Ďalší zmeškaný deadline

napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala SLAVOMÍRA ONDRUŠOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 29. februára 2024.

Ako študentka vysokej školy som viac-menej nemala problém s odovzdávaním prác načas, často som ich mala hotové pred termínom, a tak som ich jednoducho odoslala. Rovnako to bolo so skúškami – zdalo sa mi, že čím viac by som nad tým rozmýšľala, tým viac chýb nakoniec spôsobím vylepšovaním. Všimla som si, že to zďaleka nie je bežná prax a moji spolužiaci a spolužiačky prepisujú odpovede na teste do poslednej chvíle a príspevky (aj do skupinových projektov) posielajú zásadne pred polnocou. Extrémne ma to rozčuľovalo, nezriedka som nakoniec urobila aj ich prácu. Vyšliapavala som si tak cestičku do osobného pekla kontrolórky kvality všetkého a nepopulárneho tábora bifľošstva, ktorý som však založila už na základnej škole (ďalších päť rokov to už prežijem, nie?).

Až štúdium v zahraničí (60 km od Bratislavy, ale predsa) ma dostalo „na hranu“, keď som svoju prvú väčšiu písomnú prácu z prípravného seminára odoslala o 23.59 v posledný možný deň (noc). So studenými dlaňami, spotenými pazuchami a s angoráckymi očami som skrútená na stoličke stlačila Odoslať, dokonca som nezabudla ani na prílohu, v ktorej pred príponou s formátom svietilo FINAL. Tento druh adrenalínu sa mi nepáčil, no nevyhla som sa mu ani v ďalších prípadoch. 

Paradoxne, moje nové spolužiačky a spolužiaci boli tentokrát oveľa svedomitejší, dochvíľnejší – alebo jednoducho mali niečo, čo mi v cudzom jazyku v novej situácii a štruktúrach hlavne na začiatku zúfalo chýbalo: odhad svojich schopností, sebavedomie, ohľaduplnosť (voči sebe aj ostatným) a zvládnutý časový manažment. Aj napriek tomu, že sme v seminárkach odboru dejín umenia riešili úplne iné storočia, keď čas plynul odlišne.

Moja terajšia práca (so zveličením formulovaná ako) „v eventovom sektore“ verejnej správy ma chtiac-nechtiac naučila myslieť systematickejšie, v kontextoch a vybavila ma dokonca znepokojivo presnými vnútornými hodinkami (aj bez pozretia na displej viem, približne koľká bije, rovnako ako to vníma môj žalúdok a spánkový cyklus). Pracovný kalendár mám naplánovaný rok dopredu, no som pripravená robiť úpravy a ústupky aj operatívne (dnes už ale nie pre každý poryv vetra, zmenu nálady iných ľudí „súčinných“ na projekte). Snažím sa s dodávaním svojej práce nemeškať dlhšie ako jeden deň, hoci nedávno sa mi to podarilo pretiahnuť na týždeň (ale karmickú odplatu som už dostala – a oveľa horšiu, t. j. dlhšiu). Na zapisovanie všetkých termínov mám dva diáre, ešte stále iba papierové – nech cítim ťažobu termínu prostredníctvom matérie. 

Aj napriek tomu mám pocit, že hoci mám všetko naplánované, nikdy na nič nemám poriadne čas a skutočne pracovať začínam až na poslednú chvíľu. Zdá sa mi však, že aj keď mám všetko zapísané, vždy na niečo zabudnem a, naopak, niektoré veci ma prenasledujú s až prílišnou vehemenciou a intenzitou. Veľakrát som ja tá prenasledovaná, niekedy to (nerada) musím robiť ja sama.

Najlepšie sú na oneskorenia pripravené redakcie printových časopisov – deadliny sú tam ako dvere protipožiarneho trezoru, za ktorými čakajú ďalšie a ďalšie – aj preto, že výsledok nezávisí iba od autora*ky textu, ale aj editovania, korektúry a grafického dizajnu, tlačiarenského procesu. Iba tie sa ozývajú viackrát v procese – čo je extrémne otravné a zároveň extrémne efektívne.

Najhoršie sú na oneskorencov pripravení ľudia ako ja, ktorí*é dôverujú sebaregulácii druhých (podľa svojho ideálneho obrazu) a dávajú reálne deadliny. Nedávno som sa snažila zopár týždňov dostať informácie od niekoho, kto projekt odsunul možno dokonca aj za inú, mýticky odsúvanú položku „preventívna zdravotná prehliadka“. Bol to, okrem bombardovania všetkými dostupnými komunikačnými prostriedkami, aj môj epický vnútorný boj medzi stupňami asertivity, empatie, občasnej nádeje a čistého zúfalstva zmiešaného s frustráciou. Boj, ktorý si zopakujem pravdepodobne ešte viackrát, ale hádam už nie v takomto rozsahu.

To, čo som si zažila, je nazývané mŕtvy chrobák a je to asi najhoršia, ale celkom bežná stratégia (ako mi objasnila galerijná technická asistentka pri triedení klincov popri čakaní na nášho výstavného Godota). Nevyplýva ani tak z ignorácie, ale z prokrastinačného odkladania, presúvania, vyhýbania sa povinnostiam, ktoré sú už iba svojím názvom ťaživé – rovnako ako samotné slovo deadline, ktoré v sebe nesie smrť, hoci dnes asi iba zriedka ide naozaj o život. Aj keď všetko naokolo poupratujeme, ozveme sa všetkým známym a kamošstvám, prescrollujeme feed reelsom, ktoré sme už raz videli, aj tak na konci narazíme na desivé prepadlisko deadlinov. Prokrastinácia je ako taký ríbezlák – zdanlivo neškodná a sladká, no podvedome tušíme bolestivý dojazd do hlavy a žalúdka deň potom. 

Všimla som si, že do hry na mŕtveho chrobáka hibernujúceho nad povinnosťami zasahuje aj naša prirodzená egocentrickosť, preceňovanie alebo podceňovanie situácie (o to viac, ak sa nenaladíme na empatickú vlnu, u niektorých zúfalo chýbajúcu, alebo naopak prepnutú do people pleasingu). Prenasleduje nás vtedy pocit, že iba na nás to celé padá, iba my musíme riešiť toľko vecí a ostatní nemajú ani šajn, aké je to ťažké snažiť sa skĺbiť všetky tieto veci dokopy. Občas bezradne zatrepeme všetkými nožičkami vo vzduchu.

Môže byť pravda, že toho momentálne máme viac, ale netvárme sa, že sme jediní*é, snažme sa poprosiť o pomoc, kde je to relevantné, a hlavne sa pokúsme odhadnúť svoje sily realisticky – pozorovaním toho, koľko nám trvala obdobná situácia, alebo preventívnym nadhodnotením času, keď nám možno vznikne aj nejaká rezerva. A oznámme včas zainteresovaným, že nám to možno bude trvať trochu dlhšie alebo že z toho vypadávame úplne – viacerí*é to už zvládame. 

Urobme to však naozaj včas a nie v nedeľu večer. Freelance sektor nastavil latku dostupnosti v zmysle zastihnuteľnosti v každom čase do nebeských výšin, no v skutočnosti je to ďalšia expresná cesta do pekla. Mira, nedvíhaj pracovné telefonáty cez víkend! Žiadne messengerové prosbičky na poslednú chvíľu, nie si armáda spásy a nejde o život (iba ak o ten tvoj, ak si chceš permanentne zdvíhať tlak)! Nedávno som si zapla na pracovnom Outlooku (ktorý mám, ako inak, nainštalovaný aj v telefóne) funkciu stlmenia oznámení mimo pracovného času a áno, aj takto vyzerá sebaláska. Religiózne dodržiavanie stránkových hodín na úradoch sa mi zdá v mojom momentálnom rozpoložení morbídne sympatické – aj keď niekedy ide proti mne. 

Je tu však jeden aspekt deadlinovej prevádzky, ktorý nás ako ženy (zas raz) stavia do nevýhody. Dosť často sa cítim v pasci svojho rodu, od ktorého sa akosi automaticky vyžaduje zvýšená starostlivosť, pripomienkovanie, remindrovanie (väčšina mojich kolegýň – úradníčiek – mamičkuje deadliny  ostatných), súcitenie, pochopenie a súčinnosť za každých podmienok. Okrem bežnej práce je to vlastne obrovský a neplatený bonus v podobe emocionálneho zainteresovania sa. Zdá sa mi, že kedysi sa tieto strasti vyvažovali kilami bomboniér, dnes poteší aj milá odpoveď namiesto vyghostovania po vybavení všetkých náležitostí. Vyskúšajme si – všetci jednoducho poďakujme svojej obľúbenej úradníčke, ktorá urobila za nás tú nadprácu, keď sme sa na niečo tak trochu vykašľali.

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *