168

Antidepresívna

napísala MICHAELA KUČOVÁ editovala JÚLIA CHOLEVA
ilustrovala SLAVOMÍRA ONDRUŠOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 31. októbra 2019.

Čítam si cudzí príbeh a samu ma šokuje, ako sa tiež stále nenávidím. Hoci sa zdráham vôbec to sloveso použiť. Zdá sa mi, že patrí niekam, kam už ja predsa dávno nepatrím. Nenávisť sú dni, keď sa mojim rodičom rozpadalo manželstvo a mne detstvo. Nenávisť je láska, ktorá bola vždy mučivo na dosah a nikdy nie celkom moja. Výčitky a zmätok puberty. Rezanie sa. Alkohol. Samota a žeravá závisť. Strach z toho, čo mám vnútri, a toho, čo je vonku. Úzkosť, prejedanie sa, nejedenie. Zdalo sa mi, že som nenávisť nechala tam ďaleko, s ľuďmi, ktorých som si vyberala, aby mi odopierali lásku.

A predsa, ako vpísaný do svalovej pamäti, občas ma ešte stiahne nenávistný kŕč. Vždy sa nájde spôsob, akým som primálo alebo priveľa, jednoducho, nesprávne. Snažím sa mať viac pochopenia pre to dievča, ženu, dieťa, ktorým som. Súcit s tým, aké veci a ako potrebuje robiť. Teraz je to takto. Niekedy to aj tak stále nestačí, nestačím.

 

Ozajstnú depresiu (chorobu) som nemala už roky. Raz za čas, keď sa nado mnou uzavrie hladina, trvá to už len pár dní, nanajvýš týždňov. Vždy je za tým táto stará známa. Moja depresia je sebanenávisť. Som nanič, a tak zhasínam svetlo, vypínam život. Je tam zakaždým, keď oťažiem. V akokoľvek sofistikovane nariedenej podobe, závislá si pozná svoje chute.

Depresia nie je voľba, slobodné rozhodnutie. Makala som na sebe tak ako málokto z mojich rovesníkov. Dnes mám preto voľnejšie ruky, môžem korigovať, koľko života mi pohltí. Už dlho mám nad svojou diagnózou kontrolu, nie naopak. A hoci teda patrím k tým šťastným, niekedy jej vychádzam v ústrety. V kútiku duše si stále živím svoje spúšťače, pestujem nespokojnosť a smútok.

 

Moment ešte na terapii: psychoterapeutka varuje, že teraz bude zlá. A potom sa spýta len čosi v duchu, prečo to potrebujem, trápiť sa, vždy aspoň raz za čas sa ponoriť. Takmer sa uchechtnem, to je predsa nič. Je to samozrejmé a banálne, stará známa vec. Naozaj sa ideme baviť o tomto?

Naozaj. Aj ten cudzí príbeh mi ukazuje, ako prekvapivo zažraté to vo mne je. Tu teraz sme, späť pri základných otázkach. Korene nie sú sofistikované, proste sú a z nich to vyrastá, nech konáre ohýbam, ako sa mi páči. Dočisťovacie práce, cizelovanie. Teraz ideme k základom. Na čom stojím, z čoho som postavená.

Vieme, že niečo je chémia, biologické a emocionálne nastavenie konkrétneho modelu. V jeho rámcoch môžem manévrovať. Roky bez liekov a obdobia bez terapie mi ukazujú, že v mojom prípade nakoniec celkom slobodne.

Čo teda zostáva bez trápenia sa?

Čo mi to prináša, cítiť sa zle?

Aj u terapeutky som hodnú chvíľu mlčky rozmýšľala. Nájsť sa dá len rétorická odpoveď. Aby som bola pripravená. Zocelená. Nachystaná na to, že sa niekomu nebudem páčiť, že ma opustí, že nebudem dosť. Vedieť o sebe to najhoršie, aby ma nikto nezaskočil. Vychytať každú nedokonalosť, zostať v strehu, bdelá, zlepšovať sa, rásť.

Samé hlúposti.

Nič z toho nefunguje, nikdy nefungovalo.

Úprimnejšia odpoveď, bližšie ku skutočnosti, je o pocitoch. Smútok ako najväčšia kamufláž. Hnevu, ale vlastne každého pocitu. Strachu, ostychu, túžby, nadšenia. Veľký ekvalizér, v tej temnej hladine sa rozpustí všetko, čím by som mohla vytŕčať. Narušiť.

To je moje mimikry, tvár znehybnená smútkom. Ticho, tuho. Slzy ako hádanka, v ktorej máš nájsť riešenie bez toho, aby som musela čokoľvek pomenovať.

A smútok aj ako vábidlo, veľké lákavé tajomstvo, exotika. Femme fatale, miseráble.

Smútok ako krajina detstva. Miesto, ktoré poznám a kde zachovávam útržky nádeje, že sa nič nemení (a znova a znova mi láme srdce fakt, že žijem v ilúzii). Smútok ako ochranná vrstva, v ktorej nemusím vykročiť do sveta sama za seba.

(Je voľná zámena trápenia a smútku problematická? Cítiť smútok je zdravé, no ja sa ním trápim. Prežieram, opíjam, otupujem všetko ostatné. Nemiestny smútok. Ľudská prirodzenosť zneužitá s nekalým úmyslom. Trpiteľka, tak ako to robili ženy predo mnou, vzdychy hlboko z minulosti. V mojej verzii s intelektuálne nadradeným étosom, sofistikovnejší model, ktorý rozhodne nečaká, kým sa najedia ostatní. Som mileniálsky update s panickými atakmi, prekarizáciou, nedostatkom serotonínu, single životom a FOMO.)

 

Ak moja identita bola založená na sebatrýznení, ako ju môžem zmeniť? Kto môžem byť bez trápenia, kto som (vždy bola) pod tým?

Napadajú mi dve zdravé veci. Nežiť ako obeť svojej rodiny. Nechať rodičov a ich rodičov a ich rodičov v ich príbehoch. Všetkých držať pri sebe len láskou. Pozornosťou. Vedomím. Ale nikoho náklad už nebrať na seba, nepridávať si, čo mi nepatrí. Každý sám za seba, má svoj vlastný príbeh a v ňom všetky nástroje.

To najviac, čo pre svoju rodinu môžem urobiť, je byť šťastná. Zmeniť príbeh, žiť svoj vlastný. Láska neznamená, že musím prijať staré pravidlá.

Druhá vec je telo. Spontánne, pustené z vôdzky. Zahodiť tú poistku, čo mi bráni skúšať veci, púšťať sa do nového, len pre pochybnosť, či to zvládnem a ako to bude vyzerať. Viem veľmi dobre, že sa v takých momentoch cítim celkom presne sama sebou. Ostatných prekvapujem, ale ja viem, že toto, takáto som ja. Tancujúca, živelná, stopujúca na Záhorí. Kričiaca pôžitkom, objímajúca. Nespútaná.

 

Ďalšie veci sú všade okolo. V príbehoch ostatných, nech je to len občasná paralýza smútkom alebo vytrvalá choroba, všetci hľadáme cestu von.

Lucii (30) pri depresii a úzkostiach pomohla zmena zamestnania a kognitívno-behaviorálna terapia. Z kategórie „maličkostí“ jej zlepšenie prináša dostatok spánku, horúci čaj z materinej dúšky a hladkanie mačacieho kožúška. Ivane* (28) pomáha nevychádzať medzi ľudí, ostať ležať s knižkou alebo seriálom – v podstate s čímkoľvek, vďaka čomu má možnosť vystúpiť z reality. Klára* (30) potrebuje rutinu, ktorá ju drží pokope mentálne aj fyzicky. Snaží sa aj o socializáciu. A robiť niečo, čo je dodá dobrý pocit či pocit sebahodnoty: zabehnúť o kilometer ďalej, nakresliť malý obrázok, upratať jeden šuflík alebo si oholiť nohy… čokoľvek, čo pripomína normálne fungovanie.

Valentína (19) považuje za kľúčové hlavne nebyť sám, uzavretý vo vlastnej hlave. Pomohli jej aj lieky, pohyb, terapia so psychológom a motivácia vyliečiť sa. Lucia (32) najhorší týždeň zvládla vďaka  Lexaurinu, následne veľa oddychovala, venovala sa sebe, pohybu, priateľom. Za dôležité považuje dávať priebeh všetkým pocitom a nepotláčať ani tie negatívne. Aj Júlii (32) najlepšie urobí, keď si dovolí cítiť sa zle, byť slabá, smutná, bez nadšenia. Renáta* (30) vyhľadáva počúvanie miliónov motivačných podcastov a hrubé ponožky, čo, naopak, vynecháva, je káva, hroznový cukor a energeťáky.

Anna* (31) si za viac ako desaťročie súboja s depresiou zvykla dávať pozor na denný režim, pohyb, stravu, spánok, chodí dlhodobo na terapiu, vyhýba sa alkoholu, počúva samu seba. Najväčší skok v kvalite života u nej nastal až so správne nastavenou psychiatrickou liečbou, bez nej by bola v neustálom cykle vyhrabávania sa z depresívnych epizód a opätovného padania do nich.

Linda (30) si myslí, že je dôležité aj vnímanie choroby okolím: „Keď povieš, že mávaš často migrény, ľudia to berú vážne a dávajú ti rady. Ale keď povieš (ak sa vôbec odvážiš), že máš depresiu, nikto z okolia vlastne celkom nevie, ako sa zachovať. Depresia je koniec koncov bolesť duše, ale k tejto bolesti sa ľudia hanbia priznať. Keď ti raz za čas zavolá napríklad tvoj otec a spýta sa ťa ako sa máš, je stokrát jednoduchšie povedať, že ťa bolí chrbát, ako povedať, že ťa bolí duša.“

 

Naše trápenia sú šité na mieru a často bránia dotyku. Všetci voláme po spolupatričnosti, po zdieľaní a vzájomnej podpore. Neviem, o čo z toho sa skutočne dá podeliť, depresia uzatvára, izoluje a okliešťuje. Klame, že nemáš koho zavolať. Jej hustnúca tma postupne zaliepa ústa, oči aj uši.

Viem, že otázky, ktoré si kladiem ja, nie sú univerzálne. Môžem hovoriť nanajvýš o sebe samej. No čím viac zápasu vidím okolo seba, tým menej sa mi zdá adekvátne mlčať, keď mám silu hovoriť. S každým slovom riskujem, že prehĺbim trápenie niekoho iného, posilním odcudzenie. Mám však pocit, že už sme stratili príliš veľa a nič viac než svoje otázky ti zatiaľ neviem ponúknuť.

 

*vymyslené meno skutočnej osoby


Ak prežívate duševné ťažkosti a chcete sa s niekým poradiť či porozprávať, môžete sa obrátiť napríklad na linku dôvery Nezábudka 0800 800 566.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *