napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 4. augusta 2016.

Zošity, perá, zvýrazňovače, detská výživa, cumeľ a zopár plienok. Tašky sú pripravené, batoľa oblečené, poďho do školy! Študovať a zároveň byť mamou pôsobí – pre nás rozmaznané životom – ako nadľudský výkon, zjavne sa to však dá zvládnuť. Jedna zo žien, ktoré sa s Kurníkom podelili o svoj príbeh, dokonca tvrdí, že školu brala ako príjemné spestrenie materskej.

Vero a Vinco sú zohratá dvojica, ktorá to spolu ťahá už takmer tri roky. A úspešne spolu absolvovali aj posledné dva semestre Veronikinho štúdia. Na zápis do piateho ročníka prišla ešte s tehotenským bruchom, o dva týždne porodila a po mesiaci sa vrátila do školy spolu so synom. Veronika študovala produkciu a distribúciu na VŠMU a Vinco s ňou chodil na prednášky aj do kinosály, kde väčšinu času prespal v kočíku alebo v šatke na mame. „Vincent navštevoval niektoré prednášky aj častejšie ako zopár mojich spolužiakov,“ smeje sa Veronika. Prístup kolektívu a pedagógov si pochvaľuje, všetci boli podľa nej milí a ústretoví: „S vedúcim katedry, ktorý ma učil aj hlavný predmet, som bola dohodnutá, že ak budem potrebovať, prejdem na individuálny študijný plán, nakoniec mi to ani nebolo treba. Čo sa týka školy, bolo výborné, že sme tam boli užší kolektív a všetci sa osobne poznáme, v triedach nás bývalo šesť až štrnásť študentov. Nikto nemal problém s tým, že som si malého brávala so sebou. A ak aj áno, dodnes o tom neviem.“

O niečo menej pochopenia zažila Lucia. Mala 16 rokov a nastupovala do druhého ročníka na strednej odbornej škole v okresnom meste, keď sa jej narodil syn Nikolas. „V škole bolo viac chlapcov ako dievčat. Spolužiaci v mojej triede boli v pohode, horšie to bolo s chalanmi z iných tried. Veľkým problémom pre niektorých bolo už len to, že som ostala tehotná v takom mladom veku, a fakt, že som bola slobodná mamička, tento problém násobil. Ale bol to len ich problém. Niektorí chlapci sa mi vysmievali. Boli medzi nimi však aj takí, ktorí mi povedali, že ak budem potrebovať s niečím pomôcť, že budú radi. Neviem však, ako si tú pomoc predstavovali, mala som ich zavolať na nočné kŕmenie?“ s úsmevom Lucia spomína na časy spred štrnástich rokov. Pedagógovia si tiež neodpustili zalamovanie rukami a komentáre o tom, čo len s dobrou žiačkou teraz bude, no nakoniec Lucii pomáhali.

Ela zistila, že je tehotná, ako študentka posledného ročníka košickej Podnikovohospodárskej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratislave. Čakala ju diplomovka, štátnice a naraz aj svadba a rodinný život. „Až dovtedy som chodila mame do skrine potajme očumovať moju výbavu. A zrazu prípravy na svadbu dávali tušiť, že na krásne biele taniere s červenými bodkami budem čoskoro servírovať pokrmy vlastnej rodine. Boli sme šťastní a tešili sme sa na malého potomka,” hovorí mama dnes 20-ročnej Emy. Dcéra sa jej narodila po promóciách. Elin manžel v tom čase ešte študoval, mali tak nárok bývať na manželskom internáte Technickej univerzity v Košiciach. Mali tu pre seba vlastnú bunku – dve izby s taoaletou a malou kúpeľňou. Z jednej izby si spravili spálňu, z druhej obývačku s kuchyňou. Ela v tom čase po nociach veľa šila – dekorovala interiér a všetko oblečenie pre dcéru bolo tiež jej výtvorom. „Na toto obdobie mám len tie najlepšie spomienky. Bolo to skromné bývanie, ale šťastné. Veselé. Plno smiechu, veľa detí, mladí ľudia. Decká sa hrali spolu a veľakrát sa u niekoho všetci najedli. Boli sme tam jedna veľká rodina. Niektoré priateľstvá pretrvali dodnes.”

Mladé matky žijú z lásky
Lucia mala po synovom narodení počas druhého ročníka individuálne štúdium a do školy chodila len na skúšky. Tretí a štvrtý ročník už absolvovala so svojimi spolužiakmi a kým bola v škole, o Nikolasa sa starala jej mama, ktorá si ho osvojila. „Pretože som nebola plnoletá, nespĺňala som nárok na materský príspevok, a tak si malého osvojili moji rodičia. Osvojenie sme museli riešiť súdnou cestou. Celé to trvalo dlho, od podania žiadosti cez súd a následne nadobudnutie právoplatnosti rozsudku. Myslím, že prvú materskú moja mamina dostala, až keď mal malý osem mesiacov. Dovtedy sme peniaze nedostávali. Spätne nám všetko vyplatili, no za ten čas to bolo miestami horšie,“ hovorí pri otázke financií Lucia.

Elina rodina situáciu zvládala aj vďaka študentskej pôžičke. „Tieto veci mal naštudované manžel, bola som rada, že sa o to nemusím starať. On bol v tomto veľmi zodpovedný a celý život sa snažil zabezpečiť rodinu. Žili sme skromne, ale nestrádala som. Aj vďaka tomu, že nám výrazne pomáhali rodičia,” priznáva Ela. Ako hovorí, manželovou zodpovednosťou bolo chodiť do školy, jej zase starať sa o dieťa. Do práce Ela nastúpila, keď mala jej dcéra vyše roka a išla do jaslí.

Veronika sa v systéme príspevkov musela zorientovať sama: „Dokonca ešte aj na úrade poplietli jednu informáciu a keďže som si to znova nepreverila, prišla som tak asi o 80 eur mesačne. Materskú som nemala, neplatila som si dobrovoľne poistné a bola som študentka. Takže som mala hneď rodičovský príspevok – 200 eur.“ Pracovať sa Veronike darilo počas tehotenstva aj materstva, a to popri štúdiu a príprave magisterského filmu. „Myslím, že produkcia filmov je z istého pohľadu taká slušná príprava na materstvo,“ hovorí o tom, ako to všetko zvládala, „hoci človek všetko do detailov naplánuje, aj tak je to nakoniec inak a treba sa veciam prispôsobiť a zorganizovať ich za behu. A ešte k tomu sa nikdy poriadne nevyspíte. Som taký kočovný typ človeka – radšej mám v ruksaku zbalené všetko, aby som sa zbytočne počas dňa nemusela vracať domov. Rovnako som nosila všetko aj Vincentovi do školy. Ak som sa potrebovala učiť, pomohli mi kamaráti alebo rodina. Väčšinou bol ale stále pri mne, hlavne od momentu, kedy som objavila šatkovanie a mala voľné obe ruky. Dokonca ešte aj jednu štátnicovú otázku mi vytiahol a aj slávnostne spromoval vo vlastnom talári s vlastným diplomom.“

Mýtus zvaný čas pre seba
K menej radostným stránkam materstva u Veroniky patrili iba prvé ubolené dni dojčenia, ak sa aj vyskytlo niečo iné, príroda a spánkový deficit to z jej pamäte vymazali. „Celé som to vzala bojovo, ak sa niečo udialo, riešila som to v tom momente a nelámala som si hlavu variantmi a negatívnymi prognózami zbytočne dopredu. Mám šťastie, že Vincent je až na pár občasných výnimiek stále zdravý,“ hovorí. Najväčšou oporou jej bola mama a potom ona sama. „Ak som potrebovala, vedela som o pomoc požiadať rodinu a bližších kamarátov, väčšinou som to však využila, len keď som potrebovala pracovať alebo učiť sa. Až neskôr som si uvedomila, že si treba vedieť oddýchnuť aj od vlastného dieťaťa,“ priznáva Veronika. „Niekedy je celkom ťažké ako slobodný rodič nájsť tú správnu rovnováhu medzi školou, prácou, dieťaťom a časom iba pre seba. Škola bola také príjemné osvieženie režimu, ktorý je u nás na bežnej materskej zaužívaný. Nie som ten typ človeka, ktorý by sedel stále doma a na rovnakom detskom ihrisku. Na seba som ale veľmi čas nemala, občas som zašla na manikúru alebo ku kaderníčke, ale ešte aj tam chodil Vinco so mnou. Napriek tomu som vtedy vôbec nepociťovala tak výrazne potrebu oddýchnuť si ako teraz, keď je už starší a je z neho malá turbo raketa,“ dodáva.

Aj Lucia našla oporu v rodine. Keď rodičom povedala, že je tehotná, nepochválili ju, no ani sa jej neotočili chrbtom. Luciina mama jej so synom aj najviac pomáhala: „Mama nám ukáže a naučí nás odovzdávať svojmu dieťaťu to, čo aj ona dala nám. Prvé mesiace to bolo najviac cítiť, keď bolo treba v noci vstávať a kŕmiť. U nás to bolo každé dve hodiny a niekedy som už bola taká unavená, že namiesto malého som omylom išla nakŕmiť vankúš.“ Najväčšie obavy mala Lucia z toho, že sa naplnia neprajné reči ľudí a ona to nezvládne. „Určite bolo veľa situácií, keď som hneď nevedela, čo robiť. Príjemne ma prekvapilo a potešilo, že som sa na takéto situácie naučila reagovať a brať to tak, že aj takýto je život.“ Keď sa jej podarilo mať chvíľu pre seba, vychutnávala si, že môže byť sama a že od nej chvíľu nikto nič nepotrebuje. Rovnako je to aj dnes, keď je Lucia čerstvou absolventkou vysokej školy, chodí do práce a má syna v puberte.

A kde je otec, pýtam sa spolu s vami. „S Nikolasovým otcom sme sa počas tehotenstva nestretávali. On sa vtedy rozhodol, že so mnou nechce byť a ja som to rešpektovala. Boli sme obaja mladí. Po synovom narodení nás začal navštevovať, no netrvalo to dlho,“ hovorí Lucia a dodáva, že napriek tomu dnes Nikolas so svojím otcom vychádza dobre.

Malý Vincent bol plánované dieťa, jeho rodičov zaskočilo azda len to, že sa to podarilo na prvýkrát. Veronika vždy chcela mať deti v mladom veku, preto sa na syna tešila. Vzťah s Vincentovým otcom napokon Veronike nevyšiel, dodnes sa však o syna zaujíma a stará sa o neho.

Alma mater?
Školy sú v prvom rade miestom kontaktu s novými vedomosťami a vzdelaním a detský plač pri tom nie je úplne želanou kulisou. Keď si však predstavím, že by som bola v situácii žien, ktoré sa rozhodli mať dieťa a zároveň pokračovať v štúdiu, určite by som uvítala, keby tomu bola spoločnosť naklonená a školy prispôsobené. O škôlkach či priestoroch, kde by mohli študentky-matky svoje deti prebaliť či dojčiť, však naše univerzity (na rozdiel od českých) veľmi nechyrujú. Z oslovených škôl, ktoré reagovali na moje otázky, ako pristupujú k študentkám s deťmi, sa detským kútikom na jednej z fakúlt mohla pochváliť iba Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre.

Riešením pre študentky, ktoré sa stali mamami, preto často býva prerušenie štúdia, čo však máva finančné následky a z materskej tak potom treba odkladať na školné. „V prípade, že po materskej či rodičovskej dovolenke chcú študentky a študenti pokračovať ďalej, ide už o prekročenie štandardnej dĺžky štúdia a takéto štúdium sa podľa zákona spoplatňuje. Slovenská technická univerzita však matkám vychádza v ústrety a podporuje dokončenie ich štúdia – preto im poplatok za štúdium odpúšťa,“ uvádza manažérka pre komunikáciu na STU Andrea Hajdúchová.

Tehotné študentky či matky v ich radoch školy väčšinou neevidujú – študentky nemajú povinnosť nahlasovať svoje tehotenstvo ani dôvod prerušenia štúdia, keď sa preň rozhodnú. Iná situácia je iba na Univerzite Komenského v Bratislave, kde fakulty túto evidenciu robia. „Univerzita Komenského v Bratislave má 13 fakúlt a účasť na výučbe s dieťatkom by v prípade niektorých študijných programov mohla ohroziť jeho zdravie. Študentky študijných programov, ktoré vyžadujú účasť na laboratórnych cvičeniach, prípadne zvýšenú fyzickú námahu, podrobne informujú o svojom stave vo vlastnom záujme, aby nedošlo k ohrozeniu života nenarodeného dieťaťa. Absolvovanie takýchto predmetov musia odložiť na čas po pôrode,“ informuje prorektorka pre študijné veci Zuzana Kovačovičová a dodáva, že priestory pre matky s deťmi univerzita z ekonomických a organizačných dôvodov nemá. Podľa prorektorky počet študentiek-matiek v porovnaní s minulosťou klesá, tak ako sa zvyšuje vek prvorodičiek.

Mať dieťa počas školy však môže byť pre niektoré ženy aj stratégia. Preto by určite bolo fajn, keby ich alma mater bola matkou živiteľkou, ktorá myslí aj na najmladšie generácie. „Celkovo školy, myslím, nie sú úplne baby friendly priestor. Mne však nechýbalo nič, všetko som nosila so sebou a prebaľovala v kočíku alebo rovno na školskej lavici. Samozrejme, že by to ale veci trošku uľahčilo,“ uzatvára Veronika.