Ako si neveríme

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala VERONIKA MADZINOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 3. novembra 2016.

Nebudím sa preto, ale občas neviem zaspať. Cítim, že sa to blíži. Príde fraud police, špeciálna jednotka expertov, ktorá odhaľuje všetkých neschopákov. Zaklopú na dvere a povedia: „Už dlho vás sledujeme a máme dôkazy, že vôbec neviete, čo robíte. Ste obvinená zo zločinu predstierania kompetencií. V skutočnosti si nezaslúžite svoju prácu a týmto vám ju berieme. A povieme o tom úúúplne všetkým, rodičom, bývalému aj tej krave profesorke.“ Takto nejako personifikuje pocit nedostatočnosti hudobníčka Amanda Palmer. S jej opisom imaginárnych policajtov – strážcov profesionality sa viem viac než stotožniť. Pocit, že stále nie som dosť dobrá, ma sprevádza bez ohľadu na to, ako sa menia moje životné a pracovné podmienky. Pochybovať o svojich schopnostiach je jedna z mála skills, ktorou som si istá.

Pochybnosti sú prirodzené a do určitej miery aj zdravé. Udržiavajú nás zvedavých a pokorných. Na sebe a v okruhu svojich blízkych ľudí však vidím, ako často nás vedia pochybnosti prevalcovať a paralyzovať. Ako málo si vieme vážiť vlastné nasadenie a schopnosti, prijať ocenenie a vychutnať úspech. Veci, na ktorých týždne a mesiace makáme, „nestoja za reč“. Úspechy „sa môžu stať hocikomu, neviem, prečo ma vybrali“. „XY by to spravila lepšie.“

„Pracuješ a posúvaš sa, aj tak si nestačíš. Nároky ťa trochu tlačia, chceš od seba zázraky. V čom to pramení, kde to začína?,“ pýta sa Katarzia, ktorá je presne ten typ mladej úspešnej ženy, ktorej na prvý pohľad sebavedomie nechýba. Sama však spokojnosť s výsledkom svojej práce tiež cíti, až keď jej pre ňu dôležití ľudia povedia, že sa im jej práca páči: „Inak o sebe vlastne totálne pochybujem. To, či som dobrá, neviem nikdy, iba to tuším, podľa reakcií ľudí a divákov.“

V čom to teda pramení? Psychologička Helga Palušová vysvetľuje, že sebavedomie a výkon sú dve celkom odlišné veci: „Hovoríme o ženách, ktorým sa darí, ktoré podávajú výkon, ktoré majú vedomosti, rozvíjali sa kognitívne – tú vedomú časť mozgu, ktorá zbiera informácie. Chodili do škôl, čítali knihy, majú skúsenosti. Išli do praxe, trénovali a sú motivované. Sebavedomie však tvoria celkom iné veci: svedomie, vedomie a sila. Svedomie – či sa správam morálne v zhode so svojimi hodnotami, voči sebe a voči druhým, či poznám svoje hodnoty, či mi boli dané, či som mala príklady autorít, ktoré boli hodné nasledovania. To sme niekde úplne inde ako v škole a v robote. Vedomie je otázkou toho, či som zrelá, dospelá, či si uvedomujem a reflektujem samu seba, či som schopná sebareflexie a empatie. Či vnímam seba, svoje cítenie, myslenie a správanie, či vnímam druhých, ich myslenie, cítenie a správanie. A sila, to sme pri mame a pri otcovi, ktorí nás ľúbia, keď sme malí a nič nevieme, ale rodičia nás bezpodmienečne ľúbia, len pretože sme. A láska, ktorú do nás nasmerujú, sa zmení v našu vnútornú silu.“ Kým striktne pracovné sebavedomie možno budovať výkonmi, zažívaním pocitov úspechu, chýbajúce svedomie, vedomie a silu možno podľa psychologičky dobehnúť predovšetkým v blízkych vzťahoch, schopnosťou ľúbiť a byť ľúbený, prípadne v psychoterapii.

Nehejtujme kritiku
Ak sme si sami sebou neistí, veľkým problémom môže byť príjmanie kritiky. Spôsob, akým je kritika formulovaná, je kľúčový – správna spätná väzba má byť konkrétna, negeneralizovať (napríklad Tu má byť ypsilon. vs. Vôbec neovládaš gramatiku.). Ako ľudia omylní a nedokonalí sme všetci rovnako hodní života, úcty, miesta na svete a to je hranica, ktorú by žiadna kritika nemala prekročiť. Podľa Helgy Palušovej často miešame hrušky s jablkami a aj konkrétnu kritiku si zamieňame s celkovým pocitom našej hodnoty.

Katarzia svoje sebavedomie buduje najmä pracovitosťou, makaním na sebe. „Som hrdá a teší ma, že sa mi podarilo pospájať ľudí, ktorí by mohli byť zdanlivo nespojiteľní, a že som zložila a napísala pár podľa mňa pekných a úprimných, nevykalkulovaných pesničiek. A občas si hovorím tie známe mantry – You are loved, healthy, beautiful and rich,“ dodáva. S verejným vystupovaním prichádza aj množstvo „expertných“ ohlasov, a hoci Katarzia s vlastnými pochybnosťami ešte nevie bojovať, v spracovaní kritických názorov má celkom jasno: „Zaujíma ma len kritika konkrétnych ľudí, hejt sa ma nedotýka, prisahám na kolenách, že sa nezaoberám internetovými diskusiami. Pripadajú mi smiešne a mám nad nimi stopercentný nadhľad. Konštruktívnu kritiku mám rada, aj keď je negatívna. Ľahko rozlišujem ľudský intelekt, aj podľa štylistiky a spôsobu vyjadrovania, a ten nižší ma vôbec nezaujíma. No nepovyšujem sa, iba niektoré osoby skrátka neberiem vážne, ak sa zaoberajú v kritike niečím, o čom nič nevedia. Mám vo svojom blízkom okolí ľudí, ktorí tvoria môj svet. To, ako ma vníma ten vonkajší, sa dozvedám iba občas, nikdy sa na to nikoho nepýtam, takže vlastne netuším, čo si o mne ľudia myslia a je mi v tejto bubline fajn.“

Posilňujeme bez crossfitu
Čo však, ak nemáme tak pevne vybudované hranice a kritika sa nás dotýka? Podľa Helgy Palušovej je potrebné si uvedomiť, že kritika môže byť dar: „Ak som otvorená, uvedomím si, že vždy, keď niekto dáva spätnú väzbu na moje správanie, dostávam dar, že viem viac. Je to však dlhodobá práca. Dá sa vedome si povedať, že chyby opravím, ale aby ma to nebolelo a neničilo, treba veľa lásky, ošetrovania a nehy. Posilňovať sa v prijímaní kritiky môžeme v práci na sebe, v sebarozvoji. Keď veľa viem a zažívam drobné úspechy, keď vnímam kritiku ako obohatenie seba a vychytanie múch, tak som pevnejšia. A v tej druhej oblasti, v sebaláske, si môžeme sami robiť liečiteľa – každý v sebe máme zdravšie, silnejšie, kompetentnejšie, dospelejšie časti aj tie nezrelšie, detskejšie, infantilnejšie, zraniteľnejšie. Ako máme toho vnútorného policajta, tak môžeme mať svoju vnútornú láskavú matku, ktorá si uvedomuje naše staré zranenia a citlivé miesta a hľadí na ne s porozumením.”

Sama často zápasím s motiváciou – občas neviem rozoznať jej hranice, kedy ma moje ambície posúvajú ďalej a kedy sa už ničím. Kedy si kladiem reálne ciele a kedy mi nič nestačí, nič nie je dosť dobré. Motivácia je podľa Helgy Palušovej predovšetkým odpoveďou na otázku, prečo robím to, čomu sa venujem. Je hybnou silou, vďaka ktorej napĺňame svoj potenciál. To, že sa nám to darí, spoznáme predovšetkým tak, že sme pokojní a spokojní. Ak si v sebe zamieňame motiváciu a večnú nespokojnosť, potrebujeme si uvedomiť svoje skutočné ja: „Falošné self je zidealizovaná predstava o mne a to je tá nepravá motivácia. Je to ambícia dokázať iným, že ja som niekto. Skutočné self je, že som sa narodila s určitým darom, s potenciálom a ženie ma vpred ho naplniť. Chcem sa stať sama sebou, neustále rastiem a čím ďalej, tým viac uskutočňujem seba samu. Som stále rovnaká, no stále lepšia, uvedomelejšia. Je teda potrebné rozlíšiť, čo ma ženie ďalej – či je to túžba spoznať, kto som, a napĺňať svoj potenciál, alebo mám pocit nedostatočnosti, že som niečo nedostala, mám nejakú falošnú predstavu o sebe a takáto ambícia ma ženie hore. V prvom prípade som si najdôležitejšia ja, chcem rozviť svoj dar a obdarovať svet. To druhé je pocit, že svet mi je niečo dlžný, niečo mi nedal a ja to potrebujem získať. Tá motivácia je zvonka a jej cieľom je zobrať si, kým zdravá motivácia vychádza zvnútra a jej cieľom je dať.“

Dievčatá medzi sebou súťažia, ženy si fandia
Nespokojnosť so sebou môže vyvolávať aj neustále porovnávanie sa s ostatnými. Obzvlášť v časoch digitálnej dokumentácie a kurátorovania našich životov môže byť dojem, že ostatní to majú lepšie ako my, naozaj intenzívny. Podľa Helgy Palušovej sa však porovnávaním s ostatnými nemusíme trápiť: „Myslíme si, že v živote je dôležité poraziť, predčiť druhého, pretože vo svete je nedostatok peňazí, prestížnych pracovných miest, vedúcich funkcií, priestoru na pódiu… Myslíme si, že nás to urobí šťastnými, ale nie je to tak. Toho, čo je v živote dôležité, je dosť. Je tu dosť vody, dosť vzduchu, čím viac lásky dávame, tým viac lásky dostávame. Je tu dosť priestoru na excelentný výkon v čomkoľvek – ušiť krásne šaty, nakresliť krásny obraz, vyskladať vynález. My sme si však vymysleli moc, slávu a peniaze, ktoré nás držia pod krkom. Vymysleli sme si tieto tri pasce, ktoré človeku nedávajú šťastie. Bohatí a úspešní ľudia nie sú o nič šťastnejší, trpia pocitmi prázdnoty a osamelosti, keďže sa hore dostali porazením ostatných.“

Samozrejme, nie sme živí len slnkom a láskou, okrem vzťahov potrebujeme aj pocit individuálneho úspechu. Ten je však možné dosiahnuť aj v rovnocennosti, bez potreby konať na úkor druhých. Kľúčom je práve na začiatku spomínaná odbornosť – uvedomenie si, akú expertízu prinášam ja a akou disponujú ostatní. Nie však preto, aby sme sa porovnávali, ale pre pochopenie a ocenenie rôznych spôsobov, akými môžeme byť šikovní, užitoční, nadaní či potrební. Každá a každý z nás.

P.S.
A pozor, nie všetko si musíme krvou vypotiť. Občas je skutočné sebavedomie aj o schopnosti pustiť kontrolu, hovorí psychoterapeutka: „Sú veci v živote, ktoré si nezaslúžiš, ktoré si nemusíš zaslúžiť. Dejú sa mimo tvojho úsilia, mimo tvojej prípravy. Keď je človek otvorený, má sebavedomie, keď sa nebojí, je zvedavý a pozerá, čo k nemu prichádza, tak sa akoby mimochodom dejú úžasné veci. Neskrýva sa to však vo výkone. Mnohé ženy, čo sú v móde výkonu, sú motivované niečo svetu dokazovať, sú zavreté v sebe. Makajú a chcú ukázať, že sú hodné. Neveria tomu, že sa nemusia neustále pripravovať, nemusia podať výkon, že niekedy stačí len vnímať, pozerať a veľa vecí príde samo. To je tiež súčasťou sebavedomia, takéto spoľahnutie sa. Áno, ja si svoju výkonovú časť odmakám, ale aj zvonka a neplánovane sa stane veľa úžasných vecí . A keď to zažívaš, tak sa tvoje sebavedomie zväčšuje, buduje sa sila. Je to akoby rovnica 1 + 1 = 3, kde môj výkon + svet = 3.”


Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /www/n/a/u84109/public_html/wp-includes/class-wp-comment-query.php on line 405

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *