za dieťaťom tŕnistá. Zrazu patrí k tej bande, ktorá mala dieťa len tak, lebo chceli.

A keďže mať dieťa teda nie je žiadna veda, tak to nemá ani žiadnu hodnotu. Ťap ťap ťapušky môže robiť bárskto. Spraviť tracheotómiu nie. Hoci robením ťap ťap ťapušky rozvíja človek mozog dieťaťa a pre to konkrétne dieťa sú rodičia nenahraditeľní a nie je jedno, či sa o dieťa stará matka alebo nejaká teta z agentúry. Kdežto na pohotovosti je človeku jedno, či slúži osoba A alebo B, hlavne, že spĺňa predpoklady a slúži. A my sme to v spoločnosti otočili úplne naopak. Nenahraditeľné osoby sú nahraditeľné a k nahraditeľným sa správame ako k nenahraditeľným. Hoci nikto z dospelých sa nestal dospelým bez toho, aby nebol dieťaťom a vieme veľmi dobre, že bez 24/7 starostlivosti by deti neprežili, že schopnosť nadväzovať a udržiavať vzťahy je pre spoločnosť úplne kľúčová. A dobré vzťahy – aj na pracovisku, sú základom. Stále máme pocit, že to rodičovstvo sa má diať nejako popri alebo najlepšie pomimo tej skutočnej práce, tej ktorá má hodnotu.“

Na jej slová si spomeniem vtedy, keď stretávam ženy, ktoré sú s deťmi doma aj šesť rokov. Niektoré preto, že chcú, niektoré preto, že deti im do štátnej škôlky nezobrali a na súkromné peniaze nemajú. Zamýšľam sa nad tým, či sme skvelá krajina, že rodičovstvo do troch rokov dieťaťa ohodnocujeme dvesto eurami mesačne, alebo sme biedna krajina, že nedokážeme podporiť rôzne preferencie rodičov a nemáme dosť miest v škôlkach ani len pre tie trojročné deti.

Alebo vtedy, keď počúvam, ako chcú všetci chrániť tradičnú rodinu, ale za tridsať rokov sme nedokázali ani zreformovať školstvo, nieto rozmýšľať nad tým, že už by bolo načase začať deti vzdelávať od útleho veku v oblasti vzťahov, aby jedného dňa vnímali vzťahové väzby za tak dôležitú súčasť rodičovstva ako je nakŕmenie dieťaťa, čím by sme aj skutočne podporili budúce rodiny (v akomkoľvek zložení).

Potom premýšľam o systéme, kde dieťa má hodnotu jedna a žena hodnotu nula. Tehotenstvo a pôrod sa točí okolo dieťaťa, opustením pôrodnice sa zaškrtnú príslušné kolónky, vyplnia sa štatistiky, ale to, čo sa následne deje, už nikoho nezaujíma, hoci to na ženu, jej partnera a dieťa má doživotný vplyv.

Čítam často o tom, ako na jednej strane máme deti v detských domovoch a na strane druhej nám hovoria o tom, že bezdetné páry čakajú len na novorodencov „zachránených“ od potratu. Akoby sa hodnota adoptívneho a náhradného rodičovstva redukovala len bezbranné bábätka a zabúda sa na to množstvo ľudí, ktorí sa starajú o „nevlastné“ deti, ktoré z rôznych dôvodov nespĺňajú obraz dokonalosti.

A tiež sa často hnevám, keď si diskutujúca obec ide zgustnúť na modrokoníkovských matkách s google univerzitou, pričom prehliada, že v záplave informácií rodičia niekedy tápajú, pretože nevedia, komu a čomu možno veriť, najmä keď autority z radov zdravotníckeho či pedagogického personálu ich opakovane vysmievajú, odbíjajú a aj ich reálne poškodzujú.

Nachádzame sa na prelome doby, kedy automatizácia preniká do čoraz viac sfér a cenné už nebudú manuálne práce, a s príchodom umelej inteligencie možno ani tie intelektuálne. Jediné, čo technológie nebudú možno ešte dlho dokázať nahradiť, bude starostlivosť. Zoperuje vás robot a ten možno aj infúziu vymení a bažanta vyleje, ale nehu, pochopenie a ľudský dotyk budeme (dúfam) potrebovať vždy. A tak možno profesie opatrovateliek a opatrovateľov stúpnu na spoločenských rebríčkoch na najvyššie priečky. Stane sa vtedy rodičovstvo ako základný kameň opatery tou najväčšou pridanou hodnotou v spoločnosti?

A potom zájdem myšlienkovo k tomu, že možno ani to nebude stačiť, lebo rodičovstvo je vnímané tak nízko práve preto, že jeho najväčšia časť leží na pleciach žien. Keď vidím severské krajiny, ktoré sú rodovo rovnoprávnejšie a podporujú rodičov nielen plne platenou rodičovskou dovolenkou v dĺžke jedného roka, ale aj dostatkom miest v škôlkach a kvalitným školstvom (v ktorom sa myslí aj na sexuálne a vzťahové vzdelávanie). Vtedy si poviem, že áno, to je možno najlepšia cesta k tomu, aby mať deti bolo považované za prínos pre lepšiu spoločnosť. A s menším pocitom previnenia prenechám zas nejakú tú domácu prácu manželovi a s väčším oduševnením čítam deťom knihy rodovo vyváženým jazykom.

Napokon, to aby rodičovstvo malo v spoločnosti hodnotu, by som chcela aj preto, lebo vnímam, aké mám ako matka nízke sebavedomie. Moje vnútorné rozhovory môžu vyzerať aj takto:

Hlas č. 1: Veď ja mám predsa deti preto, že som ich chcela, nie preto, aby ma iní oceňovali ako matku.

Hlas č. 2: Ale veď ty z tých detí pravdepodobne vychováš dobrých ľudí, ktorí prispejú do spoločnosti.

Hlas č. 1: A za to si mám nárokovať ocenenie?

Hlas č. 2: A prečo nie? Ale pointa je skôr, že by sme mali klásť väčší dôraz na to, že ak väčšina ľudí bude deti lepšie vychovávať, zlepší to spoločnosť ako celok.

Hlas č. 1: A ako definujeme lepšiu výchovu?

Hlas č. 2: Štúdie v oblasti vzťahovej väzby nám už ukazujú, čo deti na správny vývoj potrebujú.

Hlas č. 1: Tak to som už asi svoje deti pokašlala.

Hlas č. 2: Nedramatizuj, to máš len imposter syndróm.

Hlas č. 3: Ja som tie deti aj tak chcela len preto, aby som tu po sebe aspoň niečo zanechala, keďže ďalšia Marie Curie-Skłodowska zo mňa nebude.

Hlas č. 4: No ale aj jej práca napokon prispela ku vzniku atómovej bomby, čiže nikdy nevieš, či tie tvoje deti aj nejakú tú globálnu katastrofu nespôsobia.

Hoci stúpa počet ľudí, ktorí sú viac či menej dobrovoľne bezdetní, nemyslím si, že je necitlivé hovoriť o rodičovstve ako o dôležitej hodnote. Nevnímam rodičovstvo ako vec, bez ktorej ona či on nemajú pre spoločnosť význam. Avšak v určitom momente sa aj bezdetní ľudia prehupnú do veku, kedy kvalita ich života bude závislá na rozhodnutiach či službách mladších ľudí. A aj oni by práve preto mali chcieť, aby to boli „dobre vychovaní“ ľudia, ktorí v rovnej spoločnosti budú myslieť na dobro všetkých, tak ako ich rodičia mysleli na ich dobro, keď vychovávali ich. A to sa týka nás samotných. Pre naše vlastné dobro si želám, aby v každej ďalšej generácii bola hodnota rodičovstva vnímaná lepšie a zodpovednejšie voči spoločnosti. Lebo svet našej staroby už bude rukách detí, ktoré si vychováme.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *