Kto má právo na vyčerpanie?

napísala LUCIA CIRANOVÁ ilustrovala KRISTÍNA BABULICOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. marca 2024.

Skončilo sa to vetou: nikto z vedenia nechápe, ako môžeš byť vyčerpaná, keď ani deti nemáš. 

Tá veta stála proti všetkým hodnotám našej organizácie: na dverách nám žiarila dúhová vlajka, na LinkedIn sme si vešali štatistiky o rodovej nerovnosti, sklenený strop bol vecou iných, u nás vo vedení boli pomery vyrovnané ženami, ktoré si pojem feminizmus aktívne brali do úst.

Napriek tomu boli moje potreby nepochopiteľné. Vyčerpanie bezdetných ľudí dávno zabudnuté. Veď ja to pochopím, keď raz budem mať vlastnú rodinu

Všetko mám iba pre seba, tak z čoho môžem byť taká vyčerpaná?

Mohla som byť vyčerpaná z detí, z pokusov o ne. Mohla som si prechádzať procesom umelého oplodnenia, chceným alebo nechceným potratom, zúfalstvom z toho, že nevieme, prečo sa mi nedarí otehotnieť, keď sa tak veľmi ľúbime. Alebo som mohla byť vyčerpaná z administratívneho boja o dieťa, ktoré by sme s partnerkou chceli vychovávať v krajine, ktorá nás však registruje nie ako rodinu, ale ako hrozbu. 

Mohla som byť vyčerpaná z rodinných záležitostí, ktoré s deťmi nemajú nič spoločné. Mohla som sa starať o starých rodičov alebo o matku zrútenú zo starostlivosti o svoju umierajúcu matku; o otca, ktorý si prechádza depresiou stredného veku, a môj brat sa z toho vyzul, lebo muži sa o takých veciach nerozprávajú. Alebo ma vyčerpáva oživovanie tráum spojených s rodinou, ktoré riešim na terapii.

Mohla som byť vyčerpaná z hľadania vzťahu v meste, kde sa randenie stalo prácou, oživovaním tiel, ktoré boli pokrivené rozchodmi a rozvodmi, verili konšpiráciám alebo ich ego nevedelo žiť v symbióze so samostatnou ženou. Možno ma vyčerpávalo partnerstvo samotné, starostlivá kultivácia v skorých mesiacoch, prvá veľká kríza alebo hľadanie symbiózy v spoločnom fungovaní.

Mohla som byť vyčerpaná zo simultánnej roly ženy aj muža vo vlastnej domácnosti. Ja jediná musím všetko podať, zaplatiť, vyzdvihnúť, povysávať, navŕtať, naložiť, vyvešať, vyniesť, vytriediť, doplniť, nezabudnúť. Odniesť náklad domácnosti vo vlastných rukách. A potom to všetko ošúpať, nasekať, navariť, upratať, zaškatuľkovať, znovu upratať. Na konci týždňa vyliať poloplné mlieko a vyhodiť stvrdnutú polovicu chleba. Do jedného tela sa to všetko v spotrebnej lehote určenej štátom nezmestí. 

Mohla som byť vyčerpaná starostlivosťou o svoje vnútro. Žiť sama v tichu môže byť blahodárne aj otupné a potupné. Trávenie voľného času niekedy znamená zaháňať osamelosť. A nekonečnú starostlivosť o svoje plecia, všetko mi z nich visí. 

Mohla by som byť vyčerpaná z bonusových úloh. Kým matkám sa začína druhá zmena doma, mne začína v práci po šestnástej. Chýba mi totiž spoločensky akceptovaná a nenapadnuteľná výhovorka, prečo potrebujem  odísť. Ja som tá, ktorá ostáva, dorába, dokončuje, zalamuje, zastupuje na poobedných stretnutiach, chodí sa v mene firmy networkovať v čase, keď by som už najradšej bola v posteli. 

Alebo mi chýba pocit spolupatričnosti pri obedovom stole, kde sa všetky témy skončia pri deťoch. Je veľa vecí, ktoré ma o deťoch úprimne zaujímajú: ako zmenia životnú perspektívu, čo to znamená stať sa rodičom, čo materstvo urobí s identitou. Namiesto toho viem, čo preberala Natálka na biológii a aké choroby teraz kolujú u Adamka v škôlke. Aj tak ich do týždňa dostanem, vírusy nevidia inštitucionálne rozdiely. 

Jednu vec si ujasnime: nemyslím si, že tieto dôvody vyčerpania sú porovnateľné so zodpovednosťou a s obetou, ktorú prináša výchova a starostlivosť o dieťa. 

Vyčerpanie však nie je kompetitívny šport. To, čo človek v danej chvíli vníma ako svoje problémy a starosti, je jeho objektívna realita, nikto z nás nemá právo ju napádať, porovnávať, vyhlasovať za nedostačujúcu. Slovami Zadie Smith: „… jej utrpenie, ako všetko utrpenie, bolo absolútnym pojmom v jej vlastnej mysli a aplikovalo sa na jej telo a myseľ, akoby bolo jedinečne tvarované pre ňu.“

Tá nechápavá veta v úvode článku nevzišla zo zlého úmyslu vedenia. Nie som prvá ani posledná, ktorá ju od inej ženy počula. Tá veta sa ozvala, podobne ako ja, z miesta vyčerpania. Z tlaku spoločnosti, že to musíme zvládať všetko, veď sme si to vybojovali. A ešte byť za to vďačné. Niekde v procese došlo k omylu, keď sme sa kolektívne rozhodli, že fakt, že ženy môžu mať všetko, znamená, že ženy musia mať všetko.

Nechcem tu mávať s empatiou, je to už také klišé ženského rodu. Tak to skúsim s rovnosťou. Rovnosť neznamená rovnaké podmienky pre všetkých. Rovnosť znamená rovnaké príležitosti pre všetkých. Nemáme všetci písať rovnakým perom. Naopak, každý a každá má dostať príležitosť písať perom, ktoré im najviac vyhovuje. Každý text má však právo byť vnímaný rovnocenne, zaslúžiť si rovnakú váhu a dôležitosť. 

Kariérizmus nemá byť stavaný ako jediná legitímna alternatíva k výchove detí; vytvárať predpoklad, že ako bezdetná mám navyše zdroje energie, času a kreatívnej inšpirácie, ktoré nevyhnutne patria práci. 

Ak už sa rozhodneme posudzovať iných a iné, robme to v súlade so vzorcom podľa seba súdim teba. Dôverujme, že ten druhý a tá druhá robia najlepšie, ako vedia v danej chvíli, podobne ako my. Každé životné obdobie prináša svoje starosti, ako aj pekné chvíle. Nesúďme a nezľahčujme životné cesty, do ktorých nevidíme. Nezáviďme si povinnosti, neznevažujme iných radosti.


editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *